26. februára 2025
„Všetko je len ilúzia“
Keď som mal asi tak 6 – 7 rokov, zvykli sme s o dva roky mladším bratom a mamou sledovať slávne čarodejnícke šou Davida Copperfielda. Pochádzam zo severu Slovenska a v tej dobe (okolo r. 1996) sme všetky kanály chytali iba na anténu zavesenú na boku domu. U nás sme napríklad takú Markízu nemali (respektíve „zrnila“) a tak bola naša anténa nasmerovaná smerom na „Ostravu“, kde bol „český vysielač“, vďaka čomu sme veľmi pekne chytali českú TV Nova. Keď niekedy aj Nova „zazrnila“, bolo treba vybehnúť na balkón a anténu trochu „pošteľovať“.
Takže na tejto Nove chodili vždy v sobotu dopoludnia slávne šou legendárneho mága Davida Copperfielda (volali sme ho „dejvidkoprfild“, akoby to bolo jedno slovo). Ja s bratom sme sa na to nevedeli vynadívať: tu nechal zmiznúť sochu Slobody, tam lietadlo, asistentku… Mama nám však jasne vysvetlila, že to „nerobí naozaj“, ale že je to len „ilúzia“, že to robí len „akože“. Predmet nikam nezmizol, len sa možno zmenil uhol kamery, alebo tam boli padacie dvierka, skryté zadné dvere, nejaký dvojník pod stolom, skrátka nedialo sa nič nadprirodzené, aj keď to tak, samozrejme, pôsobilo.
Jedného dňa, na konci programu, slávny iluzionista povedal: „Budúci týždeň bude špeciálna časť. Jeden z vás, divákov, si bude môcť cez obrazovku spolu so mnou zahrať magickú hru. Ale nezabudnite: iba jeden z vás môže tú hru hrať.“
No, to bolo niečo! Celý týždeň som sa na tú časť tešil, ale aj pripravoval. David Copperfield totiž zreteľne povedal, že iba jeden môže tú hru hrať. Chcel som to byť ja, no obával som sa, aby to nebol môj mladší brat, ktorý zaiste taktiež bude chcieť hrať hru s Davidom Copperfieldom. A tak som si celý týždeň premeriaval obývačku, stanovil som si perimeter, stanovil som si, že si sadne na sedačku najbližšie ku televízoru a keď kúzelník zavolá vyštartujem ako strela – a budem prvý. Smola, braček, možno nabudúce.
Bitka v „Deň D“
Nadišiel slávny „Deň D“, ktorý si, pre to, čo malo nasledovať, pamätám dodnes naozaj veľmi dobre (treba však tiež povedať, že brat si to vôbec nepamätá a mama s nami vtedy v obývačke nebola).
Boli sme teda v obývačke sami s bratom, mama bola v kuchyni a varila obed. Sedel som bližšie pri televízore, naklonený k obrazovke, aby som k nej mohol už-už vyštartovať. A chvíľa, na ktorú som sa toľko pripravoval, nastala! „Teraz môže jeden z divákov predstúpiť pred obrazovku a zahrať si sľúbenú hru,“ povedal český hlas dabujúci Davida Copperfielda. „Ale upozorňujem vás, že hru môže naozaj hrať iba jedna osoba.“
Samozrejme, kúzelník ani nedokončil prvú vetu a už som bol pred obrazovkou, pyšný na seba, ako som vybabral s o dva roky mladším bratom.
Ale čo sa nestalo: Jakub (tak sa volá), dobehol k obrazovke tiež, že aj on sa „chce hrať“. „To v žiadnom prípade, David Copperfield povedal, že iba jeden môže hrať hru a ja som tu bol prvý,“ vysvetlil som bratovi jeho „beznádejnú“ situáciu, on však bol rovnako neústupný ako ja, a tak sme sa po malej chvíli do seba pekne bratsky pustili.
„Ale okamžite prestaňte,“ doletel k nám jačavý mamin krik až z kuchyne, „lebo vám tú telku prídem vypnúť!!!“ Ech, to som nemohol riskovať, nie teraz, keď mala začať hra s Davidom Copperfieldom, na ktorú som sa tešil celý týždeň!
Moje grandiózne plány padli do prachu zeme, ako sa malo stať ešte toľkokrát v budúcnosti. Chtiac-nechtiac musel som bratovi so škrípajúcimi zubami dovoliť, aby aj on mohol hrať tú hru.
Podivné slová…
Hra samotná pôsobila ako klasická Copperfieldovská ilúzia, matematický trik azda. Na obrazovke sa objavilo niečo ako šachovnicové pole hore označené písmenami A, B, C, D a zboku číslami 1, 2, 3, 4. Celý trik bol vlastne veľmi jednoduchý. Hráč mal začať, podľa inštrukcií Davida Copperfielda, prstom na niektorom políčku.
Potom mal David Copperfield povedať: „Teraz urob buď jeden ťah vpravo, alebo dva ťahy dole“ – a hráč si mal vybrať. A znova: „Teraz urob tri ťahy hore, ale dva doprava.“ Takto sa mal postup niekoľkokrát opakovať až nakoniec by hráč prstom skončil na niektorom políčku a slávny kúzelník by to políčko presne uhádol. Ako hovorím, vyzeralo to na nejaký prefíkaný matematický trik.
Lenže my sme boli dvaja.
Ja som bol naľavo a môj mladší brat bol po mojej pravej ruke. Začala hra presne ako David Copperfield povedal: „Choď buď dve políčka nahor, alebo tri políčka doľava.“ A zase: „Choď buď tri políčka nahor, alebo štyri dole.“ Ja som si šiel svoju partiu a brat vedľa svoju, pričom on inštrukcie nerešpektoval a šiel si prstom ako mu prišlo, čo ma oprávnene poburovalo. Postup sa opakoval znova a znova a znova, neviem, či nebolo náhodou až pätnásť kôl. Nakoniec sme s bratom obaja skončili na opačnej strane obrazovky, nikdy sme sa prstami poriadne ani len nestretli. Čakalo sa na verdikt kúzelníka. Z obrazovky sa po chvíli z jeho úst jasnou češtinou (!) ozvali slová, ktoré mi dodnes zvonia v ušiach:
„Vy ste boli dvaja.“
David Copperfield pokračoval: „Jeden skončil tam“ (povedal presné hracie políčko, kde som mal prst) „a druhý tam“ (presne uhádol bratovu pozíciu).
„Ale ja som vám povedal, že túto hru môže hrať len jeden hráč,“ zaznelo z obrazovky na záver a potom sa už objavili záverečné titulky.
Nezdalo sa, žeby brat nejako pochopil význam toho, čo sa práve stalo, ale ja som ostal ako obarený a ďalšie tri dni som to vôbec nevedel pustiť z hlavy.
Trik či okultizmus?
Takže, čo sa vlastne stalo? Sú názory, že to tak už mohlo byť nahraté vopred („Vy ste boli dvaja“), ale to sa mne osobne nezdá. Tú hru mohli hrať stovky, tisíce, možno milióny ľudí po celom svete, prečo by im David Copperfield hovoril, že boli dvaja, keď sám jasne a neustále zdôrazňoval, že hru môže hrať iba jedna osoba? Veď by bol všetkým iba ak na smiech.
Išlo teda vôbec o nejaký matematický trik, kedy všetci skončili na jednom políčku vopred vyrátanom? Alebo snáď každý z hráčov onej „hry“ bol pod nejakým neviditeľným „kúzlom“ (bez toho, aby si to uvedomil), skončil niekde úplne inde a ono „kúzlo“ mu odpovedalo presnú pozíciu?
Neviem. Avšak množia sa nám svedectvá o tom, že dnes si už prakticky hocikto môže kúpiť v niektorom z kníhkupectiev (či dokonca nájsť rovno na internete!) literatúru, za pomoci ktorej dokáže vyvolať, či sa skontaktovať s bytosťami neviditeľnými, bytosťami, ktoré nazývame démonmi – a za pomoci ktorých sa podobné „zázraky“ dajú pomerne poľahky vykonať. Keď to dokáže laik, prečo by to nedokázala svetoznáma globálna celebrita – ktorá sa ilúziám a kúzlam venuje profesionálne?
Moja skúsenosť naznačuje skôr túto možnosť.
Náš svet nie je taký, ako sa zdá…
Istá bývala wiccanka, ktorá sa obrátila na kresťanstvo, v jednom svedectve raz povedala veľmi múdru vetu, ktorú som si musel zapísať. Tá veta znela nasledovne:
„Ľudia si myslia, že žijeme vo fyzickom svete, avšak každý čarodejník vie, že v skutočnosti žijeme v metafyzickom svete.“
Dobre, fajn. Dlho som uvažoval nad tým, čo táto veta znamená v praktickej rovine. Tak, ako fyzici hovoria, že žijeme v časopriestore, tak títo čarodejníci hovoria, že žijeme v metafyzickom svete – sú tu teda dve veličiny, ktoré sa vzájomne prelínajú. Ako sa teda svet neviditeľný reálne prelína so svetom viditeľným?
Na YouTube je možné nájsť množstvo veľmi zaujímavých videí, ktoré zachycujú rôzne paranormálne – či inak ťažko vysvetliteľné javy. Iste, tretina sa možno dá vysvetliť logicky (pohyb kamery), tretina môže byť akýsi žart, ale tretina týchto videí (inak sledovať len na vlastné riziko!) je stále doslova z kategórie nevysvetliteľných.
Medzi veci, ktoré mňa osobne najviac zaujali, patrí istá fotografia stredoškolákov zabávajúcich sa vonku v nejakom altánku. Na tej fotografii nie je na prvý pohľad vôbec nič zvláštne. Až kým niekomu nezišlo na um tú fotografiu pridaním jasu viac zosvetliť. A vtedy sa objavilo toto:
Mojimi nepodarenými červenými šípkami sú znázornené akési bytosti – možno duchovia, či skôr démoni (podľa uštipačných, desivých výrazov) –, ktoré sa okolo týchto ľudí hmýrili bez toho, žeby si toho vôbec všimli. A vskutku, sv. Peter aj Pavol nás varujú, že naši najväčší nepriatelia sú neviditeľní.
Sv. Pavol: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ (Ef 6,11–13)
Sv. Peter: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete.“ (1Pt 5,8)
O „našich protivníkoch“
Či sa nám to páči alebo nie, tento svet zjavne zdieľame s týmito bytosťami. „Démonov sú milióny, sú všade. Chodia po svete a vy ich vôbec nevnímate,“ čítal som v jednom svedectve. Jedinou ochranou voči nim sú opäť len veci nadprirodzené: modlitba (napríklad sv. ruženca), svätená voda, časté spovede, časté sväté prijímanie, čítanie Sv. Písma, nosenie Zázračného medailónu Panny Márie… Vtedy sa nám vyhýbajú, sám Boh nám dokonca posiela anjelov –, ktorí sú inak oveľa mocnejší – i svätých, aby nás pred nimi bránili. Keby tie osoby vyššie žili v súlade s katolíckou vierou, mali by pri sebe nanajvýš žiarivých anjelov a nie príšery.
Človek sám sa teda nedokáže brániť pred týmto fenoménom. Ako by aj mohol? Ako môžeme sami vlastnými silami bojovať proti neviditeľnej ultra-inteligentnej bytosti, ktorá tu je od počiatku sveta, ktorá škodila už niekedy za čias starého Babylonu? Ako sa sami môžeme brániť proti viacerým takýmto bytostiam? Nenávidia nás starobylou nenávisťou, ľudskému rozumu nepochopiteľnou: vyhladzovacie tábory, gulagy, pedofília, to všetko je ich zásluha. Ich nenávisť pramení v tom, že sme stvorení na obraz Boží; najradšej by Boha roztrhali v zuboch, ale keďže Jeho nemôžu, trhajú v zuboch nás.
Ničia naše životy tak, že ani nevieme, ako sme sa ocitli na šikmej ploche. Áno, vedia dať peniaze, slávu, moc, kariéru, možno hrad, ale nedokážu dať človeku pokoj do srdca, úprimnú radosť, či čistú lásku. Sú opakom týchto vecí. Ničia Božie plány, ktoré mal náš Stvoriteľ s nami a podsúvajú lacné a trápne náhrady.
Najlepším príkladom toho je osud Francúzska, krajiny, ktorá bola vždy môjmu srdcu najbližšia. Keď sa v roku 1689 zjavil Pán Ježiš sv. Margite Márii Alacoque, prikázal skrze ňu francúzskemu kráľovi, aby Francúzsko zasvätil Božiemu Srdcu. „Hojne požehnám všetky tvoje podniky, ktoré ťa privedú k sláve, doprajem ti šťastný úspech a víťazstvo nad zlobou tvojich nepriateľov,“ bol prísľub, ktorý krajina od Boha dostala, ak by sa vydala Jeho cestou. Francúzsko odmietlo – vyhnalo anjelov a… prišli démoni. Francúzsko dnes možno mohlo byť mocné a slávne aspoň ako Amerika.
Namiesto toho prišla presne o sto rokov (!) zúrivá revolúcia, po nej Napoleon, potom slobodomurárski prezidenti prelomu 19./20. storočia, dve svetové vojny (jedna bola masakrom a druhá potupou). Dnes, po ôsmich rokoch Macrona pri moci (a piatich Hollandových), Francúzsko pôsobí, že je pred zrútením. Ale je možné, že mu Boh dá ešte možnosť vyhnať démonov, ktorých si tak hrdo napúšťalo, a získať to, o čo sa pred dávnymi rokmi samo nezmyselne pripravilo (ako nám neustále hovoria rôzne proroctvá).
To, čo platí v živote krajín, platí aj v živote každého jedného z nás.
Naše pozemské osudy však nie sú to najdôležitejšie
Ale je tu ešte jedna ďaleko, ďaleko dôležitejšia vec, ako naše pozemské osudy. Ľudia hovoria, že život je krátky, alebo že ubieha rýchlo. Možno (aj keď mne osobne to až tak nepríde). Avšak dĺžka života nie je podstatná. Podstatné je, že sú v skutočnosti dva životy: časný a večný. Človek pozostávajúci z tela a duše žije svoj časný život. Ale keď napokon telo odumrie (človek „zomrie“) – existencia duše naďalej pretrváva. V skutočnosti žijeme aj naďalej.
Duše ľudí však nekončia všetky na rovnakom mieste. Podľa duchov, ktorými sa človek v časnom živote nechal viesť (anjelov a svätých, alebo démonov), do takej večnej destinácie napokon doputuje.
Takže David Copperfield a jemu podobní, ktorí nás zvádzajú preč z Božej cesty, nám naozaj nestoja za stratu miesta, ktoré je pre nás v Nebi už teraz prichystané. Treba sa preň len rozhodnúť a dať si veci pred Bohom do poriadku. A najlepšie čím skôr. Pretože trest v podobe zúrivej revolúcie nemusí byť nikdy príliš ďaleko. La France sait.
(P. S.: Dobrá obranná modlitba voči našim „neviditeľným nepriateľom“ na začiatok je určite tá k sv. Michalovi Archanjelovi)
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
