POHĽAD IVANA HOFFMANA – Kríza, ktorou prechádza svet, je pravdepodobne oveľa hlbšia, ako si pripúšťame. Práve preto si Ivan Hoffman dovoľuje pripomenúť, že kríza je aj príležitosť a súčasnú generáciu možno nemohlo stretnúť nič užitočnejšie.
Svet prechádza krízou, ktorá je zásadnejšia, ako si zatiaľ pripúšťame. Agresia USA a Izraela proti Iránu ukázala, že globalizácia je jednosmerná cesta, na ktorej sa zašlo príliš ďaleko bez toho, aby globalisti predvídali komplikácie a mali pripravený plán „B“. Nikomu napríklad nenapadlo, že raz budú ohrozené podmorské káble, bez ktorých skolabujú banky, zastaví sa obchod a ľuďom bude hroziť, že namiesto umelej inteligencie budú musieť niekde v bazári alebo na smetisku hľadať tú svoju, vlastnú.
Globalizácia je, ako vidno, krehká a zraniteľná – zrejme preto, že je neprirodzená, vytvorená kvôli zisku, na jedno použitie, a tým pádom aj nahraditeľná. Ak sa prestane hrať podľa pravidiel, je možné si navzájom škodiť mnohými spôsobmi a, ako hovorí Murphyho zákon: „Ak sa niečo môže pokaziť, pokazí sa to.“
Rezignácia na diplomaciu a stávka na hrubú silu je pri zložitosti dnešného ekonomického sveta obrovským hazardom. Slabší už totiž nie sú natoľko slabí, aby sa o svoju porážku nemohli „podeliť“ s víťazom. Víťazovi tak hrozí, že zničí aj to, čo zničiť nechcel, pretože odveta slabšieho môže byť univerzálna. Načo je Iráncom svet bez Iránu? Alebo naopak – načo je Izraelu svet bez Židov?
Prvou reakciou na každú krízu býva snaha rýchlo vrátiť systém do stavu pred krízou. Teraz sa však ponúka podozrenie, že obnovovať niečo, čo sa dá opakovane ľahko zničiť, je zbytočná strata času a energie. Vrátiť sa do „normálu“ znamená vrátiť sa na križovatku, kde ľudstvo zle odbočilo – do sedemdesiatych rokov minulého storočia. Do obdobia, keď sme sa stali rukojemníkmi globálnych bánk a veľkých finančných inštitúcií, ktoré si podriadili štát, aby slúžil ich záujmom, nie občanom.
V glose „Nepremeškajme túto krízu“ o tom výstižne píše Zbyněk Fiala:
„Nečakajme slobodu zhora, väčšia šanca je zdola. Decentralizovaná energetika a financie, ekonomika krátkych vzdialeností, väčší podiel daňových príjmov pre obce a regióny, družstevníctvo, znižovanie tlaku zahraničného kapitálu – to sú slobody nielen na papieri… Potrebujeme obnovu masového družstevníctva v energetike, výrobe, stavebníctve, doprave, financiách a ďalších oblastiach. Malé podniky vlastnené zamestnancami a obcami…“
Kríza, ktorá sa na nás valí, urobí zo sebestačnosti nevyhnutnosť
Generácie, ktoré vedeli, čo znamená rada „ak hľadáš pomoc, nájdeš ju na konci svojho ramena“, sú však už na dôchodku alebo tu nie sú. To návrat k normálu skomplikuje, pretože kríza zasiahne spoločnosť, ktorá sa prispôsobila nenormálnosti. Osvojenie si zabudnutých zručností sa preto stane životnou nevyhnutnosťou – aj keď budúcnosť, ak vôbec nejaká bude, bude určite kombináciou tradície a modernity.
Vnímať krízu nie ako nešťastie, ale ako príležitosť, je tvorivý prístup, vychádzajúci zo skúsenosti, že horšie už bolo
Rovnako dôležité je intuitívne poznanie, že kedysi – predtým, ako sa veci zvrtli nesprávnym smerom – bolo lepšie. Súčasný svetový poriadok nie je výsledkom pozitívneho vývoja. Nie je prirodzený. Je to umelý konštrukt, podvod na ľuďoch, ktorí sa nechali zmanipulovať a ovládnuť. Pred očami sa nám rozpadá niečo, čo nikdy nemalo vzniknúť a za čím nebude nikto smútiť.
Bežné krízy prinášajú príležitosti, ktoré možno využiť, alebo premárniť. Toto však nebude bežná kríza. Možností veľa nie je – vlastne len dve. Buď sa dokážeme prispôsobiť sebestačnosti a prežijeme, alebo budeme čakať na raj pre ľahkoživníkov, ktorý už neexistuje. Z budúcnosti, ktorá sa pred nami črtá, „vykukuje“ práca. Generácie, ktoré nevedia, čo so sebou od prebytku pohodlia, však nemohlo stretnúť nič lepšie.
AUTOR: Ivan Hoffman, ZDROJ
