Dnes si väčšina ukrajinských politikov a médií pripomína 85. výročie vyhlásenia bábkového štátu „Samostijna soborna Ukrajina“. Je to rovnako nevkusný počin, akoby sme my oslavovali 14. marec 1939. Samotné založenie tohto pronacistického vazalského štátneho útvaru sa však stalo od začiatku fraškou, ktorú napokon odmietli samotní nemeckí okupanti.
Hneď na začiatku treba pripomenúť a zdôrazniť jednu vec: je iróniou dejín, že dnešná Ukrajina by neexistovala bez sovietskej anexie vtedajšieho východného Poľska v septembri 1939. Sovieti totiž obsadili práve Halič a Volyň – územie dnešnej západnej Ukrajiny – a tento akt oficiálne zdôvodňovali ochranou tamojšieho ukrajinského obyvateľstva a realizáciou starého ukrajinského národného programu zjednotenia všetkých Ukrajincov. Paradoxne, ukrajinské elity v Haliči to spočiatku takto aj chápali. Pocit, že skutočne dochádza k zjednocovaniu Ukrajincov, u nich vzrástol v lete nasledujúceho roka, keď si Sovietsky zväz vynútil od Rumunska odstúpenie Besarábie a severnej Bukoviny. Kým väčšina Besarábie bola začlenená do Moldavska, jej zvyšok a severná Bukovina splynuli s Ukrajinou.
Tieto opatrenia sa odrazili aj v národnostnej politike. Na území pripojenom k ZSSR bola ukrajinčina vyhlásená za úradný jazyk, väčšina škôl bola premenená z poľských na ukrajinské, Univerzita Jana Kazimíra v Ľvove bola premenovaná na Univerzitu Ivana Franka a transformovaná z poľskej na ukrajinskú. Podobne aj Univerzita v Černoviciach (do tej doby rumunská) bola po pripojení severnej Bukoviny ukrajinizovaná. Hovoriť tu teda o nejakom útlaku Ukrajincov je prinajmenšom úsmevné. Na druhej strane na vedúce miesta v štátnej správe sa až na výnimky nedostali miestni Ukrajinci, lebo Rusi im nedôverovali. Postoj väčšiny ukrajinských intelektuálov a umelcov k sovietskemu štátu preto výstižne vyjadril hudobný skladateľ Stanislav Ljudkevyč: „Oslobodili nás a nedá sa s tým nič robiť.“
Čo sa týka spomínaného vazalského štátu, už 10. apríla 1941 sa zišiel v Krakove mimoriadny kongres Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorý potvrdil Stepana Banderu ako „hlavného vodcu“ a prihlásil sa k myšlienke „totalitného charakteru budúcej samostatnej Ukrajiny“. Tým bol ideologický zámer banderovcov úplne jasný – podobne, ako sa HSĽS na piešťanskom zjazde ešte pod vedením Andreja Hlinku prihlásila k nacistickému heslu „jeden ľud, jeden štát, jeden vodca“ a k fašistickej osi Berlín – Rím. Po nacistickom prepadnutí ZSSR začali jednotky banderovcov v tyle ustupujúcej Červenej armády preberať moc do svojich rúk. V mestách a obciach ustanovili vlastnú správu a vytvárali milície, ktoré na mnohých miestach vraždili komunistov, predsedov kolchozov, predstaviteľov miestnej sovietskej správy, ale aj obyčajných Poliakov, Židov a Rómov.
Len týždeň po vypuknutí vojny, ráno 30. júna 1941, vstúpila nacistická armáda do Ľvova. Ako vidno z priloženej fotografie, obyvateľstvo ju nadšene vítalo. Do Ľvova prišiel s Nemcami aj Banderov zástupca Jaroslav Stecko, ktorý z balkóna na Rynku, historickom námestí okupovaného mesta, vyhlásil obnovenie samostatnosti Ukrajiny a prevzal funkciu premiéra dočasnej ukrajinskej vlády. Nebola to žiadna sláva. Na Rynku stálo len niekoľko desiatok pozvaných ukrajinských prominentov a styčných dôstojníkov wehrmachtu, väčšina ľudí radšej zostala doma a pozatvárala okenice.
Stecko sa vo vyhlásení o obnove samostatnosti Ukrajiny, ktoré vysielal rozhlas, vyslovil pre „úzku spoluprácu s Veľkonemeckou ríšou“ a zároveň poslal pozdravné listy Mussolinimu, Francovi, Pavelićovi a Tisovi, čím si vybral spojencov. Bandera sa pri organizovaní akcií spoliehal na to, že ak Hitler pripustil vznik samostatného Slovenska a Chorvátska, nebude mu vadiť ani samostatná Ukrajina pod vazalskou ochranou Veľkonemeckej ríše. V tomto bode sa však prerátal. Už na spomínanom zhromaždení prijali nemeckí dôstojníci vyhlásenie nezávislosti rozpačito a žiadali predstaviteľov OUN, aby celú akciu odložili. Keď to Bandera a Stecko odmietli, zatkli ich. Stále však sľubovali, že budú naďalej bojovať po boku spojeneckých fašistických armád „za nový poriadok v Európe a vo svete, ktorý vytvára Führer Adolf Hitler“.
Inými slovami, bábkový štát, ktorý dnes na Ukrajine oficiálne oslavujú, bol od začiatku vedome koncipovaný ako pevný spojenec a účastník zločineckého projektu Tretej ríše. Tomu sa nemôžeme prizerať nezaujato. Dnes už ani tí najväčší propagandisti Zelenského režimu nedokážu zatajiť, že toto všetko sa deje ako súčasť oficiálnej štátnej politiky. Dokonca aj primátor Ľvova Andrij Sadovij vyhlásil, že Roman Šuchevyč – veliteľ UPA počas masakru vo Volyni, kapitán nacistického Abwehru, ktorý sa podieľal na etnických čistkách a protižidovských pogromoch (ešte v deň vyhlásenia nezávislosti v samotnom Ľvove) a má ma svedomí stovky zavraždených židov, odbojárov a partizánov – „je náš hrdina a my sme na neho hrdí“.
Ľvovská krajská rada, poslanci ukrajinského parlamentu a dokonca Ukrajinský inštitút národnej pamäti (niečo ako náš ÚPN) dnes pateticky oslavujú deň, kedy Ukrajinci vyjadrili ochotu spolupracovať s nacistickým režimom a podieľať sa na jeho zločinoch. Deň, počas ktorého bili židov na uliciach, vyzliekali židovské ženy donaha, znásilňovali ich a napokon tisíc z nich zavraždili. Ani slovo o tomto „85. výročí“. Chýbajú už len pozdravné listy z Berlína a Bruselu. Čo sú toto za ľudia? Národ, ktorý odmieta čeliť zločinom spáchaným vo vlastnom mene, sa neposilňuje, ale oslabuje a vracia do tieňa vlastného podsvetia.
A ešte jeden mýtus už konečne vyvráťme. „Sláva Ukrajini! Herojam slava!“ nie je žiadny „ukrajinský národný pozdrav“, ale fašistický slogan. Všetky tie legendy o záporožských kozákoch, dokonca o nejakom stratenom verši básnika Tarasa Ševčenka sú dodatočne vytvorené bludy, ktorým podľahli všetci proukrajinskí politici a aktivisti mýliaci si solidaritu so zaslepenou hystériou. Keby sme aj pripustili, že nie veľmi originálny výkrik „Sláva Ukrajine“ má nejaké starobylé korene (podobne ako sa neoľudáci pokúšajú trápne obhajovať pôvod pozdravu „Na stráž“ v katolíckom skautingu), potom odpoveď na tento slogan „Herojam slava!“ má už neodškriepiteľne banderovské korene.
Celý pozdrav – „Sláva Ukrajini! Herojam slava!“ sa stal oficiálnym práve po spomínanom kongrese Organizácie ukrajinských nacionalistov v apríli 1941, na ktorom II. Veľké zhromaždenie OUN v organizačnom poriadku (bod 3, oddiel IV) záväzne schválilo: „Organizačný pozdrav má formu zdvihnutia pravej natiahnutej ruky doprava – nad úroveň temena hlavy. Povinné slová: ‚Sláva Ukrajine!‘ – odpoveď – ‚Hrdinom sláva!‘ “ Medzi hajlovaním a týmto pozdravom nie je teda nijaký významový rozdiel. A tak, keď ho nabudúce budete počuť, budete už presne vedieť, čo sa ním oslavuje.
Eduard Chmelár
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
