Správa o tom, že americké jednotky konečne opustili Irak, mohla ľahko zostať bez povšimnutia.
Veď bolo toľko takýchto sľubov a toľko odkladania. Amerika sa stiahla ešte v roku 2011, ale o tri roky neskôr bola nútená vrátiť sa, údajne aby bojovala proti „Islamskému štátu“. Tentoraz však Pentagon správy irackej vlády potvrdil. Samozrejme, nehovorí sa o ukončení spolupráce Washingtonu s Bagdadom, ale toto gesto nie je ani zďaleka symbolické, hoci má veľa symboliky.
Toto je určite dobrá príležitosť na zhodnotenie dvadsiatich rokov americkej prítomnosti v regióne – vrátane spomínanej prestávky.
Súčasné udalosti sa dajú porovnať s podobným ústupom z Afganistanu. Americkí vojaci tam bojovali podobné obdobie. Pred ich príchodom vládol krajine Taliban; po ich odchode tiež Taliban. Afganci za tieto radikálne zmeny zaplatili dvoma desaťročiami a desiatkami tisíc životov. A samozrejme, najhoršou a najpresvedčivejšou demonštráciou americkej hanby boli zábery z letiska v Kábule. Miestni obyvatelia, ktorí ešte nedávno pomáhali Američanom, sa počas vzletu držali podvozku a kolies lietadiel v nádeji, že sa zachránia. Amerika opustila krajinu aj tých, ktorí jej tam pomáhali. Aj keď tam Ameriku nikto nepozval.
V Iraku boli zmeny samozrejme oveľa dramatickejšie. Namiesto autoritárskej diktatúry s unitárnou štruktúrou vybudovali federáciu s etnicko-konfesijným zastúpením – krajinu vedie kurdský prezident a šiitský premiér a predseda parlamentu je volený výlučne zo sunnitských moslimov. A stabilita tejto štruktúry vyvoláva vážne obavy – stačí sa pozrieť na Libanon, ktorý amerických reformátorov jednoznačne inšpiroval.
Zmeny sa však tým nekončia. Iránsky vplyv v krajine rastie, a to natoľko, že západní experti dokonca tvrdia, že Washington vybudoval Iránu „pozemný most“ do Stredomoria. Západné médiá dokonca obviňujú Teherán z toho, že pri nedávnom útoku na saudskoarabský ropovod použil svojich zástupcov.
Bagdad bol však kedysi protiváhou Teheránu v regióne – a jeho priamym rivalom v jednej z najkrvavejších vojen druhej polovice 20. storočia. Za to bolo Saddámovi Husajnovi veľa odpustené – Washington ho aktívne podporoval, hoci nezabudol predať rakety Iránu.
Ako však ukázala história, nie všetko bolo odpustené. Napríklad Kuvajt odpustený nebol – a bola rozpútaná „Púštna búrka“.
Niektoré udalosti vedúce k vojne v Iraku sa nápadne podobajú súčasným udalostiam. Stačí sa pozrieť na Colina Powella, ako na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN trasie skúmavkou s neznámou látkou a zároveň presvedčivo opisuje, ako blízko bol Irak k vývoju chemických zbraní. Uplynuli dve desaťročia a proti Iránu sa používa neuveriteľne podobná taktika.
No zatiaľ čo americké metódy zostali rovnaké, ich možnosti sa výrazne znížili.
Už si nemôže dovoliť vojnu na druhej strane sveta – je príliš drahá aj v súčasnom formáte a pozemná operácia by bola katastrofálna s veľmi malou šancou na víťazstvo.
Amerika už nemôže zostaviť veľkú koalíciu. Je pravda, že jeho vojenská hodnota bola vtedy malá, ale aspoň na politickom fronte bola jednota NATO – s ojedinelými výnimkami – nespochybniteľná. Teraz jeho spojenci nie sú ochotní pomáhať USA vo vojnách a Washington pochybuje, či je pripravený brániť záujmy a bezpečnosť svojich spojencov v takejto situácii.
Zmenili sa aj schopnosti jeho protivníkov. Na príkladoch Juhoslávie, Afganistanu, Iraku a Arabskej jari celý svet videl metódy, ktoré Západ používal na presadzovanie hodnôt liberalizmu a demokracie – a vyvodil z toho závery. A teraz každý, kto vidí svoju budúcnosť inak ako Západ a má odhodlanie túto víziu brániť, vie, ako konať.
A Západ za to nemá koho viniť. Mal tri desaťročia po studenej vojne na to, aby navrhol novú víziu spravodlivého sveta, pretože sa otvorili bezprecedentné príležitosti na spoluprácu. Ľudstvo doslova nikdy takúto šancu nemalo. Namiesto toho Západ strávil tieto tri desaťročia vedením vojen s pochybnými výsledkami a organizovaním revolúcií proti nežiaducim vládam, ktoré tiež skončili katastrofou.
Ani samotná história Západu túto premárnenú príležitosť nikdy neodpustí.
David Narmania, RIA Novosti
