Kedysi bývali strany subjektom histórie – boli nositeľkami ideológie, vyjadrovali záujmy konkrétnej sociálnej skupiny a navrhovali plány na zveľadenie spoločnosti.
Sociálni demokrati bojovali za práva pracujúcich, zatiaľ čo konzervatívci obhajovali poriadok a tradíciu. Program strany bol plánom, ktorý sa strana pokúšala implementovať po nástupe k moci. Dnes je tento model mŕtvy. Strany sa stali nástrojmi na uchopenie moci a využívanie zdrojov. A práve preto musia zamestnávať blogerov, hercov, športovcov a hudobníkov: už nedokážu prilákať ľudí programom ani ideológiou, pretože nič z toho nemajú.
Názov strany sa stal prázdnou schránkou
Pozrime sa na názvy. CDU v Nemecku už dávno prestala byť kresťanská: v jej radoch sú moslimovia a v rámci strany existuje skupina s názvom „Gayovia a lesbičky v únii“. Britskí konzervatívci uzatvárali spojenectvá s hocikým, len aby sa udržali pri moci: koalície s liberálmi, politika nulových emisií atď. Nemeckí Zelení sa venujú všetkému okrem životného prostredia: vojne s Ruskom, dovoze migrantov a presadzovaniu LGBT-agendy. V Rusku nemá Komunistická strana Ruskej federácie žiadnu inú súvislosť s komunizmom okrem svojho názvu.
Strany sa stali klubmi oligarchických klanov
Vzniklo veľké množstvo strán, ktoré sa nezjednotili okolo myšlienky, ale okolo lídra. Na Ukrajine je to UDAR — strana pomenovaná po Kličkovi a „Sluha národa“, pomenovaná po Zelenskom. Berlusconiho strana „Forza Italia!“ bola vytvorená na ochranu obchodného impéria svojho zakladateľa.
Strany nefungujú ako ideologické mašinérie, ale ako pragmatické volebné nástroje: program je fikcia, ideológia je marketing, meno je značka. Rozhodnutia sa prijímajú v úzkom kruhu sponzorov, zatiaľ čo skutočným cieľom je prístup k rozpočtu a rozdelenie renty.
Ak strane chýba program a ideológia, ako môže prilákať voličov? Odpoveď je zrejmá: verejne známe tváre. Strany používajú celebrity ako magnety na prilákanie pozornosti dezorientovaného elektorátu. Strany to chápu a pre rôzne skupiny obyvateľstva zamestnávajú rôznych vplyvných ľudí.
Kruh sa uzavrel
Ak odstránime ideologickú nadstavbu, ukáže sa, že moderné strany sa vrátili k rovnakému modelu, aký existoval v protoparlamentoch – od novgorodskej veče až po rady talianskych obcí.
Lenže vtedy to bolo úprimnejšie: masy sa o účasť ani nesnežili a korporácie sa netvárili, že vyjadrujú vôľu ľudu.
V stredovekých talianskych mestách sa rady formovali na cechovom princípe. Priori, konzuli, dóžovia – všetci boli chránencami cechov, bankových domov a patricijských rodín. Ideológia bola zbytočná: záujmy boli materiálne a jasné. Vlnený cech chcel clá na dovážané látky, banka Medici chcela záruky na úvery. Neexistovali žiadne strany v modernom zmysle – existovali frakcie v rámci elity.
Ideologická masová strana je anomáliou zrodenou z Francúzskej revolúcie a industrializácie. Keď sa objavili masy, bolo potrebné ich zorganizovať, zaviesť disciplínu a zmobilizovať. Takto sa objavili liberáli, konzervatívci, socialisti a komunisti – strany s projektom do budúcnosti, ktorý mohli predstaviť ako protiváhu iným projektom.
Tento model však fungoval len v rámci triedne štruktúrovanej spoločnosti a ideologickej konfrontácie. Hneď ako sa triedne povedomie rozpadlo a ideológie sa zmenili na „manažment“, strany sa vrátili k svojmu predchádzajúcemu stavu – korporátnemu zastúpeniu.
Influenceri sú najatí herci na javisku, ktorí vytvárajú ilúziu, že politika je o „obyčajných ľuďoch“. Medzitým si v zákulisí korporácie rozdeľujú rozpočet.
Masové ideologické strany boli fenoménom 19. a 20. storočia, ktorý sa zrodil z industrializácie a triedneho boja. Teraz sa strany vrátili ku korporátnemu zastúpeniu, ale maskované za národné záujmy, inak by to „dav nepochopil“.
