Belobog » BOJ NIE JE UKONČENÝ 53

kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam

Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684

,,Za plným žitím Človeka, tvora plodného vznetu, za tým, čo stopila krv a prehlušili dnes delá tebe. i mne, i svetu – za tým mi túžba v srdci – skamenela…“[1]

Jednotky partizánskeho oddielu boli neustále v bojových akciách. Gen. Saburov nemusel dlho čakať na to, ako sa Ján Nálepka zachová, či činmi dokáže, že svoju pomoc myslí naozaj úprimne. Nálepkova ilegálna skupina pomáhala partizánom cennými správami, tak ako kapitán Repkin sľúbil. Boli o to cennejšie, že Ján Nálepka ich získaval a posielal v nepredstaviteľne zložitých podmienkach, kedy mu Nemci doslova dýchali na krk. Sledovali ho dokonca i vtedy, keď chcel ísť na štáb divízie – muselo to byť vždy v sprievode niektorého nemecky lojálneho dôstojníka. Nálepkovi išlo pri získavaní a odosielaní strategických informácií doslova o život, a predsa – vždy našiel spôsob, ako posielať gen. Saburovovi ďalšie správy a pokračovať v spolupráci, aj keď sa podmienky pre pomoc partizánom v Jeľsku výrazne zhoršili.

Kovpak a Saburov, ktorí preskúmali pomocou miestnych podzemných organizácií stav slovenských jednotiek a dozvedeli sa o veľkej práci, ktorú vykonali medzi Slovákmi bieloruskí partizáni, prišli k záveru, že sa ani oni nemôžu obrátiť chrbtom k slovenským vojakom, ktorým bol klérofašizmus síce nanútený, no s ktorým sa nikdy vnútorne nestotožnili. Pokyny z Veľkej zeme a vlastná skúsenosť pomohli partizánskym vodcom nájsť správny pomer ku Slovákom – v tých prípadoch, keď slovenské jednotky neútočili proti partizánskym oddielom, ani partizáni neútočili proti Slovákom.[2]

Partizánskym veliteľom bolo rovnako jasné, že v slovenských jednotkách, zvlášť teraz po porážke Nemcov pri Stalingrade, vytvára sa široké pole pre protifašistický odboj. Bolo nevyhnutné využiť rastúcu nespokojnosť slovenských vojakov a dôstojníkov a povzbudzovať ich v tomto odhodlaní všetkými dostupnými prostriedkami. Fašistické veliteľstvo sa správalo k Slovákom ponižujúco a krajne nepriaznivo. Ich zásobovacia situácia sa stále zhoršovala, pretože hitlerovci pri ústupe pred mocnými údermi sovietskych vojsk, často vynechávali slovenské jednotky z ústredného zásobovania. Špehovanie slovenských vojakov a dôstojníkov esesákmi a agentami gestapa sa každým dňom viac a viac zosilňovalo a stávalo sa vrcholne neznesiteľným…[3]

V ilegálnej skupine 101. pluku bolo treba odstrániť dôsledky zrady, upevniť jednotu antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov, zvýšiť bezpečnosť a ostražitosť zúčastnených. Do spolupráce s gen. Saburovom sa zapojili všetci členovia ilegálnej skupiny 101. pluku. Jánovi Nálepkovi sa podarilo upevniť disciplínu, a tak štáb gen. Saburova mohol dostávať cenné informácie o nemeckých posádkach, o pripravovaných nemeckých útokoch proti partizánom a tiež útokoch nacistov proti civilnému obyvateľstvu, keďže po príchode Saburova do tejto oblasti sa drasticky zvýšili represálie voči civilnému obyvateľstvu. Podľa očitých svedectiev, Nemci surovo vypaľovali dediny aj s ľuďmi, rabovali príbytky a mladých ľudí hromadne posielali na otrocké práce do Nemecka.[4] Ján Nálepka organizoval akcie, ktoré Nemcom veľmi škodili – na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády lieky, potraviny, zbrane, upozorňoval partizánov na akcie, ktoré proti nim chystajú, upovedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek, dokonca priamo napádal rôzne časti nemeckej armády v jej hlbokom tyle… V týchto podmienkach nijaké trestné opatrenia nepomohli fašistickému veliteľstvu, práve naopak, hitlerovci boli bezmocní, lebo nedokázali prekaziť masívne sa rozvíjajúce protifašistické hnutie v slovenských jednotkách.

Partizáni vyššej jednotky S. A. Kovpaka, ktorí v roku 1942 pracovali v ilegálnej straníckej skupine, spomínali, že boli úzko spojení so slovenskými jednotkami v okresoch Ovruč a Mozyr. Slováci prekladali do slovenského jazyka rozhlasové správy Sovietskej informačnej kancelárie, materiály zo sovietskej tlače, a pomocou slovenských spojok ich rozširovali v slovenských posádkach. Tých vojakov a dôstojníkov, ktorým už bolo nebezpečné ostávať vo svojich jednotkách, ilegálne stranícke organizácie posielali do partizánskych oddielov. Potom boli v saburovovej vyššej jednotke.[5] Táto ilegálna práca a protifašistická agitácia mala pre slovenské jednotky veľký význam – jednak sa necítili osamotení v tyle nepriateľa, a jednak im otvárala oči, hlavne tým váhavým Slovákom, ktorí sa nechali ešte na slovenskej pôde oklamať klérofašistickou propagandou.

Agitačná činnosť – politické pochopenie cieľov a perspektív vojny

Úspešná bojová činnosť veľkých partizánskych vyšších jednotiek S. A. Kovpaka, A. N. Saburova a neskoršie aj A. F. Fedorova, M. I. Naumova, S. F. Malikova a iných na Pravobrežnej Ukrajine, pomáhala zosilniť spoluprácu medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi – stávala sa organizovanejšou a rozvíjala sa do šírky. Ukrajinskí partizáni podľa pokynov vedúcich straníckych orgánov a štábov partizánskeho hnutia, rozvíjali medzi Slovákmi veľkú agitačnú prácu, pomáhali im politicky pochopiť ciele a perspektívy vojny, nájsť miesto v boji proti fašizmu a pripravovali ich na prechod do tábora slobodných národov. Veľkú úlohu v rozširovaní protifašistických názorov medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi zohrávali státisíce sovietskych letákov a výziev, ktoré boli systematicky vydávané a posielané do tylu nepriateľa. Mnohé z nich boli špeciálne určené slovenským, iné rumunským či maďarským vojakom a dôstojníkom. Koncom roku 1942 a v prvej polovici roku 1943 veľkú zásluhu vo vydávaní a rozširovaní týchto letákov a výziev v slovenských jednotkách vykonali aj partizánske oddiely pod velením A. N. Saburova.[6]

Všetky tieto letáky demaskovali demagógiu klérofašizmu a pôsobivo uvádzali pravdu o porážkach fašistickej armády na sovietsko-nemeckom fronte a odhaľovali zločiny fašistov v dočasne obsadených krajinách. Veľkú popularitu dosiahli letáky Slovákov, ktorí prešli na stranu partizánov a mnohí z nich (na druhej strane) osobne poznali autorov výziev, ako napr. výzva z 29. marca 1943 slovenských partizánov, ktorí onedlho prešli do Československého partizánskeho oddielu Jána Nálepku: ,,Ku všetkým československým vojakom a dôstojníkom! Posielame vám horúci pozdrav z partizánskeho oddielu. Nemci podmanili a okradli našu krajinu. Desiatky tisícov najlepších ľudí hitlerovci zversky umučili v žalároch. Vyviezli do Nemecka československý chlieb a ľud prinútili hladovať. Obyvateľstvo Prahy a iných miest dostáva 125 gramov chleba na deň. Hitler nám vzal nezávislosť a slobodu, ale to ešte nestačilo, poslal nás zabíjať svojich vlastných bratov – Slovanov, ktorí vedú spravodlivú osloboditeľskú vojnu. Ešte donedávna sme tak isto ako vy, hladovali, trpeli urážky… Nemáme všsk nič spoločného Hitlerovými uchvatiteľskými plánmi. Prešli sme k partizánom, aby sme sa spolu s nimi a Červenou armádou bili za nezávislosť a slobodu Československa. Nie sme tu sami, je nám mnoho a každým dňom prichádzajú ďalší. Na fronte ničí nemeckých okupantov československý armádny zbor. Československí vlastenci povstávajú do boja s ukrutným nemeckým fašizmom i v našej vlasti. Na sovietsko-nemeckom fronte Červená armáda drví nemeckých uchvatiteľov. Blíži sa čas úplnej porážky nemeckej lúpežnej armády. Vojaci a dôstojníci! Obraciame sa k vám ako ku svojim druhom. Obráťte zbraň proti nášmu skutočnému nepriateľovi, proti Hitlerovi. Spolu s partizánmi budeme bojovať za radostný a šťastný život. Pomstíme sa fašistom za utrpenie a slzy nášho ľudu. Príďte, čakáme vás!“[7]

Do boja za oslobodenie Československa, za jeho česť, slobodu a národnú suverenitu vyzývali žitomírski partizáni vo výzve z 20. apríla 1943: ,,Československí vlastenci vedú oslobodzovací boj proti hitlerovským katom na vašej rodnej zemi a najlepší vlastenci vašej otčiny pochopili, že jediná cesta na záchranu drahej vlasti je – ničiť hitlerovcov tam, kde len možno, a prišli k nám k partizánom alebo vzdali sa do zajatia pravidelným jednotkám Červenej armády… a dostali bojový príkaz od sovietskeho a československého velenia a statočne a hrdinsky sa bijú s hitlerovskými ľudožrútmi za oslobodenie svojej drahej krajiny… Čím rýchlejšie spoločnými silami zničíme hitlerovcov, tým rýchlejšie dosiahneme slobodu a nezávislosť svojej krajiny.“[8]

Pod vplyvom letákov a agitačnej práce straníckych organizácií a partizánskych oddielov medzi Slovákmi sa zosilňoval ich účinok aj postupnými úspechmi Červenej armády na fronte a aktivitou partizánskych bojov. Citeľné údery partizánov na nepriateľské fašistické posádky, stovky vykoľajených vojenských ešalónov, tisíce okupantov zničených bezprostredne v oblastiach rozmiestnenia slovenských jednotiek hovorili o rastúcej sile partizánskeho hnutia a reálnych pozitívnych výsledkoch. Už koncom roku 1942 do oddielov vyššej jednotky Saburova začali prichádzať slovenskí vojaci, ktorí utiekli od svojich jednotiek. Partizáni ich medzi seba bratsky prijali. Slováci si rýchlo osvojili bojovú vytrvalosť a stali sa z nich schopní a odvážni vojaci v nebezpečných bojových operáciách.[9]

Ozveny nepriateľskej propagandy na východnom fronte sa svojsky prejavovali aj na území Slovenska. Ku koncu roku 1942 bol Ústredím štátnej bezpečnosti v Bratislave pozorovaný počet osôb, ktorých politické zmýšľanie bolo usmerňované ,,nepriateľskou rozhlasovou propagandou“ a medzi ,,čiastkou obyvateľstva sa čím ďalej, tým zreteľnejšie prejavovala náchylnosť ku skeptickému nazeraniu na výsledok vojny“.[10]

Politická agitácia a protifašistická činnosť mohutnejúceho partizánskeho hnutia na okupovanom území východného frontu nemali vplyv len na skeptické nazeranie sa na výsledok vojny, ale boli vzorom aj pre protifašistický odboj na domácom teritóriu. V decembri 1942 boli spozorované na poľsko-slovenskom pohraničí v okolí obcí Dukla, Jasielko, Komancza, Smerečné, Tylawa, Wola Nižná, Wyšná a pod. ozbrojené prepady partizánov proti bezpečnostným orgánom generálneho gubernátu. Týchto partizánov podporovalo aj civilné obyvateľstvo, nedbajúc na vyhrotené tresty smrti za akúkoľvek podobnú činnosť.[11]

Represálie na civilnom obyvateľstve zo strany nacistov boli fatálne. Saburov vo svojich spomienkach opisuje zážitky miestnych ľudí, ktorí pomáhali partizánom prístreškom, potravinami či teplom, napr. v dedinke Simonoviči nacisti vypálili celú dedinu a ľudí, ktorí nestihli utiecť pred skazou, pozabíjali, odrezali hlavy a napichli na kôl. Celá oblasť bola zahatená nastoknutými hlavami a dedinka zostala už iba na mape. Dôvodom tejto represálie bolo, že Nemcom odmietli dať po príkazu partizánov teplé oblečenie. Alebo dedinka Lojevo, kde vystrieľali celú obec iba preto, že jej obyvatelia dovolili partizánom prejsť cez ich políčka…[12]

[1] SZATHMÁRY-VLČKOVÁ, V. 1960. Verše. Bratislava: Slovenský spisovateľ, s. 44 – 45.

[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 42.

[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 42 – 43.

[4] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 133.

[5] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 43. Pôvodný zdroj: Historický ústav Akadémie vied USSR, fond stenogramov.

[6] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 44.

[7] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 44.

[8] Tamže, s. 44 – 45. Pôvodný zdroj: Archív komisie pre dejiny Veľkej vlasteneckej vojny akadémie vied USSR, fond 4. zväzok ,,Partizánskej pravdy“ a letákov.

[9] Tamže, s. 45 – 46.

[10] PLEVZA, V. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 137. Pôvodný zdroj: Pravidelná mesačná správa o politickej situácii a vplyve zahraničnej propagandy. 2. november 1942. ŚOBA, Bratislava. Ž. ú. III, č. 352/42, strojopis, originál.

[11] Tamže. Pôvodný zdroj: Prípis ministerstva vnútra o partizánoch na poľsko-slovenskom pohraničí a opatrenia proti ich činnosti. 3. december 1942. ŚOKA Bratislava, Ž. ú. III, 33ú42, cyklostyl, originál.

[12] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 78.