Ja nie som starogrécka Penelopa —
aby som párajúc to, čo som pilne tkala,
dvadsať liet v samote na svojho Odysea —
tuláka bludného, čo mi ho diaľka vzala,
zajatca zvodných nýmf z ostrovov neznámych
deň a noc pokorne dovtedy vyčkávala,
až ho napokon ani pes nepozná.
aby som párajúc to, čo som pilne tkala,
dvadsať liet v samote na svojho Odysea —
tuláka bludného, čo mi ho diaľka vzala,
zajatca zvodných nýmf z ostrovov neznámych
deň a noc pokorne dovtedy vyčkávala,
až ho napokon ani pes nepozná.
Netúžim sliepňať ako večné svetlo
v cele mnícha,
ani sa roztápať jak svieca opustená
v neplodnom plameni,
alebo nad rozprestretou mapou sveta
jak nad rubášom stenať,
vyháňať z hlavy myšlienky na rozľahlé
a nezvyčajné zátoky,
či mať strach z každej Evy na zemi —
z bielej a chladnej severanky,
či z plamennej a temnej ostrovanky…
Nie, nestačia mi všetky nové objavy,
všetky tie kábely a antény,
čo vzduchom, po vode i po zemi
prinášajú mi leda lakonické telegramy
tvojej zatúlanej lásky.
Ja ju chcem cítiť tu a v tejto chvíli
pomocou vynálezov najprimitívnejších –
pomocou piatich zmyslov, čo nám život dal –
jak každý človek tejto zemegule,
jak najbiednejší z tvorov na svete,
jak posledná i prvá žena!
(preložil Pavol Horov)
