kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Reorganizácia čs. partizánskeho oddielu a príprava na výcvik
Niekoľko dní predtým, ako čs. partizánsky oddiel nastúpil na bojové operácie, využil Ján Nálepka na reorganizáciu a na výcvik. Už od prvých dní v oddiele bola zavedená uvedomelá vojenská disciplína. Nálepka sám predchádzal príkladom vo vojenskom vystupovaní, v plnení rozkazov štábu a prísne dbal na osobnú hygienu. Každému vždy poradil a jeho dobrá nálada a viera v konečné víťazstvo upevňovali bojaschopnosť jednotky. Veľkú pozornosť však venoval nielen vojenskej, ale aj morálno-politickej príprave oddielu. Tak ako si príslušníci oddielu cvičili streľbu zo samopalov a prepady, používanie a zneškodnenie mín, rovnako sa zúčastňovali aj na komsomolských schôdzkach v rámci politickej výchovy. Nová organizácia oddielu bola nasledovná: dvom bojovým skupinám velil Emil Gočal a Jozef Révaj; menšej skupine rozviedky velil Michal Petro; hospodárskej časti velil dôstojník Voronov, kde patrila aj sanitárka Naďa Manková; štáb oddielu bol zastúpený Jánom Nálepkom, Imrichom Lysákom, Michalom Petrom, Štefanom Chovancom a Petrom Benkovičom.[1]
Ján Nálepka zároveň požiadal vyššie partizánske veliteľstvo o pridelenie politického komisára, a sám bol rozhodnutý vstúpiť do Komunistickej strany ZSSR. Toto rozhodnutie urobil po stretnutiach s tajomníkom KS Ukrajiny D. S. Korotčenkom, s gen. mjr. A. Strokačom, náčelníkom hlavného štábu partizánskeho hnutia Ukrajiny, a v neposlednom rade aj po mnohých rozhovoroch a blízkom priateľstve s A. N. Saburovom. Možno povedať, že všetky tieto rozhovory boli pre Jána Nálepku veľkou politickou školou, pretože v saburovovcoch našiel dobrých učiteľov a priateľov. To isté platilo aj pre vojakov čs. partizánskeho oddielu, ktorí s partizánmi nadviazali úprimný priateľský vzťah, a preto si aj pomerne rýchlo privykali tvrdému partizánskemu spôsobu života v močaristých lesoch Žitomíra. Čs. partizánsky oddiel pravidelne navštevovali okrem Saburova, komisára Bogatyra, kameramana Frolenka mnohí komsomolskí a stranícki funkcionári, ktorí oboznamovali Slovákov s úlohami protifašistického boja, s jeho zásadami a s taktikou partizánskeho hnutia, a rovnako plánovali ako budú bok po boku oslobodzovať v spoločných bojoch československé územie.[2]
Tu treba spomenúť moment, keď po slávnostnej prehliadke nového čs. partizánskeho oddielu položil A. N. Saburov Nálepkovi otázku, prečo sa jeho oddiel volá československý, keď v ňom bojujú iba Slováci. Ján Nálepka odpovedal: ,,Je to preto, že my bojujeme za oslobodenie celej Československej republiky.“[3]
Rozsudok trestu smrti povrazom, 2. jún 1943
2. júna 1943 boli rozsudkom poľného súdu ZD okrem prepustenia z hodností, straty medailí a vyznamenaní, odsúdení k trestu smrti povrazom Ján Nálepka, Imrich Lysák-Jacko a Michal Petro. Odsúdili ich za trestný čin, ktorého sa dopustili tým, že 15. mája 1943 približne o 01. 00 hod. v noci zbehli od 101. pešieho pluku na erárnych koňoch k partizánom a vstúpili do ich vojnových služieb, čím sa dopustili zločinu zbehnutia za vojny. (Viď Príloha 1: Dokument č. 14). Rovnako bol zaistený všetok hnuteľný i nehnuteľný majetok odsúdených dôstojníkov a prepadnutý v prospech štátu.[4]
Vyhlásenie stanného práva v oblasti Zaisťovacej divízie, 10. jún 1943
Na veliteľstve ZD v snahe zabrániť morálnemu rozkladu vojska a ďalším prechodom slovenských vojakov na sovietsku stranu, zvlášť po dramatickom úteku Martina Korbeľu tankom, bolo gen. Čatlošom vyhlásené stanné právo pod č. 69643/Dôv. II. a odd. 1943, s ktorým oboznámil veliteľ divízie plk. R. Pilfousek zvyšnú časť ZD:
,,Vyhlásenie stanného práva v oblasti ZD.
Nakoľko minister národnej obrany preniesol na mňa podľa § 40 zákona č. 262/1941 slovenského zákona právomoc vyhlásiť stanné právo pre oblasť poľného súdu ZD, vyhlasujem dňom 10. júna 1943 od 18. 00 hod. podľa § 30 – 31 zákona číslo 262/1941 slovenského zákona stanné právo na:
1/ zločin zbehnutia k nepriateľovi podľa § 183 – 191 voj. trest. zák.
2/ zločin vojenskej zrady podľa § 8 zákona č. 320/1940 slov. zák.
Stanné právo platí pre terajší obvod Zaisťovacej divízie.
Vystríham každého príslušníka vojska pred spáchaním týchto zločinov. Každý, kto sa po uverejnení tohto rozkazu previní takýmto zločinom, bude súdený podľa stanného práva a potrestaný smrťou.
Tento rozkaz vyhláste všetkému mužstvu 2-krát týždenne.“[5]
Výzvy k slovenským dôstojníkom a vojakom v maďarských vojskách
Keď veliteľstvo Žitomírskych partizánskych oddielov oznámilo Nálepkovi, že 21. júna 1943 začali trestné výpravy fašistického nemeckého vojska proti partizánom, posilnené maďarskými jednotkami, ktoré vystriedali ZD, poslal do maďarských oddielov niekoľko listov a letákov, v ktorých sa výstižne hovorilo o význame boja proti nacistom a ich služobníkom: ,,Všetky porobené národy dvíhajú svoje hlavy. Prestaňte aj vy slúžiť maďarským porobiteľom a prejdite k nám, československým partizánom.“[6]
Ján Nálepka poslal týmto dôstojníkom aj ďalšie listy, v ktorých okrem toho, že objasňoval ich nedôstojné žoldnierske postavenie po boku Adolfa Hitlera, vysvetľoval aj celkovú situáciu na fronte. Aj keď nedostával odpovede, stále sa pokúšal nadviazať spojenie: ,,Písal som Vám list, ale doteraz som naň nedostal odpoveď. Neviem, prečo neprídete, aby sme si pohovorili o situácii. Alebo chcete aj ďalej slúžiť Nemcom a s nimi aj zahynúť? Bude rozumnejšie zachrániť seba a svojich ľudí od istej smrti, a súčasne ste povinní stať sa predstaviteľmi vášho ľudu pri tvorení nového mieru. Myslím, že máte svoj národ radi, a preto Vás určite očakávam. S pozdravom: veliteľ československého partizánskeho oddielu kpt. Rjepkin.“[7]
Ján Nálepka počítal s tým, že prvé bojové stretnutie v partizánskych bojoch ešte neskúsenej československej jednotky sa uskutoční s horthyovským, a nie nemeckým vojskom. Ako sa čoskoro ukázalo, Ján Nálepka sa nemýlil a jeho predpoklady sa stali skutočnosťou. Ako spomína V. Šalgovič, skôr, ako Nálepka odoslal tieto výzvy maďarským vojskám, upovedomil o tom príslušníkov svojej jednotky, čo upevnilo morálnu silu oddielu. Domnieval sa, že v radoch horthyovských jednotiek sú aj Slováci, najmä z južného okupovaného územia Slovenska, a preto sa aj vo svojej agitačnej činnosti zameral tiež na túto skupinu vojakov.[8] Títo vojaci patrili k slovenskej menšine v Maďarsku, alebo to boli vojaci zmobilizovaní Maďarmi z tých krajov, ktoré Maďarsko anektovalo na základe tzv. viedenskej arbitráže v roku 1938. Letáky sú písané po slovensky a sú priamo adresované Slovákom v maďarskej armáde.
Jeden z letákov napísaných Jánom Nálepkom, znel takto: ,,Slováci v maďarskej armáde! Bratia! Približuje sa neodvratný koniec a porážka hitlerovských bánd. Červená armáda a spojenci bijú nemeckých vrahov na všetkých stranách. Všetky porobené národy zdvíhajú svoje hlavy. Prestaňte aj vy slúžiť maďarským porobiteľom a prejdite k nám, k československým partizánom! Bojujeme za novú slobodnú našu vlasť, v ktorej aj pre vás bude miesto. Preto je aj vašou povinnosťou pomáhať nám. Vezmite so sebou bratov Rusínov a Srbov, keď sú u vás a so zbraňou odíďte na západ do lesov, kde vás ku mne privedú. Pri stretnutí sa s partizánmi vyzdvihnite tento list a pýtajte sa na cestu k čsl. otrjadu. Čakám Vás! Prečítaj a daj druhému! Veliteľ čs. partizánskeho otrjadu kapitán Rjepkin.“[9]
Čestné splnenie prvého nebojového rozkazu
Prvá nebojová úloha zverená čs. partizánskemu oddielu A. N. Saburovom bola čestne splnená, napriek vyššie spomenutým prekážkam zo strany slovenskej vlády, ktorá sa vojakom vyhrážala stíhaním ich rodín na Slovensku, či prísľubom skorého návratu na Slovensko, ako aj z nevedomosti slovenských vojakov o podmienkach partizánskeho života. Slovenskí vojaci okrem vedomostí, že sovietski partizáni žijú v močaristých terénoch a lesoch, či ich neustálych presunoch, bojových akciách, alebo zverskom zaobchádzaní so zajatcami, nevedeli nič konkrétne. Za veľmi nebezpečných podmienok prenikali Slováci do posádok nepriateľa a vytrvalo pôsobili na uvedomenie ostatných príslušníkov slovenskej poľnej armády, či už na jednotlivcov, alebo v rámci celku. Týmto počinom reprezentovali vôľu väčšiny slovenských vojakov zapojiť sa do protifašistického zápasu po boku slovanských bratov.7
Pomsta rodine kpt. Jána Nálepku
Jozef Nálepka spomína: ,,V jednu sobotu odpoludnia som sa vrátil zo školy. Mladšia sestra Helena mi zvestovala, že chcel so mnou hovoriť Peter Kovaľčík. S Petrom sme sa stýkali menej, on navštevoval učiteľský ústav v Spišskej. Jeho brat Jozef bol tiež na východnom fronte. Keď odišla sestra z izby, Peter sa hneď pritiahol na lavici ku mne, takže mi mohol šepkať do ucha: ‒ Vieš, čo sa stalo? — Odvetil som, že neviem. ‒ Dnes sme dostali od nášho Joža list z frontu a píše, že váš Jano prebehol k Rusom. — Petra som ubezpečoval, že správa o prechode nebude pravdivá a požiadal som ho, aby o tom nikomu nehovoril. Vyhneme sa takto obaja nepríjemnostiam. Až keď Peter odišiel, prepadli ma rôzne myšlienky. Čo teraz? Nemci sa vyhrážali trestom smrti nielen tým, ktorí prebehli, ale aj ich rodinným príslušníkom. V Čechách, ako sme sa dozvedeli zo zahraničného rozhlasu, to dodržiavali so známou germánskou dôslednosťou a vyvraždili celé rodiny, ktorých člen bol v zahraničnej armáde. Keď sme o Janovom prechode hovorili v Tatrách, vtedy ma to nenapadlo. Skôr som myslel na neho, aby sa mu prechod podaril a najmä, aby v boji nepadol a vrátil sa domov živý. Nezostávalo nič iné, len čakať.
O niekoľko dní sa objavila poštárka a podala mi list. Pečiatka na obálke cenzurované prezrádzala, že je to list z frontu. Jano teda slovo dodržal!… Teraz som len očakával, kedy padne obvinenie, vyšetrovanie a dôsledky. V škole som sa tváril, ako keby sa nič nestalo. V rodnej obci, v Smižanoch, mal Jano veľkých neprajníkov. Učiteľa Štefana Babíka, ktorý študoval v Budapešti a do Smižian sa vrátil až v roku 1920. Učiteľ Jozef Mikolaj sa vrátil v tom čase ako legionár z Ruska a veľmi sa rozčúlil, keď učiteľ Babík hovoril po maďarsky s dekanom Matúšom Pajdušákom v škole a zborovni. A Jano mal s ním ako s maďarónom súdny spor skrz prístavbu školy v Smižanoch. Uvidíme, kedy sa ohlásia…“[10]
Ten deň čoskoro prišiel, a to už 28. mája 1943, keď na Nálepkov prechod na sovietsku stranu promptne zareagoval Babík, ktorý bol v tom čase ľudáckym komisárom obce Smižany, a na základe jeho udania bola prevedená domová prehliadka, z dôvodu údajného prechovávania zbraní, ale žandári nič nenašli. Komisár obce Štefan Babík vo svojom udaní zo dňa 28. mája 1943 píše: ,,V Smižanoch koluje správa, že Ján Nálepka, stotník, ušiel s niekoľkými do boľševického Ruska do légie československej. Neviem, čo je pravda z toho. Jedna blízka príbuzná, ktorá mala syna na vojne veľmi dôverne sa mi ponosovala a prezradila, že menovaný písal svojim rodičom do Smižian, aby podelili jeho peniaze medzi súrodencov, aby sa tí obliekli a údajne že, rodičia menovaného dostávajú od vojenského útvaru jeho plat mesačne poštou do Smižian. Otec menovaného je Michal Nálepka, č. 82. Počul som, že menovaný doniesol toho času jedno rádio a všelijaké vojenské veci, ďalej, že puceri boli tu na dovolenej a tiež dopravili nejaké veci. Nakoľko je to pravda, čo sa šepká, úctive prosím Sl. štátne zastupiteľstvo, nech ráči dať previesť domovú prehliadku, ďalej ráčte na tunajšej pošte zakročiť, aby bola zavedená cenzúra listov, prípadne keď príde jeho plat ešte i toho mesiaca, aby ten nebol vyplatený. Vyšetrovanie nech je prevedené tak, aby neboli príbuzní chránení a neprezradení. Čo sa týka mojej osoby, keď sa dokáže pravdivosť správy, budem mať ďalší návrh o používaní rádioprijímačov v Smižanoch. Keď sa nedokáže, tak moju žalobu, ráčte považovať za bezpredmetnú. Na stráž!“[11]
Ako ďalej spomína Jozef Nálepka, žandári žiadali od rodiny škodu, ktorú spôsobil Ján Nálepka, keď prebehol k partizánom, a to vo výške 45000 slovenských korún, ktoré zahŕňali vojenského erárneho koňa, výstroj a nejaké zbrane. Vyhrážali sa pracovným táborom, k vyhrážkam však nedošlo, nakoľko prichádzalo SNP a žandárom bolo treba riešiť oveľa dôležitejšie veci. A neskôr ,,keď sa rodina dozvedela, že brat Jano padol na Ukrajine v meste Ovruč, nastal v rodine veľký smútok. Matka ako veriaca zašla ihneď do kostola za dekanom Matúšom Pajdušákom a prosila ho, aby odslúžil omšu za padlého v boji syna Jana. Dekan dobre vedel, o koho ide. Pozrel sa na matku a vyriekol: ‒ Ja omšu za partizánov neslúžim. — Matka sa smutne vrátila domov, na stôl položila pripravenú bankovku a rozplakala sa.“[12]
[1] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 97 – 98.
[2] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 98 – 99.
[3] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 160.
[4] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 161]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. ZD, šk. 2, I/38, dôverné rozkazy. Výpis z dôverného rozkazu č. 15 zo dňa 5. 6. 1943.
[5] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 163 – 164. Pôvodný zdroj: VÚA – ZD – 101. p. pluk.
[6] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 99. Pôvodný zdroj: Archív ústavu dejín KSS, fond 8/9 – 15.
[7] БОГАТЫР, З. А. 1963. В тылу врага. Москва: Соцэкгиз, c. 248. Preklad z ruského originálu: autorka.
[8] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 189.
[9] FALŤAN, S. 1957. Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom zväze. Bratislava: Osveta, s. 143.
[10] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 165 – 166.
[11] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 170.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 172 – 175.
