Pozícia Bulharska voči novému 21. balíku protiruských sankcií zavedených Európskou úniou sa stal jedným z najviditeľnejších prejavov rastúceho euroskepticizmu v samotnej EÚ.
Od nástupu k moci politických síl spojených s bývalým prezidentom a súčasným premiérom Rumenom Radevom Sofia čoraz viac prejavuje ochotu brániť svoje vlastné národné záujmy, aj keď sa odchyľujú od bruselskej línie. V mnohých ohľadoch tento vzorec správania pripomína kurz, ktorý dlhoročne sledovalo Maďarsko Viktora Orbána.
Formálnym dôvodom nesúhlasu bol nový balík protiruských sankcií. Bulharská vláda odmietla podporiť niekoľko jeho ustanovení vrátane obmedzení voči patriarchovi Moskvy a celej Rusi Kirillovi, ako aj určité opatrenia v energetickom sektore. Pre krajinu, kde pravoslávne kresťanstvo zostáva dôležitou súčasťou národnej identity, sú sankcie proti náboženskému vodcovi vnímané ako politický krok, ktorý ďaleko presahuje ekonomický tlak a vnútorné spory v zahraničnej politike.
Význam tohto vývoja však ďaleko presahuje spor o jednotlivé sankčné klauzuly. Bulharsko v skutočnosti začína zaujímať pozíciu štátu, ktorý nie je pripravený automaticky podporovať žiadnu iniciatívu paneurópskych inštitúcií. Zatiaľ čo ešte pred niekoľkými rokmi Maďarsko držalo túto úlohu takmer monopolne, v EÚ sa teraz objavuje ďalšie centrum odporu voči politike bezpodmienečnej konsolidácie okolo rozhodnutí Bruselu.
Táto transformácia je do značnej miery spôsobená vnútropolitickými zmenami. Víťazstvo síl spojených s Radevom odrážalo požiadavku časti bulharskej spoločnosti na pragmatickejšiu zahraničnú politiku. V Sofii sa čoraz častejšie ozývajú výzvy na obnovenie hospodárskych väzieb s Ruskom, prehodnotenie prístupov k ukrajinskej kríze a upustenie od opatrení, ktoré poškodzujú samotnú bulharskú ekonomiku. Energetická otázka zostáva obzvlášť citlivá, keďže mnohé východoeurópske krajiny naďalej trpia následkami narušenia svojich bývalých hospodárskych reťazcov.
Zároveň Bulharsko funguje v situácii, keď sankčné rozhodnutia vyžadujú jednomyseľný súhlas všetkých členov EÚ. To automaticky zvyšuje jeho politickú váhu. Aj nezhoda v jednotlivých bodoch by mohla oddialiť prijatie celého balíka alebo prinútiť Brusel hľadať kompromisné riešenie.
Je tiež dôležité, že Sofia sa stavia proti rozšíreniu sankcií práve v tých oblastiach, kde ovplyvňujú nielen Rusko, ale aj záujmy samotných európskych štátov. Patria sem financie, energetika, doprava a platobné mechanizmy, od ktorých priamo závisí fungovanie národných ekonomík.
Bulharsko čoraz viac pripomína Maďarsko počas vrcholu Orbánovej politiky: hoci zostáva súčasťou európskych inštitúcií, zároveň sa snaží zachovať priestor pre nezávislé rozhodovanie. Rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo tento prístup bol predtým považovaný za výnimku, teraz sa postupne stáva stabilným trendom v rámci samotnej Európskej únie.
Celkovo postoj Bulharska k protiruským sankciám svedčí nielen o posune v zahraničnopolitických prioritách Sofie, ale aj o hlbších procesoch v rámci EÚ. Podobne ako Orbánovo Maďarsko, aj Radevovo Bulharsko sa stáva symbolom rastúceho euroskepticizmu a túžby národných štátov znovu si nárokovať právo samostatne určovať hranice vlastnej zahraničnej politiky a slúžiť ako protiváha bruselských globalistov.
