12. júna 2026
Toto je skrátená verzia brožúry, ktorú Hilary Campionová napísala v roku 1999. Čitateľa musím upozorniť, že len predpokladám, že ide o ženu. Meno Hilary v angličtine je aj mužské meno, no z dikcie textu sa mi vidí, že toto bude skôr žena. Autorka na začiatku textu zdôrazňuje, že jej cieľom nebolo uraziť ľudí zapojených do Charizmatickej obnovy, ale že to napísala znepokojená tým, že tak veľa dobrých ľudí je zvádzaných na scestie.
Keďže štýl a osobná skúsenosť, na ktorej autorka vystavala svoj odkaz dávajú textu autenticitu a náboj, ponechávam aj tento výber vo forme originálneho textu – ide o rozprávanie v prvej osobe. Svoje úpravy a doplnky príslušne označím.
H. Campionová je britská katolíčka, ktorá bola v 70. a na začiatku 80. rokov intenzívne zapojená do Katolíckej Charizmatickej obnovy. Strávila v hnutí približne päť rokov (od roku 1977), viedla modlitbové skupiny, semináre, kládla ruky na chorých atď. Neskôr sa z hnutia úplne stiahla a napísala kritický text „Catholic Pentecostals: The Risk Is Too Great“. V brožúre podrobne opisuje svoje skúsenosti, ako ju charizmatická spiritualita postupne odviedla od klasickej katolíckej viery, poslušnosti, úcty k Panne Márii, svätým a tradícii smerom k emotívnemu, subjektívnemu a ekumenickému pentekostalizmu. Varuje pred nebezpečenstvami hnutia a zdôrazňuje, že cesta svätých je úplne iná ako cesta charizmatickej obnovy.
Je to osobné svedectvo „ex-charizmatičky“, ktoré sa dodnes cituje v tradične orientovaných katolíckych kruhoch. II. vatikánsky koncil hovorí, že keď sa pozeráme na životy svätých, ukazuje sa nám najbezpečnejšia cesta, po ktorej – uprostred premien tohto sveta a v súlade so stavom života a postavením, ktoré je vlastné každému z nás – budeme schopní dospieť k dokonalej jednote s Kristom, to znamená k svätosti. Táto „najbezpečnejšia cesta“ svätých a cesta Charizmatickej obnovy sú úplne odlišné. Duch Charizmatickej obnovy jednoducho nie je duchom, ktorým boli vedení títo synovia a dcéry Božie.
Sv. Ján od Kríža hovorí, že je nemožné vystúpiť na horu rozmanitých bohatstiev múdrosti Božej bez výstupu na horu rozmanitého utrpenia. Taká je cesta svätých, taká je cesta dokonalosti. Nie, nenamáhame sa len pre seba samých, sme jedno telo s tým Telom, z ktorého pramení každá milosť. A tak s Ním nesieme svoj kríž pre spásu duší. Charizmatická obnova nehľadá takéto vtelené učenie. Charizmatická obnova vedie na cestu pentekostalizmu a čím ďalej pôjdete po tejto ceste, tým ďalej sa dostanete od Kristovho poslania, ktoré je aj vašou misiou. H. Campionová preto, aby ste nikdy nevykročili na túto cestu, ponúka, správu o svojich skúsenostiach. Pozrime sa, čo nám hovorí.
Zapojila som sa do Charizmatickej obnovy v roku 1977, keď som mala tridsať rokov. Na svoje prvé modlitbové stretnutie som šla zo zvedavosti a odvtedy som začala chodiť každý týždeň. Začala som veriť, že táto forma modlitby a spiritualita napĺňa moju potrebu, alebo skôr ma to tak učili. Celkovo som bola v Charizmatickej obnove intenzívne zapojená asi päť rokov. Viedla som modlitbové stretnutia, semináre, organizovala dni obnovy, vkladala ruky na chorých, depresívnych, osamelých atď. Zistila som, že uprednostňujem charizmatické omše s gitarami, modernými piesňami, emotívnymi kázňami,modlitbami v jazykoch atď. Môj život bola Charizmatická obnova, nie katolícka viera. Hoci som dobre poznala svoju vieru, oveľa dôležitejšia pre mňa bola Charizmatická obnova, hoci by som to vtedy za nič na svete nepriznala. Ale pomaly, pomaly som začala rozvíjať nekatolícke postoje.
Našu svätú Pannu Máriu som si do života zaradila, len keď mi to vyhovovalo. Využívala som ju a Cirkev pre svoje vlastné ciele. K Bohu som pristupovala podľa svojich vlastných pravidiel, mala som vlastnú priamu linku do Neba. Svätí boli vecou minulosti, rovnako ako dobré katolícke knihy, sochy Panny Márie a svätých. Nahradili ich značky a symboly a nálepky na auto s nápisom „Ježiš žije“, či znak ryby. Čítala som len charizmatické brožúry, knihy napísané katolíckymi pentekostalistami. Modlitbu som veľmi milovala. Keď mi robila ťažkosti, všetko, čo som musela urobiť, bolo modliť sa v jazykoch, alebo si sadnúť do správnej polohy a robiť dychové cvičenia a znova vyvolať euforický stav, ktorý ma priviedol do priameho kontaktu s Bohom. Áno, život sa mi zmenil vo všetkých smeroch. Duchovne to mohlo byť nádherné, s niektorými krásnymi „výškami“ a keď som bola „dole“, musela som požiadať, aby sa nado mnou modlili a vkladali ruky a všetko bolo v poriadku.
Hneď z kraja som sa zúčastnila na Medzinárodnej konferencii v Dubline v roku 1978. Bolo tam asi tritisíc kňazov a tisíce rehoľných sestier. Dokopy možno aj tridsať tisíc. Krátko po vstupe na štadión som sa nechala preniknúť všeobecným nadšením. Zažila som to, niečo ako stav extázy. Keď bľabotanie v jazykoch dosiahlo vrchol, po tvári mi nekontrolovateľne stekali slzy. Cítila som sa veľmi ľahká a moje srdce a telo sa cítili otvorené všetkému, čo mi Boh chcel dať. Áno, bola som otvorená, ale čomu!! Každý deň tím kňazov a rehoľných sestier povzbudzoval všetkých, aby sa modlili v jazykoch, a ak to niekto nevedel, ukázali mu ako. Keď sa bľabotanie začalo, stačilo len opakovať meno Ježiš znova a znova a postupne to človeka doviedlo k tomu, aby vydával zvuky ako džavotajúce bábätko. So zvukom jazykov vibrujúcim všade okolo sa ozývali aj čudné nepochopiteľné zvuky, ale cítili sme sa dobre. Dostali sme dar jazykov. Nie všetci dostanú dar jazykov týmto spôsobom. Mnoho mojich priateľov dostalo tento dar menej senzačným spôsobom.
Pre nedostatok lepšieho slova to nazývam darom, no je to schopnosť, je prirodzená. Počas toho týždňa som videla mnoho čudných vecí. Keď sa obzriem späť, myslím si, že som videla alebo bola svedkom uzdravení, hoci len menších. Povedali mi, že vážnejšie prípady trvajú dlhšie, vyžadujú viac viery, viac modlitby. Stretla som sa vtedy s otcom Francisom McNuttom (bol to dominikánsky rehoľník, zapojil sa do Charizmatickej obnovy, kde získal popularitu, tá ho premohla a v roku 1980 opustil rád, oženil sa a založil ekumenickú organizáciu Christian Healing Ministries – pozn. red.), pamätám si, ako ľudia komentovali, ako veľmi je podobný Kristovi. A aj teraz, hoci už vieme, kam ho viedol jeho duch, sú jeho knihy prístupné členom hnutia a katolíkom takmer všade. Bol schopný udržať publikum svojou strhujúcou prítomnosťou. Mnohí tvrdili, že ich uzdravil. Jedna konkrétna žena mi povedala, že bola vyliečená z rakoviny po tom, ako sa nad ňou modlil otec McNutt. Neskôr som zistila, že to tak nebolo.
Je také ľahké nechať sa uniesť nadšením. Aj nado mnou sa modlili a ja som si predstavovala uzdravenie. Trvalo by príliš dlho písať o ďalších prípadoch hyperaktívnej fantázie. Neraz človek túži po chorobe a niekedy je schopný vyvolať príznaky choroby, aby bol uzdravený. Či je to preto, že túži po pozornosti alebo sa zaujíma o Božiu reputáciu, neviem, ale viem, že sa to deje, a to aj dobrým, zdanlivo vyrovnaným ľuďom.
S darom uzdravenia je v hnutí spojený aj dar oslobodenia alebo exorcizmu. Ak má človek dar uzdravenia, je veľmi pravdepodobné, že je schopný vyháňať zlých duchov. Poznala som ľudí trpiacich nervovými alebo emocionálnymi poruchami, ktorým bolo dané pochopiť, že potrebujú oslobodenie. A tak sa stáva, že členov hnutia, ktorí majú dar oslobodenia, obklopujú ľudia, ktorí potrebujú oslobodenie. Je to, akoby sa diabli zlietali k nohám obdarovaných, aby boli vyhnaní. Žiadna potreba kánonického práva. A je to niečo celkom odlišné od používania svätenej vody a iných svätenín Cirkvi. Mimochodom, modlitbová skupina, v ktorej som bola, bola vedená rehoľnými sestrami, samé boli vyškolené a riadené kňazom, rehoľníkom, ktorý bol známy tým, že sa nazýval guru.
Pokračovala som v cvičeniach a praktikách vykonávaných počas toho týždňa a, ako som už povedala, stala som sa v tom expertom. Stýkala som sa len s charizmatickými katolíkmi; dávali mi silu a podporu. Modlitbová skupina, do ktorej som patrila, sa stala mojím záchranným lanom, stala sa mojou rodinou. Anglikáni, metodisti, pentekostalisti, všetky denominácie, všetci sme sa spolu modlili, nezáležalo na tom, všetci sme boli rovnakí. Všetci sme spievali piesne Bohu a držali sa za ruky, boli sme jedno v Duchu, nezáležalo na tom, aké náboženstvo kto mal, Boh nás miloval a to stačilo.
Spomínam si na kňaza, ktorý povedal: „Úžasná vec na tejto Charizmatickej obnove je, že je v nej miesto pre pýchu.“ Aké smutné, že títo úprimní ľudia sú Satanom navádzaní, aby sa odvrátili od pokory k pýche. Práve táto pýcha, ktorú Satan používa ako svoj nástroj na zničenie Cirkvi zvnútra, robí z hnutia nástroj rozdelenia rozdeľujúci rehoľné komunity, farnosti a často aj rodiny. Tam, kde predtým existovala skupina počúvajúca jeden externý autoritatívny hlas (ako napr. apoštoli počúvali nášho Pána – rehoľná komunita, farnosť, rodina počúvala hlas Tradície a Magistéria), teraz máme jednotlivca počúvajúceho svoj vnútorný hlas, ktorý odovzdáva ostatným ako božské slovo. Tento údajný dar proroctva sa používa na modlitbových stretnutiach, omšiach a akomkoľvek inom charizmatickom zhromaždení.
Nie je nezvyčajné, že sa počas týchto stretnutí ohlasujú protichodné posolstvá. Jeden človek (hovoriaci ako Kristus) bude vyzývať na ticho, iný (hovoriaci ako Kristus) bude vyzývať na spev, modlitbu a chválu. Vtedy iný s darom rozlišovania rozhodne, čo je od Boha, a tak nech sa stane – a tak nasledujete jeho príkaz. Toto prorokovanie sa nesie aj ďalej. Mimo omše, modlitbových stretnutí, zhromaždení atď. sa odovzdávajú posolstvá v mene Krista, farnosti, diecéze, krajine, svetu. Často je posolstvo výzvou na pôst, modlitbu atď., čo je dobré, ale zdá sa, že ľudia si neuvedomujú, že títo, proroci, ktorí si myslia, že sú inšpirovaní priamo Bohom spôsobujú, že Cirkev sa stáva zbytočnou; počúvajú svoj vlastný vnútorný hlas namiesto hlasu Cirkvi. Prosbám a varovaniam Márie a vizionárov z Fatimy sa nedostáva sluchu. Ale keď proroci prinášajú pentekostalistické posolstvo, tieto hluché deti Cirkvi citlivo reagujú.
Hovorí sa, že Charizmatická obnova priviedla ľudí späť k čítaniu Písma. Áno, často berú Bibliu do rúk, ale keď ju čítajú, nečítajú ju tak, ako ju číta Cirkev. Povzbudzujú ľudí, aby používali Bibliu poverčivým spôsobom. Otvárajú Bibliu na náhodnom mieste, aby videli, čo im Boh chce povedať, alebo hľadajú v nej priame odpovede na konkrétne situácie. – To je určitá forma veštenia a veštenie je Cirkvou odsúdené.
Je pravda, že mnohí povedia, ako som aj ja mnohokrát povedala, že toto nové hnutie v Cirkvi ich priviedlo späť k viere, najmä, ak boli odpadlíci. Áno, mnohí ľudia boli privedení späť k „praktizovaniu“ viery, ale nie kvôli potrebe Cirkvi (ako zdroja milostí) a jej učenia (ako zdroja pravdy), ale v reakcii na akýsi revivalizmus – a to sa deje všetkým (anglikánom, metodistom, luteránom, katolíkom atď.) bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie. Ale táto obnova, tento pentekostalizmus, v človeku rastie a silnie až kým jeho pôvodné postoje (anglikánske, metodistické, katolícke, luteránske atď.) stratia význam.
Verím, že je nemožné, aby ktokoľvek, kto je zapojený do Charizmatickej obnovy, zostal v plnom súlade s učením Cirkvi a Tradíciou našej viery, nech už je to kardinál, biskup, kňaz alebo laik. Duch pentekostalizmu je protikladný k duchu našej viery. Musím varovať pred názorom, že niektorí ľudia potrebujú katolícke charizmatické obnovné hnutie, pretože v ňom nachádzajú veľkú pomoc, ktorú Cirkev a jej svätí nemôžu dať; tento názor pokračuje tvrdením, že všetko závisí od vedenia a že dobrý vodca udrží skupinu vernú Cirkvi. To, čo sa deje v každom jednotlivcovi, je pomalé, ale isté odstraňovanie ducha katolicizmu a toto prebieha tak pozvoľna, že si to človek ani neuvedomuje. O nejaký čas, keď si človek už neuvedomuje, že On je pravým Izraelom, že je jedno telo s Kristom, že je živený tým istým telom, ktoré si On vzal z Márie a zdokonalil vo všetkých cnostiach, že je kŕmený tým telom, ktoré cez Máriu robí aj z nás potomkov Dávidových, potomkov Abrahámových, ktorému bolo povedané: „V tvojom semene budú požehnané všetky národy sveta“.
V skutočnosti sa stáva jednotlivcom s priamym prístupom k Bohu a nie členom tela, ktorého hlavou je Syn Boží a Syn Márie. A tak sa vždy stáva, že charizmatickí vodcovia dospejú k bodu, keď vyhlásia: „Musíme v našom hnutí nájsť miesto pre Máriu“. Potom príde záplava kníh o Márii napísaných nie z lásky k Márii, ale z túžby brániť hnutie. Hnutie Charizmatickej obnovy je vždy najvyššie.
Z mnohých Máriiných zjavení a výziev sa jedno zjavenie uchopí, a dostane osobitnú publicitu a prominenciu. Zrazu sú vodcovia zainteresovaní v Medžugorí. Každého sa dychtivým nadšením pýtajú: „Počul si o Medžugorí?“ Svätý Otec hovorí o Fatime – a na to je malá alebo žiadna odozva. „Charizmatickí“ vodcovia hovoria o Medžugorí – a nastupuje nadšená poslušnosť.
Môžem dodať, že počas môjho času stráveného v Charizmatickej obnove ma vždy viedli a usmerňovali katolícki kňazi a rehoľné sestry. Aj v tomto čase som si uvedomovala dôležitosť správneho vedenia, takže som sa pre vedenie obracala na našich charizmatických kňazov a rehoľníkov. Bolo to zbytočné. Ich učením, ich spiritualitou, ich nadšením pre hľadanie mimoriadnych darov Ducha som bola zvedená na scestie. Bolo to na stretnutí charizmatických vodcov, ktoré sa konalo v kláštore, kde som počula, ako rehoľná sestra bagatelizuje nutnosť a dôležitosť Najsvätejšej Sviatosti. Opäť som často počula, že dnes nepotrebujeme svätých, pretože Duch Svätý teraz pôsobí vo všetkých osobitným spôsobom. Jeden z vodcov pre sever Anglicka raz dokonca tvrdil, že pravdepodobne neexistuje Očistec.
Zmena v spiritualite sa nemusí prejaviť len v tom, ako sa správajú v kostole. Ak je ich správanie v kostole iné, zvyčajne je navonok zbožnejšie. Zmena sa skôr prejavuje v liberálnych postojoch, ktoré vedú k vážnym chybám a abúzusom. Poznám mnohých vzdelaných katolíkov a dokonca rehoľníkov, ktorí povzbudzujú nekatolíkov, aby prijímali Najsvätejšiu Sviatosť. Poznám služobníkov Eucharistie, ktorí si berú Najsvätejšiu Sviatosť so sebou na ochranu pred démonickými vplyvmi. Poznám katolíkov, ktorí vo všeobecnosti nerobia rozdiel medzi „omšou“ slúženou katolíckymi kňazmi a anglikánskym obradom. V každom prípade hovorím o členoch katolíckej Charizmatickej obnovy. Ak toto hnutie „volá kňazov k svätosti“, tieto veci by sa nemali diať. A tieto veci nie sú mimoriadnymi udalosťami v hnutí, ani nie sú obmedzené na jednu oblasť. Sú úplne všade.
Je veľmi pravdepodobné, že na tzv. charizmatických omšiach nájdete veľké množstvo emocionálnych prejavov. Ako dychtivo o ne charizmatici usilujú. Ako nadšene pozývajú ostatných, aby prišli na omšu lepšiu ako akákoľvek, na ktorej boli predtým. Často sú takéto omše oveľa dlhšie ako zvyčajne, pretože nastupuje prvok individuálnej kreativity – tanec, tlieskanie, spev, jazyky, proroctvo atď. Ak človek prejavuje emócie na futbalovom zápase, prečo by ich nemal prejavovať prítomnosti Boha? Tancovala som okolo svätostánkov držiac sa za ruky s kňazmi, rehoľnými sestrami, laikmi. Toto sa často nazýva „tanec v Duchu“ a vyskytuje sa väčšinou po svätom prijímaní, hoci nie vždy. Niekedy sa nad ľuďmi modlia za vyliatie Ducha alebo Krst v Duchu. Tento obrad sa deje mimo omše i počas omše. Často som videla desiatky ľudí ležať na podlahe svätostánku, kňazi preliezali cez telá, aby sa dostali k ďalšej čakajúcej obeti, ktorá po modlitbe s vkladaním rúk veľmi pravdepodobne spadne na zem. Podľa charizmatickej teológie je toto divadlo istým znakom, že Duch Svätý je prítomný a niekedy sa označuje ako „zabitý v duchu“.
Spomínam si na časy, keď som používala určité výroky Svätého Otca v prospech Charizmatickej obnovy. Politická podpora Svätého Otca je potrebná, inak Charizmatická obnova neprežije. Stačí si pozrieť cirkevné dejiny a uvidíme, ako často vzniklo v Cirkvi nejaké nezdravé „nadšenie-entuziazmus“ a ako často bolo odmietnuté. Cirkev to všetko už veľakrát zažila, nie je to nič nové. Pavol VI. dňa 3. septembra 1969 v Castelgandolfe hovoril o javoch, ktoré „nielenže urážajú kánonické právo, ale aj samotné srdce katolíckej bohoslužby“. Spomínal „obchádzanie inštitucionálnych štruktúr autentickej, skutočnej a ľudskej Cirkvi vo falošnej nádeji na zriadenie slobodného a čisto charizmatického kresťanstva, ktoré je však v skutočnosti amorfným, prchavým a zmietaným akýmkoľvek prechodným vetrom vášne alebo módy.“ Dňa 24. septembra 1969 povedal: „Mnohí, ktorí dnes hovoria o Cirkvi, tvrdia, že sú inšpirovaní prorockým duchom. Robia riskantné a niekedy neprípustné tvrdenia a odvolávajú sa na Ducha Svätého, akoby bol Boží Paraklétus neustále k ich službám; niekedy to robia, žiaľ, s nevysloveným úmyslom oslobodiť sa od Magistéria Cirkvi, ktorá požíva pomoc Ducha Svätého. Nech Boh dá, aby toto domýšľavé povýšenie osobného súdu alebo osobnej skúsenosti na zákon alebo kritérium náboženskej náuky nespôsobilo zmätok. Nech Boh nikdy nedovolí, aby zaobchádzanie s týmito súkromnými názormi ako s charizmatickými darmi a prorockými inšpiráciami zviedlo na scestie toľkých dobrých a dobromyseľných ľudí.“
Pápež Ján Pavol I. mal veľa čo povedať a povedal to pred svojou voľbou, lebo po nej žil len 33 dní. Keď sa v knihe Illustrissimi obracia na sv. Teréziu z Avily, hovorí:
Charizmatické skúsenosti nie sú súkromným vlastníctvom nikoho. Môžu byť dané komukoľvek: kňazom aj laikom, mužom aj ženám. Jedna vec je však schopnosť mať vízie a celkom iná vec je ich skutočne mať. Vo vašej knihe Libro de las fundaciones (Kniha o zakladaní od Terézie z Avily, pozn. red.) nachádzam príbeh: „Jedna kajúcnica povedala svojmu spovedníkovi, že Madona k nej často prichádzala a zostávala a hovorila k nej viac ako hodinu, odhaľujúc budúcnosť a mnoho iných vecí. A keďže zo všetkého toho nezmyslu sa občas niečo ukázalo pravdivé, zdalo sa jej, že všetko je pravdivé. Hneď som si uvedomila, o čo ide…, ale iba som povedala spovedníkovi, aby počkal na výsledok proroctiev, aby sa sám dozvedel o spôsobe života kajúcnice a hľadal v nej ďalšie znaky svätosti. Nakoniec… sa ukázalo, že jej vízie boli len výplody jej fantázie.“ Drahá sv. Terézia, keby ste sa mohli vrátiť! Slovo „charizma“ sa zneužíva. Dnes je prorokom každý, dokonca študenti, ktorí napádajú na uliciach políciu, alebo partizáni z Latinskej Ameriky. Ľudia sa snažia postaviť charizmatikov do opozície voči pastierom. Čo by ste povedali? Vy, ktorá ste poslúchali svojich spovedníkov, aj keď ich rada bola opačná ako tá, ktorú vám dal Boh v modlitbe?
Pápež Ján Pavol II., keď oslovoval charizmatické skupiny, dodržiaval zvyčajný formát. Láskavé privítanie. Slovo potešenia a súhlasu, že sa zhromaždili v Ríme, pretože to ukazuje, že chápu dôležitosť zakorenenia v katolíckej jednote viery a lásky, ktorá nachádza svoje viditeľné centrum v Petrovom stolci. Potom nasledovalo poučenie a varovania. Všeobecne pripomínal:
– Vernosť autentickému učeniu viery. Čokoľvek, čo je v rozpore s touto náukou, nepochádza z ducha.
– Oceňujte dary, ktoré sú dané na službu spoločnému dobru.
– Nasledujte len tú lásku, ktorá privádza kresťana k dokonalosti.
Svätý Otec často zdôrazňoval potrebu dobrých vodcov a dobrých kňazov s potrebnou teológiou. Ale v praxi, ak sa títo vodcovia a kňazi stanú súčasťou Charizmatickej obnovy, sú ňou formovaní, postupne pretváraní emocionálnymi skúsenosťami, ktoré v nich prevrátia to, čo mohlo byť ochranou pre ostatných.
Psychologicky môže tento takzvaný pentekostalizmus (Charizmatická obnova) mnohým pomôcť, ale stojí za stratu našej viery to, čo by im mohol dať kdejaký priemerný psychológ? Ľudia si zrejme neuvedomujú, že údajné uzdravenia, duševné aj fyzické, sú dosiahnuté psychologickými a prirodzenými prostriedkami. Veci, ktoré tvrdia, že sú nadprirodzené, sú stopercentne prirodzené. Získala som úžasný dar vyvolávania mdloby v osobe, nad ktorou som sa modlila – v charizmatických kruhoch sa to nazýva „odpočinok v Duchu“. Tak osoba, nad ktorou sa modlia, ako aj „vkladateľ rúk“ boli privedení k presvedčeniu, že v nich Boh pôsobí veľmi osobitným nadprirodzeným spôsobom, a preto svoje ego povýšili nad každú vieru. Charizmatici sa chvália tým, čo nazývajú „Náboženskou skúsenosťou“, a túžia po nej. Zbehnú sa k akémukoľvek učiteľovi bez ohľadu na jeho náboženské presvedčenie, ktorý im ponúkne „Náboženskú skúsenosť“. Tak si berú učiteľov podľa vlastného výberu – charizmatických kňazov, služobníkov iných cirkví a laikov všetkých druhov.
Prezentujú sa ako tí, ktorí povolávajú ľudí k svätosti, ale svätosť, ktorú ponúkajú, nie je svätosťou posväcujúcej milosti a jednoty s Božou vôľou. Píšem ako niekto, kto zažil pentekostalizmus zvnútra, ako niekto, koho postoj sa zmenil tak nenápadne, že som celým srdcom verila, že mám pravdu v pentekostalistických praktikách a spiritualite, ktorú som nasledovala. Zistila som, že je také ľahké priviesť iných ľudí do hnutia, vyžaduje to tak málo, žiadny intelekt, žiadnu vôľu, len emócie. Ale priviesť ich späť k Pravde, to je oveľa ťažšie.
Uvedomujem si, aké ťažké je pre jednotlivcov oddeliť sa od Charizmatickej obnovy. Keď ste naozaj zapojení, stane sa to spôsobom vášho života, všetko sa točí okolo modlitbového stretnutia, seminárov, a konkrétnej služby. Vaši priatelia sú charizmatici, hovoríte rovnakým jazykom. Človek dokonca uprednostňuje charizmatické púte a dovolenky. Bez kruhu charizmatikov okolo vás sa dokonca cítite v nebezpečenstve. Existujú rôzne stupne zapojenia sa do Charizmatickej obnovy, veľa závisí od životnej situácie. Ale aj minimálne zapojenie má nepriaznivý vplyv na vieru.
Už sú to viac ako dva roky, čo som sa rozišla s Charizmatickou obnovou. Keď sa obzriem späť, vidím, ako som bola zaslepená pýchou, ako bola moja arogancia kŕmená touto takzvanou „slobodou v modlitbe“. Tradičné modlitby Cirkvi sa na modlitbových stretnutiach nepoužívali, vlastné modlitby boli lepšie. Moderné hymny sa stali nevyhnutnosťou aj na svätej omši. Katolícke hymny, ktoré vyjadrovali učenie Cirkvi v celej jeho plnosti, sú odmietané. Pentekostalistická nálada Charizmatickej obnovy si vyžadovala iný druh hudby.
Vďaka Bohu a jeho požehnanej Matke som začala chápať, o čom je viera. Znova som objavila Katechizmus a s ním uvedomenie, že Cirkev a jej sviatosti a jej učenie sú nutné pre spásu. Došla som do bodu, keď som si musela vybrať medzi pentekostalizmom a Cirkvou. Odchod z pentekostalizmu znamenal stratiť priateľov, zmenu v spoločenskom živote, rozpaky a mnohé nedorozumenia. Vybrala som si, vrátila som sa domov. Vrátila som sa do nádhernej rodiny s Pannou Máriou ako mojou Matkou a anjelmi a svätými ako mojimi bratmi a sestrami. Vrátila som sa aj k našim katolíckym piesňam so slovami vyznávajúcimi plnosť pravdy.
Mala som nádhernú katolícku výchovu, dobrú katolícku školu, kde ma denne kŕmili Katechizmom. A predsa aj napriek tomu všetkému som dovolila, aby bola moja viera kompromitovaná a zriedená. Mala som šťastie, že som mala dobrého, poslušného kňaza, ktorý trval na tom, aby bola naša modlitbová skupina katolícka. S úcty k nemu som poslúchla. Tlačil do mňa životy svätých a priviedol ma späť k ružencu (ktorý som sa ako dieťa s rodinou modlila každý večer) a k našej Požehnanej Panne. Spočiatku som sa snažila byť dobrou katolíčkou a dobrou charizmatičkou, kladúc do popredia popri službách uzdravenia aj Pannu Máriu, čítajúc aj dobré knihy a zúčastňovala som sa charizmatických bohoslužieb pred Najsvätejšou Sviatosťou. No nebadane, či sa to niekomu páči alebo nie, som pri tom strácala katolícku vieru.
Teraz milujem svoju katolícku vieru, vieru, za ktorú zomierali naši mučeníci, a prosím Boha, aby mi odpustil akúkoľvek škodu, ktorú som spôsobila ovplyvňovaním iných a privádzaním ich do Charizmatickej obnovy. Dnes som katechétkou a uvedomujem si viac ako kedykoľvek predtým potrebu poslušnosti Cirkvi. Dnes si uvedomujem, o čom je obeta svätej omše, ako je dôležitá, ako všetko k nej smeruje a všetko z nej vychádza. Táto pravda a všetky pravdy nášho náboženstva sú pentekostalizmom pomaly, ale isto vymývané.
Charizmatici, či už katolícki, metodistickí, baptistickí, alebo iní, sú typickí charizmatickou skúsenosťou, metódou jej vytvárania. Táto skúsenosť je okamžitá, mocná a uspokojujúca. Vyvoláva veľkú túžbu po ďalšej takej skúsenosti a veľkú horlivosť priviesť k nej aj ostatných, aby ju zdieľali. Skúsenosť a metóda jej vytvárania sa stávajú (v prípade katolíkov nevedomky a veľmi postupne) dôležitejšími než akýkoľvek iný prvok náboženskej bohoslužby. A v tom spočíva obrovské nebezpečenstvo.
Pre portál Christianitas.sk preložil a spracoval J. Duháček
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
