6. júla 2026
Najnovšie číslo Donne Chiesa Mondo, mesačnej prílohy denníka L’Osservatore Romano, vyvolalo novú polemiku pre spôsob, akým sa venuje postave diabla. Pod názvom „Diabol v nás“ publikácia prináša niekoľko článkov, ktoré sa zaoberajú zlom z biblického, psychologického a kultúrneho hľadiska. Tento prístup bol kritizovaný zato, že oslabuje tradičné učenie Cirkvi o osobnej existencii satana.

zdroj: wikimedia commons
Jadrom polemiky je článok talianskej teologičky Marinelly Perroniovej, profesorky Nového zákona a jednej zo zakladateliek Koordinácie talianskych teologičiek. Vo svojej eseji s názvom „Had, žena a ovocie. A satan?“ tvrdí, že v rozprávaní knihy Genezis „nie je žiadny diabol“ a vysvetľuje, že stotožnenie hada so satanom je interpretáciou, ktorá sa rozvinula až neskôr v rámci židovskej a kresťanskej tradície.
Historicko-kritické čítanie knihy Genezis
Perroniová pripomína, že text knihy Genezis (Gn 3) výslovne nestotožňuje hada s diablom a vývoj židovskej démonológie zaraďuje do neskoršieho obdobia, poznačeného vplyvom iných kultúr Blízkeho východu a helenistického sveta.
Rovnako tvrdí, že niektoré neskoršie interpretácie biblického rozprávania prispeli k spájaniu ženy, hriechu a diabla v rámci patriarchálneho pohľadu na vzťahy medzi pohlaviami.
Článok je súčasťou monotematického čísla venovaného zlu, v ktorom sa ďalšie príspevky zaoberajú postavou diabla z psychologického, kultúrneho a spoločenského hľadiska. Medzi nimi je aj text spisovateľky Dacie Marainiovej, ktorá uvažuje o pôvode zla v človeku, ako aj viaceré články, ktoré spájajú skúsenosť „diabla“ s javmi, ako sú vina, osobné zranenia alebo spoločenské tlaky.
Kritika za opomenutie učenia Cirkvi
Ako vo svojej podrobnejšej analýze uvádza portál Silere non possum, celkové zameranie čísla napokon predstavuje diabla predovšetkým ako kultúrny konštrukt alebo symbol zla, pričom do úzadia odsúva stálu náuku Magistéria Cirkvi o jeho osobnej existencii.
Medzi vznesenými námietkami sa uvádza absencia odkazov na IV. lateránsky koncil (1215), ktorý definoval, že diabol a ostatní démoni boli Bohom stvorení ako dobrí, no vlastným rozhodnutím sa stali zlými. Rovnako chýbajú odkazy na Katechizmus katolíckej Cirkvi, ktorý v bodoch 391 až 395 predstavuje satana ako padlého anjela, a nie ako obyčajnú metaforu.
Kritici pripomínajú aj slová svätého Pavla VI., ktoré vyslovil na generálnej audiencii v roku 1972, keď vyhlásil, že „odchyľuje sa od rámca biblického a cirkevného učenia ten, kto odmieta uznať jeho existenciu“, ako aj časté zmienky pápeža Františka o osobnom pôsobení diabla v kresťanskom živote.
Debata sa vracia na stránky oficiálneho orgánu Svätej stolice
Polemika je o to významnejšia, že ide o prílohu vydávanú pod hlavičkou L’Osservatore Romano, denníka Svätej stolice. Hoci Donne Chiesa Mondo disponuje vlastnou redakčnou líniou a jej články nemajú charakter magisterských dokumentov, ich obsah zvyčajne priťahuje pozornosť práve preto, že vychádza v oficiálnych novinách Vatikánu.
Nie je to prvýkrát, čo táto príloha vyvolala diskusiu pre spôsob, akým pristupuje k niektorým teologickým alebo cirkevným otázkam. V tomto prípade sa spor sústreďuje na jednu zo základných tém katolíckej viery – na chápanie diabla a na spôsob, akým má byť svedectvo Svätého Písma vykladané vo svetle Tradície a Magistéria katolíckej Cirkvi.
Pohľad katolíckej tradície
Katolícka tradícia od apoštolských čias nepochybovala o osobnej existencii satana a padlých anjelov. Túto pravdu dosvedčuje Sväté Písmo, učenie cirkevných otcov, koncilov i pápežov. Had z rajskej záhrady sa síce v tretej kapitole knihy Genezis výslovne nenazýva satanom, avšak už samotné Sväté Písmo postupne tento výklad objasňuje. Kniha Múdrosti hovorí, že „závisťou diabla prišla na svet smrť“ (Múd 2,24), zatiaľ čo Kniha zjavenia označuje „starého hada“ za diabla a satana (Zjv 12,9). Práve preto katolícka exegéza nikdy nevykladala jednotlivé biblické knihy izolovane, ale vždy vo svetle celého Božieho zjavenia a živej Tradície Cirkvi.
Rovnako znepokojujúca je snaha redukovať diabla na psychologický symbol, kultúrny konštrukt alebo metaforu ľudského zla. Takýto prístup je v rozpore s ustavičným učením Magistéria Cirkvi. Satan je skutočná duchovná bytosť, padlý anjel, ktorý pôsobí vo svete a usiluje sa odvádzať človeka od Boha. Ak by bol diabol iba literárnym symbolom, potom by sa na symbol zredukovali aj Kristove pokušenia na púšti, exorcizmy opísané v evanjeliách či samotné slová Ježiša Krista o „otcovi lži“ a „vrahovi od počiatku“. V mene historicko-kritickej metódy preto nemožno relativizovať pravdy viery, ktoré Cirkev nepretržite vyznáva už dvetisíc rokov.
Branislav Krasnovský
Zdroj: infovaticana.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!






