Habsburgovci náš národ zachránili najmenej štyrikrát –

Matej Gavlák

16. septembra 2026  

História

Slovensko a spolu s ním celá stredná Európa si pripomínajú 500. výročie tragickej bitky pri Moháči, po ktorej moslimské impérium Osmanov obsadilo celé dnešné Maďarsko a dostalo sa až na hranice nášho územia. Je na čase si pripomenúť však aj ďalšiu skutočnosť – že Slováci boli odvtedy mnohokrát zachránení katolíckou rodinou Habsburgovcov. A história sa možno môže zopakovať.

Prvé beda: Islam

Slovensko si pripomína 500. výročie nástupu katolíckeho rodu Habsburgovcov na trón. Respektíve nepripomína, ale rozhodne by malo. Ferdinand I. Habsburský sa stal kráľom Uhorska kombináciou dvoch udalostí – svadbou s Annou Jagelovskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. a katastrofickou bitkou pri Moháči (29. august 1526), po ktorej Vladislav tragicky zahynul počas úteku.

Habsburgovci teda v decembri 1526 pripojili Uhorsko k svojej rozrastajúcej sa ríši, ktorá zahrňovala okrem rakúskych krajín už aj krajiny koruny českej. Vznikla tak akási únia stredoeurópskych štátov pod vedením militantne ladeného katolíckeho rodu. Bez existencie Habsburskej ríše by pritom územie dnešného Slovenska zrejme veľmi rýchlo taktiež padlo do osídel Osmanskej ríše.

Bola to práve ríša zjednotených stredoeurópskych štátov pod vedením Habsburgovcov, ktorá v sebe našla dostatok síl na financovanie nákladných opevnení na našich južných hraniciach, na financovanie a dodávanie drahých armád do týchto opevnení (ako aj mimo nich) a na zaplatenie extrémne schopných a skúsených veliteľov, ktorí sa dokázali tureckým hordám postaviť zoči-voči.

Spomeňme len legendárneho habsburského maršala Eugena Savojského, ktorého socha sa dodnes týči pred Hofburgom (a ktorý istý čas pôsobil aj na Bratislavskom hrade!). Ten sa ako dôstojník zúčastnil oslobodenia Budína v roku 1686, následne 11. septembra 1697 rozprášil dvojnásobne početných Turkov pri Zente (počet diel bol dokonca 200 ku 60 v prospech Osmanov) a v roku 1717 oslobodil z moslimských rúk aj Belehrad.

V skratke: Habsburgovci uchránili Slovensko od pádu do zovretia islamu a z jarma Osmanskej ríše oslobodili okrem južného Uhorska aj značnú časť Balkánu.

Druhé beda: Protestantizmus

16. storočie prinieslo okrem pretrvávajúcej islamskej hrozby ďalšie veľké beda: protestantizmus. Po bohatstve túžiace skorumpované kniežatá sa veľmi rýchlo stávali „presvedčenými protestantmi“, lebo to bol spôsob ako si beztrestne prisvojiť cirkevné majetky a bohatstvá. Čoskoro boli značné územia strednej Európy protestantské a hrozilo, že protestantizmus úplne vytlačí katolícku vieru nielen z Nemecka, Rakúska a Česka, ale aj z Uhorska.

Podľa dobových záznamov bolo okolo roku 1600 neuveriteľných deväť desatín Uhorska už protestantských a to isté sa dá povedať aj o Čechách. Mnohí katolícki kňazi už boli katolíckymi len naoko, mali milenky a v skutočnosti si prisvojovali protestantskú vieru (aká to podobnosť s dneškom, všakže?). V Nemecku tvorili protestanti už 60 až 70 % obyvateľstva a v rakúskych krajinách 80 % obyvateľstva. U šľachty to bolo až 90 %.

Ale Habsburgovci ostali pápežovi verní a tým sa pre protestantských veľmožov stali nepriateľmi číslo jeden. Dlho netrvalo a všade proti nim vypukli protestantské revolty – v Čechách i v Uhorsku, nemecké revolty vyústili do tridsaťročnej vojny. Habsburgovci však neustúpili. Naopak, po nevýrazných panovníkoch Rudolfovi a Matejovi II. Habsburskom nastúpil na trón oddaný obranca katolicizmu, ich bratranec Ferdinand II. Habsburský.

Jeho armády zachránili katolicizmus v Nemecku, porazili české i uhorské protestantské vzbury. Následne panovník vo svojich krajinách osobne začal program rekatolizácie. Istý český historický časopis poznamenal, že vďaka protireformácii bola od roku 1620 každá ďalšia nasledujúca generácia v krajine katolíckejšia ako tá predošlá. To isté platilo aj o Uhorsku. Katolícku vieru u nás pred 400 rokmi zachránili Habsburgovci – predovšetkým Ferdinand. Jeho vlastnými slovami:

„Dnes ma (protestanti) považujú za zlo, ale raz mi budú ďakovať, že som zachránil ich duše.“

Zaiste sa toto jeho proroctvo vyplnilo. Ak niekedy navštívite mesto Graz (cca 4 hodiny vlakom od Bratislavy), určite si urobte zastávku aj do Mauzólea Ferdinanda II., kde má tento veľký panovník svoju hrobku. Je skutočne úchvatné.

Tretie beda: Napoleon

Na prelome 18. a 19. storočia sa na Európu rútili ďalšie nezmierne katastrofy – najprv to bola Veľká francúzska revolúcia a následne jej malý militantný produkt, Napoleon Bonaparte. Habsburská ríša sa ihneď postavila na obranu utláčaného a zosadeného francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. (jeho manželka Mária Antoinetta bola, koniec-koncov dcérou Márie Terézie). Podľa dobových záznamov v protirevolučných vojnách s Francúzskom bojovalo v radoch katolíckej monarchie veľa Slovákov, ktorí mali aj značné straty.

V každom prípade, hoci armáda revolučného Francúzska línie udržala, revolúciu dokázala zachrániť len na chvíľu; už štyri roky po poslednej veľkej bitke medzi Francúzskou republikou a Rakúskym cisárstvom sa moci v západoeurópskej krajine ujal „malý cisár“ Napoleon Bonaparte.

Habsburská ríša sa od toho okamihu stala Napoleonovým najvytrvalejším nepriateľom. Málo známym faktom je, že prvú veľkú vojenskú porážku uštedril Bonapartemu mladší brat samotného cisára Františka Habsburského, Karol. Bitka pri Asperne (dnes mestská časť Viedne) v máji 1809 je dnes v napoleonskej historiografii považovaná za jednu z „prelomových“, pretože veliteľ, arcivojvoda Karol Habsburg, zaútočil na Napoleona, keď ten prekračoval Dunaj a po brutálnom pouličnom boji bola francúzska armáda nútená ustúpiť.

Samozrejme, Bonaparteho pomsta Habsburgovcom bola mimoriadne sladká a po tragickej bitke pri Slavkove prišla katolícka ríša o tretinu svojho územia, nepredstaviteľné finančné prostriedky a bola nútená sa na čas stať Napoleonovým spojencom.

Po francúzskom debakli v Rusku sa však Rakúske cisárstvo opäť pridalo k protinapoleonovskej koalícii a zohralo azda najdôležitejšiu úlohu v bitke národov pri Lipsku v októbri 1813, kde, opäť, bojovalo aj veľa Slovákov. Hlavným stratégom tejto enormnej bitky bol habsburský veliteľ českého pôvodu, maršal Josef Radetzký.

Lev Tolstoj vo svojom legendárnom románe Vojna a mier nazval Napoleona antikristom. A v prvej línii proti tomuto antikristovi stála opäť raz katolícka Habsburská monarchia.

Štvrté beda: Revolúcie

Iba 33 rokov po definitívnom Napoleonovom páde, v roku 1848, zachvátil starý kontinent ďalší požiar. Tentokrát to boli revolúcie. Tie mali socialistický, anti-katolícky a anti-monarchistický charakter. V Paríži bol zosadený kráľ Ľudovít Filip a bola vyhlásená Druhá Francúzska republika. Vo Viedni bol rozzúreným davom beštiálne zavraždený habsburský minister vojny, gróf Theodor Baillet von Latour.

Na katolícku monarchiu sa to opäť raz valilo z každej strany. Okrem Viedne vypukli protesty aj v Budapešti. Tamojší minister financií Ľudovít Košút prevzal diktátorské právomoci a vyhlásil nezávislosť od Viedne. O niečo podobné sa pokúšali aj talianske provincie Habsburskej ríše, ktoré sa chceli pripojiť k Manzziniho zjednotenému Taliansku. Košút aj Manzzini boli obaja členmi polotajných politicko-okultných spolkov napojených na slobodomurárstvo.

Dnes sa čoraz viac hromadia dôkazy, že práve tieto spolky stáli za revolučnými povstaniami a že teda v žiadnom prípade nešlo o „vzopretie sa bežného ľudu“, ako ešte stále vyučujú učebnice dejepisu.

Habsburská monarchia však s vypätím všetkých síl (a tiež nezanedbateľnou pomocou cárskeho Ruska) dokázala tieto revolučné vzplanutia potlačiť a zachovať svoju vnútornú integritu aj za cenu toho, že napokon bola prinútená prijať nie najšťastnejšie „kompromisné“ riešenie, známe ako rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867).

V každom prípade, k čomu slobodomurárstvom podnecované revolúcie napokon viedli, môžeme vidieť my dnes v našej dobe: úpadok morálky vedúci k nihilizmu a národno-samovražedným sklonom, ktoré zas vedú… k národnej samovražde a opätovnému vzostupu islamu (!!!) v našich krajinách. A presne pred týmto nás katolícki Habsburgovci chránili.

Piate beda: Diktátori

Román Mila Urbana Živý bič zobrazuje na svojom samom konci nesmierne smutnú scénu, ktorá je však vykreslená presne opačne. Monarchia padla a vznikla republika. Ľudia oslavujú a spievajú, tancujú a skáču po zvesenom obraze posledného uhorského kráľa. Kto bol tento „posledný uhorský kráľ“? Urban ho menovite nespomína, ale my to predsa dobre vieme: bol to blahoslavený Karol Habsburský (treba však dodať, že podľa iných autorov boli Slováci a Chorváti najoddanejšími stúpencami Habsburgovcov až do samého konca – a i potom).

Svätého panovníka sme teda vyhnali (alebo aspoň naša reprezentácia), poskákali a napľuli sme na jeho obraz, a s vrúcnou láskou sme objali novú republiku, ktorá sa svojimi slobodomurárskymi konexiami vlastne ani príliš netajila. Masaryk dokonca bral založenie Československej republiky ako pomstu Habsburgovcom za porážku na Bielej hore v roku 1620, ktorá viedla ku rekatolizácii. Teraz sa malo dekatolizovať.

Ale čo čert nechcel – „oslobodené Československo“ upadlo najprv do pazúrov Hitlera a potom do pazúrov Stalina. Piate to beda, pred ktorým by nás boli Habsburgovci opäť raz uchránili, ako sa vo svojich pamätiach vyjadril sám Winston Churchill.

Lenže to najhoršie je možno ešte len pred nami.

Šieste beda: Zánik?

Európa čelí hrôze, akú dosiaľ ešte nezažila. Je ňou nielen islamizácia, víťazstvo antikatolíckej slobodomurárskej revolúcie, diktátori na každej svetovej strane, ale tentokrát aj zjavný pokus o Veľkú výmenu obyvateľstva.

Niet pritom žiadneho katolíckeho panovníka, žiadneho nasledovníka Ferdinanda II. či Františka I., žiadneho maršala Savojského, ktorý by nás z tejto hrôzy vyslobodil. Spejeme k pomalému, no zjavnému zániku. Je tu však jedno ale…

Tým ale je duch blahoslaveného Karola Habsburského, ktorého si začínajú ctiť verní katolíci po celom svete! Tento duch vyzýva na obranu štátu, obranu pravej viery, záchranu národov, návrat ku Kristovi. Je to maják, je to kompas, ktorý ukazuje správny smer z jamy plnej démonov v zelenom, príšer v červenom, oblúd v hnedom a satanov v dúhovom.

Bolo náhodou, že sa habsburskí panovníci tak dlho udržali na tróne a tak dlho vydržali na tej správnej strane dejín? Je náhodou, že duch posledného z nich dnes prežiaril celý svet? Ja si to nemyslím; myslím si že dobrý Pán Boh môže ešte niekoho špecificky z Habsburgovcov povolať, a že ich je takých stále veľa!

Náš národ bol v minulosti štyrikrát zachránený kombináciou zjednotenej strednej Európy, katolíckych vodcov a ozbrojenej sily; kombináciou stredoeurópskej ríše, Habsburgovcov a ich armád. Možno práve to je recept na našu piatu záchranu. Alebo ako povedal sám blahoslavený Karol:

„Svoje utrpenie obetujem za mier vo svete a za to, aby sa moje národy opäť spojili.“

PDF (formát pre tlač)