Herézy a bludy, LII: Galikanizmus -

10. novembra 2025

Pojem galikanizmus sa používa na označenie určitej skupiny náboženských názorov, ktoré boli istý čas typické pre Cirkev vo Francúzsku, čiže Galikánsku cirkev, a teologické školy tejto krajiny. Tieto názory, na rozdiel od tých, ktoré sa vo Francúzsku označovali ako „ultramontanistické“ (ultra montes znamená za horami, teda za Alpami, teda v Ríme), smerovali predovšetkým k obmedzeniu pápežskej autority v Cirkvi v prospech biskupov a svetskej moci. Je však dôležité hneď na začiatku poznamenať, že aj najzanietenejší a najuznávanejší prívrženci galikánskych názorov nikdy nespochybňovali pápežský primát v Cirkvi a nikdy netvrdili, že ich názory majú silu článkov viery. Snažili sa len ukázať, že ich pohľad na autoritu pápeža sa im zdal viac v súlade so Svätým Písmom a Tradíciou. Podľa ich názoru ich teória prekračovala hranice slobodných názorov, ktoré si môže zvoliť každá teologická škola, pokiaľ prijíma riadne katolícke vyznanie viery.

Presné a úplné vysvetlenie galikánskych názorov nachádzame v súhrne slávneho Vyhlásenia duchovenstva Francúzska z roku 1682. Tu boli tieto názory prvýkrát zorganizované do systému a získali svoju oficiálnu a konečnú podobu. Vyhlásenia možno zhrnúť do týchto štyroch článkov:

1. Sv. Peter a pápeži, jeho nástupcovia, a samotná Cirkev dostali moc (puissance) od Boha len nad duchovnými záležitosťami a tými, ktoré sa týkajú spásy, a nie nad svetskými a občianskymi vecami. Králi a panovníci teda nie sú na Boží príkaz podriadení žiadnej cirkevnej moci v časných veciach; nemôžu byť zosadení priamo ani nepriamo autoritou cirkevných vládcov, ich poddaní nemôžu byť zbavení povinnosti podriadenosti a poslušnosti, ktorú im dlžia, ani oslobodení od prísahy vernosti.

2. Plnosť autority v duchovných záležitostiach, ktorá patrí Svätej stolici a nástupcom sv. Petra, nijako neovplyvňuje trvalosť a neotrasiteľnú silu dekrétov Kostnického koncilu obsiahnutých vo štvrtom a piatom zasadaní tohto koncilu, schválených Svätou stolicou, potvrdených praxou celej Cirkvi a rímskeho pontifika, a dodržiavaných vo všetkých dobách Galikánskou cirkvou. Táto cirkev neschvaľuje názor tých, ktorí spochybňujú tieto dekréty alebo znižujú ich silu tvrdením, že ich autorita nie je dobre podložená, že nie sú schválené alebo že platia len pre obdobie schizmy.

3. Výkon tejto apoštolskej autority (puissance) sa musí tiež riadiť podľa kánonov daných Duchom Svätým a posvätených úctou celého sveta. Pravidlá, zvyky a konštitúcie prijaté v kráľovstve a Galikánskej cirkvi musia mať svoju silu a účinok, a obyčaje našich otcov majú zostať nedotknuteľné, keďže dôstojnosť Apoštolskej stolice si sama vyžaduje, aby zákony a zvyky ustanovené so súhlasom tejto vznešenej stolice a cirkví boli neustále zachovávané.

4. Aj keď má pápež hlavné postavenie v otázkach viery a jeho rozhodnutia platia pre všetky cirkvi a pre každú cirkev zvlášť, jeho rozsudok nie je nenapraviteľný, aspoň nie bez súhlasu Cirkvi.

Podľa galikánskej teórie bol teda pápežský primát obmedzený:

– svetskou mocou panovníkov, ktorá bola podľa Božej vôle nedotknuteľná;
– autoritou všeobecného koncilu a biskupov, ktorí jediní mohli svojím súhlasom dať jeho rozhodnutiam neomylnú autoritu, ktorú by samy osebe nemali;
– kánonmi a zvykmi jednotlivých cirkví, ktoré musel pápež pri výkone svojej autority zohľadniť.

Galikanizmus však nebol len čisto teoretický. Prenikal z oblasti teórie aj do praxe. Biskupi a sudcovia vo Francúzsku ho používali – prví ako záruku väčšej moci pri správe diecéz, druhí na rozšírenie svojej jurisdikcie tak, aby pokrývala aj cirkevné záležitosti. Navyše existoval biskupský a politický galikanizmus a parlamentný alebo súdny galikanizmus.

Biskupský galikanizmus znižoval doktrinálnu autoritu pápeža v prospech biskupov v miere stanovenej Vyhlásením z roku 1682; politický galikanizmus sa týkal vzťahov svetskej a duchovnej moci, mal za cieľ čoraz viac rozširovať práva štátu na úkor práv Cirkvi, na základe toho, čo nazývali „slobody Galikánskej cirkvi“ (Libertes de l’Église Gallicane).

Guy Coquille, Pierre Pithou
zdroj: wikimedia commons, koláž Christianitas.sk

Týchto slobôd bolo právnikmi Guyom Coquillom a Pierrom Pithouom vymenovaných osemdesiattri. Okrem uvedených štyroch článkov, medzi dôležitejšie patrili:

– Francúzski králi mali právo zvolávať koncily na svojom území a vydávať zákony a nariadenia týkajúce sa cirkevných záležitostí.
– Pápežovi legáti nemohli byť do Francúzska vyslaní ani vykonávať svoju moc v tomto kráľovstve, iba na žiadosť alebo so súhlasom kráľa.
– Biskupi, aj keď to pápež prikázal, nemohli opustiť kráľovstvo bez kráľovho súhlasu.
– Kráľovskí úradníci nemohli byť exkomunikovaní za žiadny čin vykonaný pri výkone svojich oficiálnych povinností.
– Pápež nemohol povoliť predaj žiadneho cirkevného majetku, ani znižovať nadácie. Jeho buly a listy nesmeli byť vykonané bez súhlasu kráľa alebo jeho úradníkov. Nemohol udeľovať dišpenzy na úkor chvályhodných zvykov a štatútov katedrálnych cirkví.
– Bolo dovolené odvolať sa proti pápežovi na budúci koncil alebo využiť „odvolanie ako proti zneužitiu“ (appel comme d’abus) proti činom cirkevnej moci.

Parlamentný galikanizmus tak mal oveľa širší záber ako biskupský a samotní biskupi Francúzska ho často dokonca odmietali.

Pôvod

Vyhlásenie z roku 1682 a kniha Pierra Pithoua síce kodifikovali princípy galikanizmu, no nevytvorili ich. Podľa umiernených zástancov boli galikánske myšlienky a slobody privilégiá – ústupky, ktoré pápeži dobrovoľne dali biskupom a kráľom Francúzska, a preto títo panovníci mohli oprávnene rozširovať svoju moc aj na cirkevné záležitosti za hranice bežných obmedzení. Táto predstava sa objavuje už za vlády Filipa Pekného v niektorých protestoch tohto panovníka proti politike Bonifáca VIII.

Podľa niektorých zástancov tejto teórie boli pápeži vždy naklonení osobitne rešpektovať prastaré zvyklosti Galikánskej cirkvi, ktorá sa v každej dobe vyznačovala presnosťou v zachovávaní viery a cirkevnej disciplíny. Iní naopak kládli vznik týchto ústupkov do čias prvých Karolovcov a vysvetľovali ich trochu inak. Tvrdili, že pápežom sa nepodarilo priviesť k poslušnosti a rešpektu voči cirkevnej disciplíne franských veľmožov, ktorí sa zmocnili biskupských stolíc; že títo páni, necitliví voči cirkevným trestom a anatémam, hrubí a nevzdelaní, neuznávali inú autoritu ako silu; a preto pápeži poskytli Karlomanovi, Pipinovi a Karolovi Veľkému duchovnú právomoc, ktorú mali vykonávať iba pod pápežským dohľadom. Práve túto právomoc zdedili francúzski králi, nástupcovia týchto kniežat.

Táto teória však naráža na také závažné ťažkosti, že ju odmietla nielen väčšina galikánov, ale aj ich ultramontanistickí odporcovia. Prví totiž vôbec nepripúšťali, že slobody sú privilégiá, pretože privilégium môže byť odvolané tým, kto ho udelil; a podľa ich názoru na tieto slobody pápež nemohol siahnuť. Okrem toho dodávali, že francúzski králi skutočne dostali od pápežov isté presne určené privilégiá; tieto privilégiá však nikdy nesplývali s galikánskymi slobodami. Privilégiá, ktoré pápež dali francúzskym kráľom v priebehu stáročí sú známe z textov, no nič v nich nepripomína predmetné slobody. A prečo by tieto galikánske slobody neboli prenesené napríklad aj na nemeckých cisárov, keď aj tí boli dedičmi Pipina a Karola Veľkého?

Pipin Krátky
zdroj: Store norske leksikon

Okrem toho ultramontanisti poukazovali na to, že existujú určité privilégiá, ktoré ani pápež sám nemôže udeliť. Je predstaviteľné, žeby pápež dal nejakej skupine biskupov privilégium spochybňovať jeho neomylnosť, podrobovať jeho doktrinálne rozhodnutia skúmaniu, aby mohli byť prijaté alebo odmietnuté? Alebo by dal nejakým kráľom privilégium obmedzovať jeho primát, obmedziť alebo zabrániť jeho komunikácii s veriacimi na ich území?

Väčšina zástancov galikanizmu považovala galikanizmus skôr za znovuobjavenie najstarších tradícií kresťanstva, za pretrvávanie všeobecného cirkevného práva, ktoré podľa niektorých (Pithou, Quesnel) tvorili koncilové dekréty prvých storočí, alebo podľa iných (Bossuet) kánony všeobecných a miestnych snemov a dekréty, starobylé i novšie, ktoré sa prijali vo Francúzsku alebo boli v súlade s jeho zvyklosťami. Slobody sa tak nazývali preto, že všetko inšie znamenalo podriadenosť, ktorú pápeži uvalili na (Galikánsku) cirkev, a ich zákonnosť vyplývala z toho, že rozšírenie pápežského primátu nebolo založené na božskom práve, ale na falošných dekrétoch. Ak máme veriť týmto autorom, to, čo galikáni hájili v roku 1682, nebola zbierka novôt, ale systém starý ako sama Cirkev, bola to disciplína prvých storočí. Francúzska cirkev ich zachovávala a uplatňovala po celý čas; univerzálna Cirkev ich kedysi uznávala a praktizovala až do približne desiateho storočia; sv. Ľudovít ich podporoval tzv. Pragmatickou sankciou; Kostnický koncil ich učil so súhlasom pápeža. Podľa galikánskej teórie teda galikánske myšlienky nemajú iný pôvod, ako kresťanskú dogmu a cirkevnú disciplínu.

Jacques-Bénigne Bossuet
zdroj: wikimedia commons

Vďaka podobnosti dejinných osudov, spoločnej politickej príslušnosti a včasnému vzniku národného povedomia vytvorili cirkvi vo Francúzsku už veľmi skoro osobité, pevné a homogénne spoločenstvo. Už od konca štvrtého storočia samotní pápeži uznávali túto solidaritu. Práve galikánskym biskupom adresoval pápež Damas najstarší dekrét, ktorý sa zachoval do našich čias. O dve storočia neskôr sv. Gregor Veľký poukázal svojmu vyslancovi Augustínovi, apoštolovi Anglicka, na Galikánsku cirkev ako na jednu z tých, ktorých zvyklosti môže prijať ako rovnako záväzné ako tie rímske.

Pravdou ale je, že galská cirkev počas merovejovského obdobia preukazovala rovnakú úctu k Svätej stolici ako všetky ostatné. Bežné otázky disciplíny sa riešia na konciloch, často so súhlasom kráľov, no pri významných udalostiach – na konciloch v Epaone (517), Vaison (529), Valence (529), Orléans (538), Tours (567) – biskupi nezabúdajú zdôrazniť, že konajú na popud Svätej stolice alebo sa jej napomenutiam podriaďujú; sú hrdí na pápežovo schválenie; dávajú čítať jeho meno vo svojich kostoloch tak ako v Itálii či Afrike; citujú jeho dekréty ako prameň cirkevného práva; pohoršujú sa už len pri pomyslení, žeby niekto mohol nerešpektovať pápeža. Biskupi odsúdení na konciloch – ako Salonius z Embrunu, Sagitarius z Gapu či Contumeliosus z Riez – nemali problém odvolať sa k pápežovi, ktorý po preskúmaní buď potvrdil, alebo zmenil rozsudok vynesený proti nim.

Nástup karolovskej dynastie je poznačený veľkolepým prejavom úcty, ktorý bol vo Francúzsku vzdávaný pápežskej moci: skôr než Pipin prijal kráľovský titul, považoval za nevyhnutné získať súhlas pápeža Zachariáša. Bez toho, aby sme význam tohto činu preceňovali možno v ňom vidieť dôkaz, že už pred Gregorom VII. nebola verejná mienka vo Francúzsku nepriateľská voči zásahom pápeža do politických záležitostí. Od tohto okamihu nenachádza rozvoj rímskeho primátu vo Francúzsku vážnejších odporcov až do čias Hincmara, slávneho arcibiskupa z Remeša, v ktorom niektorí vidia samotného zakladateľa galikanizmu. Je pravda, že už u neho sa objavuje myšlienka, že pápež by mal svoju činnosť obmedziť na cirkevné záležitosti a nemal by zasahovať do otázok týkajúcich sa štátu, ktoré prislúchajú výlučne kráľom; že jeho najvyššia moc musí rešpektovať predpisy starobylých kánonov a privilégiá jednotlivých cirkví; že jeho dekréty nemožno postaviť na roveň kánonom koncilov.

Hincmar, arcibiskup z Remeša
zdroj: wikimedia commons

Zdá sa však, že tu ide skôr o prejav dočasných nálad, inšpirovaných konkrétnymi okolnosťami, než o premyslený, vedome formulovaný názor. Dôkazom toho je, že sám Hincmar, keď nešlo o jeho vlastné nároky na metropolitnú hodnosť, rázne odsúdil – aj za cenu vlastnej nejednoznačnosti – názor, že kráľ je podriadený iba Bohu, a hrdil sa tým, že „nasleduje rímsku Cirkev, ktorej učenie,“ ako hovorí, citujúc slávne slová Inocenta I., „je záväzné pre všetkých ľudí“. Jeho postoj tak v každom prípade predstavuje ojedinelý jav; koncil v Troyes (867) vyhlasuje, že žiadneho biskupa nemožno zosadiť bez súhlasu Svätej stolice, a koncil v Douzy (871), hoci sa konal pod vplyvom Hincmara, odsúdil biskupa z Laonu len s výhradou práv pápeža.

Za vlády prvých Kapetovcov sa sekulárne vzťahy medzi pápežom a Galikánskou cirkvou na krátky čas zhoršili. Na konciloch v Saint-Basle de Verzy (991) a v Chelles (okolo 993), v rečiach orleánskeho biskupa Arnoula a v listoch Gerberta, neskoršieho pápeža Silvestra II., sa prejavuje silná nevraživosť voči Svätej stolici a zjavné úsilie vyhnúť sa autorite, ktorá jej bola v záležitostiach disciplíny až dovtedy priznávaná. Pápežstvo bolo v tom období v stave smutného úpadku, podrobené tyranii Crescentia a iných miestnych barónov. Keď si opäť vydobylo nezávislosť, vrátila sa mu aj vo Francúzsku stará autorita, a dekréty koncilov v Saint-Basle a Chelles boli zrušené. Hovorí sa, že počas raného obdobia Kapetovcov bol pápež vo Francúzsku mocnejší ako kedykoľvek predtým. Za Gregora VII. prechádzali pápežskí legáti Francúzskom od severu na juh, zvolávali a predsedali mnohým koncilom a zosadzovali biskupov a exkomunikovali panovníkov rovnako ako v Nemecku či Španielsku.

Pápež Silvester II.
zdroj: wikimedia commons

V nasledujúcich dvoch storočiach pápežská moc dosahuje vo Francúzsku svoj vrchol rovnako ako inde, sv. Bernard, vtedy zástanca Parížskej univerzity, a sv. Tomáš načrtávajú teóriu tejto moci, pričom ich názor je totožný s postojom školy, ktorá prijíma postoj Gregora VII. a jeho nasledovníkov voči previnilým panovníkom. Sv. Ľudovít, z ktorého sa niekto snažil urobiť ochrancu galikánskeho systému, o ňom ešte nič nevie – dnes je totiž isté, že Pragmatická sankcia, dlho mu pripisovaná, bola v skutočnosti podvrh, vyhotovený okolo roku 1445 v kancelárii Karola VII.

Na začiatku 14. storočia však konflikt medzi Filipom Pekným a Bonifácom VIII. odhaľuje náznaky galikánskych myšlienok. Tento kráľ vyhlasuje, že ako panovník je jediným a nezávislým rozhodcom svetských záležitostí; vyhlasuje, že na základe privilégií, ktoré pápež s vedomím všeobecného koncilu udelil Karolovi Veľkému a jeho nástupcom, má právo disponovať s uprázdnenými cirkevnými benefíciami. So súhlasom šľachty, tretieho stavu a veľkej časti kléru sa v tejto veci odvoláva od Bonifáca VIII. na budúci všeobecný koncil – teda tvrdí, že koncil je nadriadený pápežovi.

Rovnaké myšlienky, ba aj ešte nepriateľskejšie voči Svätej stolici, sa objavujú v odboji fraticelov a Ľudovíta Bavorského proti Jánovi XXII.; nachádzame ich v spisoch Viliama z Occamu, Jána z Jandunu a Marsilia z Padovy, profesorov na Parížskej univerzite. Títo okrem iného popierajú božský pôvod pápežského primátu a podrobujú jeho výkon dobrej vôli svetského panovníka. Tieto názory Parížska univerzita odsúdila; napriek tomu však z pamäte úplne nevymizli, lebo hlavné dielo Marsilia, Defensor Pacis, bolo preložené do francúzštiny v roku 1375, pravdepodobne jedným z profesorov Parížskej univerzity.

Veľká schizma tieto myšlienky náhle oživila. Myšlienka koncilu sa prirodzene javila ako prostriedok na ukončenie tohto smutného roztrhnutia kresťanstva. Na túto myšlienku čoskoro nadväzuje „konciliárna teória“, ktorá stavia koncil nad pápeža a považuje ho za jediného zástupcu Cirkvi, jediný orgán neomylnosti. Túto teóriu najprv načrtli profesori Parížskej univerzity, Konrád z Gelnhausenu a Henrich z Langensteinu; verejnosti ju potom dôrazne predstavili Pierre d’Ailly a Jean Gerson. Francúzsky klérus, znechutený z Benedikta XIII., rozhodol odmietnuť mu poslušnosť. Práve na zhromaždení, ktoré o tomto opatrení rozhodovalo (1398), sa prvýkrát objavuje otázka návratu Cirkvi vo Francúzsku k jej dávnym slobodám a zvyklostiam. Tá istá myšlienka vystupuje do popredia aj v požiadavkách, ktoré v roku 1406 predložilo iné zhromaždenie francúzskeho kléru.

Benedikt XIII cestujúci na koni na obraze Agostina Masucciho
zdroj: wikimedia commons

Spolu s obnovením „starobylých slobôd“ sa zhromaždenie kléru v roku 1406 snažilo udržať nadradenosť koncilu nad pápežom a popieralo jeho neomylnosť. Hoci boli tieto myšlienky v danom období široko akceptované, išlo len o individuálne názory alebo názory istej školy, kým im Kostnický koncil nedal pečať svojej vysokej autority. Vo svojom štvrtom a piatom zasadnutí vyhlásil, že koncil zastupuje Cirkev a že každý, bez ohľadu na hodnosť, dokonca aj pápež, je povinný ho poslúchnuť vo veciach týkajúcich sa odstránenia schizmy a reformy Cirkvi; že aj pápež, ak by tvrdošijne odporoval, môže byť právnou cestou donútený poslúchnuť v uvedených otázkach. Toto bolo zrodom alebo, ak to tak chceme nazvať, legitimizáciou galikanizmu.

Doteraz sme v dejinách Galikánskej cirkvi nachádzali len sťažnosti nespokojných biskupov alebo unáhlené gestá niektorého panovníka sklamaného vo svojich chamtivých úmysloch; išlo len o prejavy nevôle či zlomyseľnosti, náhodné udalosti bez ďalších dôsledkov. Tentoraz však opatrenia prijaté proti výkonu pápežskej moci nadobudli formu a oporu. Galikanizmus sa vryl do myslenia ľudí ako národná doktrína a zostávalo ho už len uplatniť v praxi. Toto bolo úlohou Pragmatickej sankcie z Bourges. V tomto dokumente francúzsky klérus vložil články z Kostnice, opakované v Bazileji, a na ich základe si privlastnil právo na obsadzovanie benefícií a svetskú správu Cirkví pod patronátom kráľa a nezávisle od zásahu pápeža.

Od Eugena IV. po Leva X. pápeži neprestávali protestovať proti Pragmatickej sankcii, až kým ju nenahradili konkordátom z roku 1516. No hoci jej ustanovenia zmizli zo zákonov Francúzska, princípy, ktoré obsahovala, ešte istý čas inšpirovali teologické školy a parlamentné právo. Tieto princípy sa objavili aj na Tridentskom koncile, kde ich francúzski vyslanci, teológovia a biskupi opakovane obhajovali, najmä pri otázkach, či biskupská jurisdikcia pochádza priamo od Boha alebo cez pápeža, či má koncil žiadať potvrdenie svojich dekrétov od najvyššieho pontifika a podobne. A opäť to bolo v mene slobôd Galikánskej cirkvi, keď časť kléru a parlamentárov odporovala publikovaniu tohto koncilu; koruna sa rozhodla vydať len to, čo považovala za vhodné, vo forme vyhlášok vychádzajúcich z kráľovskej moci.

Napriek tomu ku koncu 16. storočia reakcia na protestantské popieranie akejkoľvek autority pápeža a najmä víťazstvo Katolíckej ligy oslabili v mysliach kléru galikánske presvedčenie. Avšak vražda Henricha IV., ktorú využili na vyburcovanie verejnej mienky proti ultramontanizmu, a činnosť Edmonda Richera, syndika Sorbonny, spôsobili na začiatku 17. storočia silné oživenie galikanizmu, ktorý potom neustále získaval na sile. V roku 1663 Sorbonna slávnostne vyhlásila, že neuznáva žiadnu pápežskú autoritu nad svetskou mocou kráľa, ani nadradenosť pápeža nad všeobecným koncilom, ani neomylnosť bez súhlasu Cirkvi.

Pápež Inocent XI.
zdroj: wikimedia commons

V roku 1682 bola situácia ešte horšia. Ľudovít XIV. sa rozhodol rozšíriť regálie – svoje právo poberať príjmy a obsadzovať uprázdnené biskupstvá na celú francúzsku cirkev a pápež Inocent XI. sa jeho zámerom energicky postavil na odpor. Podráždený týmto odporom kráľ zvolal francúzsky klérus a 19. marca 1682 tridsaťšesť prelátov a tridsiati štyria zástupcovia druhého stavu, ktorí tvorili toto zhromaždenie, prijali už spomínané štyri články a rozoslali ich všetkým ostatným biskupom a arcibiskupom Francúzska. O tri dni neskôr kráľ rozposlal ich opis do všetkých škôl a teologických fakúlt; nikto nemohol byť pripustený k teologickému titulu, ak túto doktrínu neobhájil aspoň v jednej zo svojich téz, a bolo zakázané písať proti nej. Sorbonna však až po rozhodnom odpore.

Pápež Inocent XI. prejavil svoju nespokojnosť reskriptom z 11. apríla 1682, v ktorom vyhlásil za neplatné a zrušil všetko, čo zhromaždenie urobilo, ako aj všetky dôsledky z toho vyplývajúce; zároveň odmietol udeliť bulu všetkým členom zhromaždenia navrhovaným na uprázdnené biskupstvá. Rovnako jeho nástupca Alexander VIII. konštitúciou zo 4. augusta 1690 zrušil ako škodlivé pre Apoštolský stolec postupy týkajúce sa regality i vyhlásenia o cirkevnej moci a jurisdikcii, ktoré boli na ujmu kléru a jeho postaveniu. Menovaní biskupi, ktorým boli buly odmietnuté, ich napokon v roku 1693 dostali až potom, čo pápežovi Inocentovi XII. poslali list, v ktorom sa zriekli všetkého, čo bolo na tom zhromaždení prijaté ohľadom cirkevnej moci a pápežskej autority.

Sám kráľ napísal pápežovi (14. septembra 1693), aby mu oznámil, že vydal kráľovský príkaz proti vykonaniu ediktu z marca 1682. Napriek týmto zrieknutiam zostala Deklarácia z roku 1682 živým symbolom galikanizmu, ku ktorému sa hlásila veľká väčšina francúzskeho kléru, ktorý bol povinne obhajovaný na teologických fakultách, školách a seminároch, chránený pred vlažnosťou francúzskych teológov a útokmi cudzincov inkvizičnou bdelosťou francúzskych parlamentov, ktoré nikdy nezlyhali v potláčaní všetkého, čo sa zdalo byť nepriateľské voči princípom Deklarácie.

Galikanizmus sa z Francúzska rozšíril približne v polovici osemnásteho storočia do Nizozemska, najmä vďaka spisom právnika Van-Espena. Pod pseudonymom Febronius ho Hontheim uviedol do Nemecka, kde nadobudol formu febronianizmu a jozefinizmu, o ktorých sme už písali. Koncil v Pistoji (1786) sa dokonca pokúsil o jeho zakorenenie v Taliansku. Jeho šírenie však prudko zastavila revolúcia, ktorá zvrhla tróny kráľov a pripravila galikanizmus o jeho hlavný oporný bod. Proti revolúcii, ktorá ich vyhnala z krajiny a zničila ich biskupstvá, nezostalo francúzskym biskupom nič iné, iba sa úzko spojiť so Svätou stolicou.

Johann Nikolaus von Hontheim, používajúci pseudonym Febronius
zdroj: wikimedia commons

Po konkordáte z roku 1801 –, ktorý sám osebe predstavuje najvýraznejší prejav pápežskej najvyššej moci – sa francúzske vlády síce snažili oživovať v organických článkoch „starobylé galikánske slobody“ a povinnosť vyučovať články z roku 1682, no cirkevný galikanizmus už nikdy nebol skutočne obnovený. Po páde Napoleona a Bourbonovcov vplyv Lamennaisa, časopisu L’Avenir a ďalších publikácií podporujúcich rímske idey, pôsobenie Dom Guérangera a vplyv náboženskej výučby postupne galikanizmus pripravili o jeho stúpencov. Keď sa v roku 1869 začal (I.) Vatikánsky koncil, našiel vo Francúzsku už len nesmelých obhajcov. Keď tento koncil vyhlásil, že pápež má v Cirkvi plnosť jurisdikcie vo veciach viery, morálky, disciplíny a správy, že jeho rozhodnutia ex cathedra sú samy osebe, bez súhlasu Cirkvi, neomylné a nezmeniteľné, zasadil galikanizmu smrteľnú ranu. Tri zo štyroch článkov boli priamo odsúdené. Pokiaľ ide o ten zostávajúci, prvý, koncil k nemu neprijal žiadne špecifické vyhlásenie; dôležitým potvrdením katolíckej náuky však bolo odsúdenie, ktoré vyniesol Pius IX. proti 24. téze Sylabu omylov, kde sa tvrdilo, že Cirkev nemôže používať donucovacie prostriedky a nemá žiadnu svetskú moc, či už priamu alebo nepriamu.

Lev XIII. vniesol do otázky väčšiu jasnosť vo svojej encyklike Immortale Dei (12. november 1885), kde čítame: „Boh rozdelil vládu nad ľudským pokolením medzi dve moci, cirkevnú a svetskú; prvá spravuje božské veci, druhá ľudské. Každá je obmedzená hranicami, ktoré sú dokonale určené a definované v súlade s jej vlastnou povahou a cieľom. Preto existuje akoby vymedzená sféra, v ktorej každá vykonáva svoje funkcie vlastným právom.“ Po (I.) Vatikánskom koncile, ktorý galikanizmus ako slobodný názor odsúdil, tento mohol prežiť už len ako heréza; starokatolíci sa ho pokúsili udržať pri živote v tejto podobe. Podľa malého počtu stúpencov, ktorých získali je jasné, že galikanizmus zanikol.

Kritické zhodnotenie

Hlavnú silu galikanizmus čerpal z vonkajších okolností, v ktorých vznikol a rozvíjal sa: z ťažkostí Cirkvi roztrhanej schizmami; zo zásahov svetských mocí; z politických otrasov; zo zaujatosti kráľov. Napriek tomu sa usiloval ustanoviť svoje právo na existenciu a legitimizovať svoj postoj voči teóriám teologických škôl. Nemožno poprieť, že v jeho službách pôsobil dlhý rad teológov a právnikov, ktorí veľa urobili pre jeho úspech. Odvážne teórie Pierra d’Ailly a Jána Gersona zvíťazili na Kostnickom koncile. V šestnástom storočí ich však premohli Torquemada a Kajetán, hlavní teoretici pápežského primátu.

Kardinál Pierre d’Ailly
zdroj: wikimedia commons

V sedemnástom storočí galikánska doktrína získava prevahu zásluhou Richera a Launoya, ktorí sa pokúsili o oslabenie Bellarmínovej teórie – najpevnejšej stavby, aká kedy bola postavená na obranu konštitúcie Cirkvi a pápežskej nadvlády. Po roku 1682 sa útoky i obrana galikanizmu sústredili takmer výhradne na štyri články. Alexander Natalis a Ellies Dupin hľadali v cirkevných dejinách oporu pre galikanizmus. Bossuet obhajoval galikanizmus súčasne z pohľadu teológie aj histórie. Potom sa na oboch stranách neobjavilo nič naozaj nové a možno povedať, že s Bossuetovým dielom galikanizmus dosiahol svoj vrchol.

Pre absolútnu nezávislosť svetskej moci, vyhlásenú v prvom článku, galikáni čerpali argumenty z tvrdenia, že teória nepriamej moci, ktorú prijal Bellarmín, sa dá ľahko zredukovať na teóriu priamej moci, ktorú Bellarmín neakceptoval. Táto teória bola novinkou, ktorú do Cirkvi uviedol Gregor VII.; do jeho čias kresťanské národy a pápeži trpeli nespravodlivosťou zo strany panovníkov bez toho, aby si nárokovali právo na vzburu či exkomunikáciu.

Čo sa týka nadradenosti koncilov nad pápežmi, opierali sa galikáni najmä o dekréty Kostnického koncilu a historické svedectvá, podľa ktorých všeobecné koncily nikdy neboli závislé od pápežov, ale boli považované za najvyššiu autoritu pri riešení doktrinálnych sporov alebo prijímaní disciplinárnych opatrení. Tretí článok bol podporovaný podobnými argumentmi alebo vyhláseniami pápežov. Tento článok urobil z rešpektovania kánonov pre Svätú stolicu skôr otázku dobrej povesti než povinnosti. Štvrtý článok, ktorý popieral pápežskú neomylnosť sa opieral sa najmä o históriu; celý galikánsky argument sa zredukoval na tvrdenie, že Učitelia Cirkvi – sv. Cyprián, sv. Augustín, sv. Bazil, sv. Tomáš a ďalší – nepoznali pápežskú neomylnosť; že rozhodnutia Svätej stolice boli podrobované preskúmaniu koncilmi; že pápeži – Liberius, Honorius, Zosimus a ďalší – vydali mylné dogmatické rozhodnutia. Neomylná je len línia pápežov, Apoštolská stolica, ale každý pápež individuálne je omylný.

Predstava, že iba francúzske školy a cirkvi vlastnia pravdu o pápežovej autorite a že sa dokázali lepšie než ostatní ubrániť zasahovaniu Ríma – bola urážlivá pre rímskeho pontifika a voči ostatným cirkvám. Jednej časti Cirkvi neprináleží rozhodovať, ktorý koncil je ekumenický a ktorý nie. Na základe akého práva vo Francúzsku odmietli uznať za ekumenický koncil vo Florencii (1439) a Lateráne (1513) a uznali koncil v Kostnici? Prečo, predovšetkým, by mali rozhodnutia tohto koncilu, ktorý bol iba dočasným riešením ako vyviaznuť zo slepej uličky, mať silu všeobecného princípu či dogmatického dekrétu? Navyše, v čase, keď boli tieto rozhodnutia prijaté, koncil nevykazoval ani charakter, ani podmienky, ani autoritu všeobecného koncilu; nie je jasné, žeby väčšina členov mala vôľu formulovať dogmatickú definíciu, ani nie je dokázané, že schválenie, ktoré Martin V. udelil niektorým dekrétom, sa vzťahovalo aj na ostatné.

Galikánske idey boli príliš zaťažené vlastnými záujmami, či už od začiatku, alebo sa tak stalo v priebehu vývoja. Galikán Baillet napísal: „Biskupi, ktorí slúžili Filipovi Peknému, boli úprimní v srdci a zdalo sa, že ich vedie skutočný, hoci trochu príliš prudký zápal za práva koruny; zatiaľ čo medzi tými, ktorí radili Ľudovítovi XIV., boli aj takí, ktorí pod zámienkou verejného dobra hľadali len pomstu voči tým, ktorých považovali za cenzorov svojho správania a názorov.“

Bol to galikanizmus, ktorý umožnil jansenistom odsúdeným pápežmi vyhnúť sa rozsudkom s odvolaním na to, že tieto rozsudky nezískali súhlas celého episkopátu. V mene galikanizmu bránili francúzski králi publikovaniu pápežských inštrukcií, zakazovali biskupom zvolávať provinčné koncily či písať proti jansenizmu, alebo aspoň zverejňovať obžaloby bez schválenia kancelára. S odvolaním na slobody Galikánskej cirkvi francúzske parlamenty pripúšťali „appels comme d’abus“ proti biskupom, ktorí odsúdili jansenizmus alebo prijali do svojich breviárov úrad sv. Gregora schválený Rímom; a na rovnakom základe nechali pastierske listy páliť či odsúdili k väzeniu alebo vyhnanstvu kňazov, ktorých jediným zločinom bolo odmietnutie sviatostí a kresťanského pohrebu jansenistom v odpore voči najvážnejším výnosom Svätej stolice.

François de Salignac de la Mothe-Fénelon
zdroj: wikimedia commons

Vďaka týmto „slobodám“ bola jurisdikcia a disciplína Cirkvi takmer úplne v rukách svetskej moci, a Fénelon ich výstižne opísal, keď v jednom z listov napísal: „V praxi je kráľ vo Francúzsku našou hlavou viac než pápež – slobody proti pápežovi, poddanstvo voči kráľovi – kráľova autorita nad Cirkvou prechádza na svetských sudcov – laici ovládajú biskupov.“ A to Fénelon ešte nevidel Konštitučné zhromaždenie roku 1790, ktoré si na základe galikánskych princípov prisvojilo právo úplne rozložiť francúzsku cirkev. Lebo neexistuje jediný článok tejto smutnej konštitúcie, ktorý by nenašiel inšpiráciu v spisoch galikánskych právnikov a teológov. Môžeme si odpustiť podrobné dokazovanie; zodpovednosť, ktorú galikanizmus nesie pred dejinami a katolíckou doktrínou, je už aj tak viac než dosť ťaživá.

***