Jeden proti jedenástim? Tak fajn –

23. septembra 2026

Vražda Charlieho Kirka presne pred rokom bola prvým zlomovým okamihom, kedy si konzervatívne krídlo spoločnosti uvedomilo, že s liberálmi sa žiadna diskusia viesť nedá. Posledného (skutočného) konzervatívca, ktorý s nimi bol ochotný na rovinu diskutovať, odbachli doslova v priamom prenose. A dnes prichádza ďalší, možno už definitívny mentálny zlom: prípad vrahyne troch detí Lindsay Clancyovej.

Ilustračný obrázok, zdroj: fb Itsy Bitsy Movies

Proces, aký nemá obdoby

Súdny prípad vrahyne troch vlastných detí, Lindsay Clancyovej, neprestáva udivovať ani po dvoch týždňoch od svojho skončenia a už teraz je jasné, že pôjde o jednu z najväčších súdnych udalostí v celých dejinách USA (porovnateľnú napríklad s neslávnym prípadom nespravodlivo omilostenej celebrity O. J. Simpsona).

Hlavnú premisu už všetci poznáme: Clancyová zavraždila svoje tri deti, k čomu sa priznala. Porota, zložená z 9 žien a 3 mužov ju pritom takmer oslobodila z dôvodu „psychických problémov“. Jediný porotca, ktorý sa tejto obludnosti postavil, bol čierny konzervatívny katolík s haitskými koreňmi Michael Desronvil. Ten opísal ostatných porotcov ako „demokratov“ (teda liberálov) a hlavne ako zjavných „aktivistov“.

Po skončení súdneho procesu, ktorý sa tak bude musieť zopakovať, keďže sa porota „nezhodla“, začala na pána Desronvila doslova liberálna štvanica. Obťažovanie médiami, terorizovanie propotratovými aktivistkami, osočovanie zo strany ostatných porotcov, najnovšie žaloba, prešetrovanie jeho minulosti a pokus dostať na súdnu stolicu obžalovaných práve jeho.

A to všetko len preto, že ako jediný neumožnil trojnásobnej vrahyni vypočuť si rozsudok „nevinná“. Ako som však napísal v nedávnom článku, skutočnou agendou za celým týmto procesom je snaha liberálov otvoriť Pandorinu skrinku a dať na úroveň „potratov“ (čo je tak či tak zavraždenie človeka) už aj možnosť zabitia dieťaťa matkou po jeho narodení.

Boží bojovník proti satanskému kultu

Hrdinstvo Michaela Desronvila, ktorý si ešte pred týmto všetkým musel vytrpieť celých 7 dní od rána do večera byť zavretý s liberálnymi aktivistami, nemožno podceňovať. Uvediem niektoré z komentárov bežných vďačných ľudí na jeho osobu a na prípad ako taký:

„Obkľúčili ho ako húf žralokov lačniacich po krvi, fučali a dychčali nad ním… No on vydržal. Je to hrdina.“

„Jeden muž predstavoval civilizáciu, kým zvyšok barbarov. Jeden muž bol Spartou.“

„Z troch mužov sa našiel jediný spravodlivý. Z deviatich žien ani jedna…“

„Je to ako v Rosemaryinej porote. Jeden príčetný človek obklopený členmi zlomyseľného satanského kultu.“

„11 démonov, jeden Boží bojovník.“

„Stačí jeden MUŽ, aby zrazil zlo na kolená.“

„Tie tri malé deti nám vlastne ukázali, koľko monštier žije medzi nami.“

„Len médiá sa môžu pokúsiť urobiť z porotcu väčšieho zločinca, než z trojnásobnej vrahyne detí.“

„Čoskoro budeme všetci vyzvaní podobne ako tento muž. Kiežby sme všetci obstáli tak pevne ako on.“

Ako Dávid a Goliáš

Vskutku: tento podivuhodný prípad naozaj prináša na svetlo sveta mnohé skutočnosti, s ktorými sa denne stretávame, no vôbec si ich neuvedomujeme. Až teraz. Až tie tri deti a ich statočný obranca nám dali priestor na zamyslenie sa.

V prvom rade je do očí bijúce, že z 12 ľudí sa iba jediný postavil za čestnú a správnu vec. No i tento jediný spravodlivý stačil na to, aby zlo zastavil! Trochu mi to pripomína slová vojnového historika sira Freedmana, ktorý vo svojich Dejinách stratégií uviedol:

„(Z pohľadu náboženstva) Prevaha Goliáša nad Dávidom bola len iluzórna, pretože s Dávidom bol Boh.“

Ďalej tento historik uvádza, že z biblického pohľadu sú vlastne celé dejiny „gigantickou manipuláciou“, keďže posledné slovo má vždy Boh.

Avšak, ako vidno, zakaždým treba aspoň toho jedného jediného spravodlivého, aby mohol Boh skrze neho konať. Keby sa Dávid nebol dobrovoľne postavil Goliášovi, pohania by bez boja zabrali krajiny patriace Božiemu ľudu; keby sa jeden „príčetný človek“ nebol postavil „členom zlomyseľného satanského kultu“, boli by sme dnes svedkami precedensu, aký nemá v histórii sveta obdobu.

Mieria na nás

Možno si tiež všimnúť, že Michael Desronvil bol jedinou osobou tmavej pleti a jediný konzervatívec (podľa vlastných slov) medzi samými belochmi a liberálmi. Tento fakt nám poukazuje na to, že farba pokožky naozaj nezohráva takmer žiadnu úlohu. Dôležité sú hodnoty, aké človek vyznáva (kresťanstvo, konzervativizmus) a to, či je ochotný držať sa ich aj zoči-voči „húfu po krvi lačniacich žralokov“.

Nezabúdajme: všetko to, čo sa Michaelovi deje, od mediálneho terorizovania až po pokus dostať ho za mreže, je v skutočnosti zastrašovaním budúcich porotcov Lindsay Clancyovej. V širšom zmysle je to však tiež zastrašovanie nás všetkých. Správa znie jasne: ak sa nám postavíte do cesty, zničíme vás. Duševne, fyzicky, profesijne. Potratový, homo/trans „satanský kult“ sa nezastaví pred ničím, o tom naozaj netreba pochybovať.

Ale život nevinného, spravodlivosť pre toho, komu bolo ublížené, Pravda samotná sú predsa dôležitejšie veci, ako kariéra, či nie? Ak sa nenájde aspoň jeden spravodlivý, svet sa prepadne do Pekla. Možno sme dnes v takom bahne, v akom sme práve preto, že v minulosti sa žiaden taký nenašiel…

Dve tretiny mužov sú zlé

Ďalšia vec; ako už bolo povedané vyššie, do očí je bijúci fakt, že „Z troch mužov sa našiel jediný spravodlivý. Z deviatich žien ani jedna…“.

Najprv k mužom. Dve tretiny mužov sa zdajú byť buď zbabelcami zoči-voči žralokom, alebo sú už úplne v diabolskom zovretí. Pozrime sa len na štruktúru Cirkvi, tvorenú mužmi. Koľko len zbabelcov vidíme na rôznych pozíciách. A koľko vyslovene diablom posadnutých! Biskup organizuje drag queen show, kardinál volá po zrušení kňazského celibátu, kňaz sa prizná verejnosti, že má milenku (ak nie dokonca milenca). Cirkev je pretkaná týmito ľuďmi do bodu, že sa zdá, že celá stavba už je neudržateľná. Medzi bežnými laickými mužmi je to podobné. Peniaze, milenky, podvody, túžba po sláve, závisť, až neľudská nenávisť všetkého Božieho, zženštilosť u mnohých…

No predsa len sa zdá, že ešte skutočne existuje menšina mužov, ktorá sa mocnému satanskému impériu, ktoré opantalo tento svet, rozhodli postaviť. Koľko dobrých kňazov je denne týraných svojimi predstavenými zato, že ostávajú verní Svätému Písmu! Svoje neraz tragické príbehy si nechávajú len sami pre seba a pre Boha.

Zažívame tiež dobu vystúpení odvážnych konzervatívnych komentátorov, ktorí sa neboja poukazovať na veci, ktoré boli donedávna úplným tabu: že cudzokrajné nekresťanské etniká v našich krajinách sú zlom, že homomanželstvá sú zlom, že potraty vo všetkých fázach sú zlom a vedú k fyzickej likvidácii národov; že tradičná latinská svätá omša môže zachrániť západnú civilizáciu.

Politológovia už otvorene hovoria o „prehlbujúcej sa priepasti“ medzi mužmi a ženami; kým muži si udržujú aký-taký konzervatívny kurz, ženy sú vo všeobecnosti čoraz liberálnejšie…

Evino prekliatie?

Začnime tak, že povieme, že podľa rôznych svätcov je v Nebi viac žien ako mužov. Napriek tomu sa zdá, že ženy majú zvláštnu náklonnosť k istému obzvlášť podlízavému zlu, ktoré navonok vyzerá ako veľké dobro a aj je tak prezentované. Všimol si to aj spisovateľ George Orwell vo svojom legendárnom dystopickom románe 1984:

„Vždy to boli ženy – a predovšetkým tie mladé –, kto bol najfanatickejším stúpencom Strany, kto bezmyšlienkovite hltal heslá a kto robil amatérskych špehov pátrajúcich po akýchkoľvek prejavoch neortodoxnosti.“

Žiaľ, presne toto dnes vidíme aj v našich uliciach. Najfanatickejšími stúpencami LGBT, trans, multikulti a potratovej ideológie sú predovšetkým mladé ženy (jeden príklad za všetky). Zdá sa, že ženy sú skrátka náchylné veriť úlisným slovám uhladeného arabského moslima, potratovej lobby, či „šťastne zosobášeného“ homopáru.

Napokon však najviac trpia práve ženy – keď zistia, že sa dostali do nejakého háremu; že zabili ľudského tvora; alebo keď zistia, že na ich toaletách straší nejaký muž v dievčenských šatách.

Tomuto fenoménu sa niekedy hovorí aj „Evino prekliatie“; bola to Eva, kto naletel Satanovi a prvý prestúpil Boží zákon; bola to Eva, kto „zviedol Adama“. Vidíme tiež, že obzvlášť ženy pôsobia extrémne fanaticky v liberálnych médiách. Stačí si spomenúť len na niektorú z povestných vládnych tlačoviek, na ktorej sa ozvala nejaká „reportérka z Markízy“ a dobiedzala až do bizarných, výslovne neslušných a provokačných medzí.

Civilizácia na konci síl

Treba však dodať, že maslo na hlave majú aj muži. Feminizácia našej spoločnosti, ktorú umožňujeme, je našou chybou. Ako sa môže stať, že ministerkou obrany v Nemecku bola žena (U. von der Leyenová)? Ako je možné, že v uliciach našich miest už človek stretáva pomaly viac policajtiek ako policajtov? Ako je možné, že rôzne „dievčatká“ majú v našej slovenskej armáde dôstojnícke hodnosti? Zo silových zložiek, ktoré si vyžadujú istú dávku serióznosti, sa tak stáva cirkus, kde vojaci flirtujú so svojimi veliteľkami (čoho som bol sám svedkom).

O prefeminizovaní iných odvetví ani nehovoriac. V USA minulý mesiac podľa štatistík dostalo prácu 158-tisíc žien a iba 4000 mužov, čo je pomer 98 % ku 2 %!

I v katolíckej Cirkvi a protestantských cirkvách je silný tlak na pretláčanie žien do čelných pozícií. Výsledok sme mohli vidieť minulý týždeň, keď nová arcibiskupka z Canterbury „omylom“ vyznamenala na 25. výročie teroristických útokov v New Yorku „najprominentnejšieho bin Ládinovho stúpenca“, ako sa s posmechom teraz rozpráva.

Vo svete Putina, Trumpa a Si Ťin-pchinga je von der Leyenová na smiech a vedie nás doslova do záhuby. Nejde pritom len o silovú stránku veci, ale aj kultúrno-etickú, stačí si len porovnať posledné kroky USA a EÚ v tejto oblasti.

To najdôležitejšie

V konečnom dôsledku je však najpodstatnejšie to, či človek zastáva Kristovo učenie a je ochotný ho brániť aj v temnej hodine osobnej perzekúcie, alebo nie. Všetko ostatné je druhoradé, aj keď do istej miery veľavravné.

Hlavné poučenie z posledných dvoch týždňov je nasledujúce: nepriateľov je výrazne, výrazne viac ako nás. Pomer 1:11 hovorí za všetko a je aplikovateľný na celkovú situáciu v západnom svete. Ale Boh koná práve skrze toho jedného jediného spravodlivého a skrze neho vie dosiahnuť zázrak.

Každému čitateľovi želám, aby bol týmto jedným „Božím bojovníkom“, ktorý obstojí aj zoči-voči jedenástim „žralokom“ poslaným z Pekla. Symbolicky môžeme tento článok zakončiť slovami jednej z najskvelejších žien, aké kedy žili, sv. Jany z Arku:

„Neotočila by som sa ani keby proti mne stálo celé Anglicko.“