Prítomnosť prírody v mojej zimnej izbe
so záclonami stiahnutými cez mračná a hviezdy,
jazerá, zelené sladké lúky v diaľke na bažine,
je oheň, starší, divší ako všetko iné.
A oheň všetko pretrvá a všetko v sebe strávi,
jesenné lesy do ohňa tiež musia skloniť hlavy.
I jarný rozkvet je len tiahle spaľovanie stromu
vo Fénixovom ohni, ktorý spáli kvet i vtáčie
hniezdo.
Kedysi Trója, v Kartágu Didónina obeť zápalná
a Baldurova loď a bájny požiar Londýna,
rúcha, steny drevené a krišťáľové paláce,
vo svojej apoteóze boli tiež tým plameňom.
Plamene hladšie ako voda horskej bystriny,
plamene jemnejšie a rýchlejšie než vzduch,
plamene nepreniknuteľnejšie než steny z kameňa,
ničivé,… neodvolateľné ako čas.
Podstatou ohňa je neobmedzený duch,
ktorý, vložený na pery proroctva,
uvoľňuje všetky žiariace prvky duše;
oheň, ktorý učí lásku zomierať
a milovať až ku konečnému rozkladu
na tých planúcich hradbách sveta,
ktorý povstal medzi naším osudom a stratenou
záhradou raja.
(preložili Ján Buzássy a Zuzana Bothová)
