Ukrajinský konflikt, vojny v západnej Ázii a indicko-pakistanské strety na jar 2025 prevrátili naruby takmer 80 rokov trvajúce predpoklady o strategickej bezpečnosti s neistými dôsledkami pre strategickú stabilitu.
Rose Gottemoellerová, námestníčka ministra zahraničných vecí USA pre kontrolu zbrojenia a medzinárodnú bezpečnosť z čias Obamovho prezidentovania, minulý mesiac publikovala v časopise Foreign Affairs podnetný článok o „Zvláštnej porážke jadrového odstrašovania“. V tomto článku ho zhrnieme a stručne analyzujeme. Podstatou je, že ukrajinská „operácia Pavúčia sieť“, iránske útoky na Izrael a indicko-pakistanské strety na jar 2025 ukázali, že jadrové zbrane samy osebe neodradia protivníkov. Starý model jadrového odstrašovania preto už neexistuje.
To, čo bývalo „odstrašovaním hrozbou jadrovej odvety“, ustupuje odstrašovaniu popieraním v zmysle „odradenia útočníka tým, že sa útok bude zdať márny“ prostredníctvom robustnejšej obrany. Izrael je v tomto ohľade prezentovaný ako líder vďaka svojej viacúrovňovej protivzdušnej obrane, ale ani tá sa ukázala ako nedostatočná na úplnú ochranu krajiny vrátane jej závodu na spracovanie plutónia v Dimone. Existujú aj veľmi jasné kalkulácie nákladov a výnosov, ktoré fungujú proti brániacemu sa štátu s jadrovými zbraňami.
Gottemoeller zaujímavo poznamenal, že „ohľadom jadrového odstrašovania (existujú) protichodné trendy. Jadrová stabilita medzi dvoma superveľmocami z čias studenej vojny zrejme drží konvenčný konflikt v Európe a východnej Ázii na uzde. Nový súper, Čína, môže túto stabilitu narušiť, ale zatiaľ platí. V južnej Ázii naopak dochádza ku konvenčnej vojne napriek tomu, že obe strany majú jadrové zbrane. Tieto skutočnosti naznačujú, že existujúce jadrové mocnosti si musia naďalej udržiavať svoje jadrové zbrane“.
Radí, že „krajiny si musia uvedomiť meniacu sa situáciu v konvenčnej vojne a to, ako drony a balistické strely ohrozujú ústrednú strategickú úlohu jadrových zbraní. Vlády musia vyvinúť lepšiu obranu a vybudovať odolnú baštu proti konvenčným útokom na svoje jadrové sily.“ Navrhuje tiež, aby prehodnotili svoju deklaratívnu politiku, pričom argumentuje, že Rusko vyzeralo zle po tom, čo vyhlásilo, že by mohlo použiť jadrové zbrane, ak by bola jeho triáda napadnutá, ale potom sa rozhodlo, že to neurobí, keď to urobila Ukrajina.
Celkovo je Gottemoellerovej článok podnetný a stojí za to si ho prečítať v plnom znení pre ľudí, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Ako na potvoru, jej návrh odráža názor bývalého špičkového ruského špióna Andreja Bezrukova, ktorý sa týkal naliehavej potreby jeho krajiny posilniť svoju kritickú infraštruktúru. Na rozdiel od nej však presvedčivo argumentoval, že Ukrajina koná ako západný zástupca pre „varenie žaby“ tým, že postupne zintenzívňuje provokácie, aby udržal ruskú reakciu pod hranicou jadrových zbraní.
Taktiež tvrdil, že USA chcú neutralizovať ruské jadrové kapacity prostredníctvom ďalšej „operácie Pavučiny“ a vesmírnych systémov. Jeho názory na to, ako môžu jadrové mocnosti na tento účel využiť nejadrové mocnosti ako zástupcov proti svojim rovesníkom, a jeho varovanie pred vesmírnymi systémami sú relevantné pre tému vyvíjajúcich sa trendov strategickej stability a meniacej sa povahy jadrového odstrašovania. Gottemoeller a Bezrukov by sa preto mali v tomto ohľade považovať za popredných mysliteľov svojich krajín.
Z jej článku vyplýva, že ukrajinský konflikt, vojny v západnej Ázii a indicko-pakistanské strety na jar 2025 prevrátili naruby takmer 80 rokov trvajúce predpoklady o strategickej bezpečnosti s neistými dôsledkami pre strategickú stabilitu. Zatiaľ čo štandardné myslenie zostáva relevantné, pokiaľ ide o scenár konvenčného rusko-amerického konfliktu, aj toto bolo do značnej miery narušené tým, že USA využili Ukrajinu ako zástupcu proti Rusku, takže je čas, aby experti vyvinuli úplne nové modely.
Andrew Korybko
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
