Premiér Chamberlain vstúpil do deja a ponúkol sa ako sprostredkovateľ pokojného urovnania vecí. Vyslal vikomta Runcimana, aby preskúmal a urovnal situáciu medzi Československom a Nemeckom bez vojny. Avšak Runciman nebol schopný primäť obe strany k akejkoľvek dohode a tak sa vrátil do Anglicka. Po svojom návrate predložil britskej vláde nasledovnú správu, ktorá bola veľmi sympatizujúca so sudetskými Nemcami:
„Českí úradníci a českí policajti, ktorí hovoria nemecky iba veľmi málo alebo vôbec, boli vo veľkom počte menovaní do čisto nemeckých okresov. Českí kolonisti boli povzbudzovaní, aby sa usádzali na pozemkoch zhabaných v rámci pozemkovej reformy uprostred nemeckého obyvateľstva. Pre deti týchto českých kolonistov boli vo veľkom množstve budované školy. Vo všeobecnosti vládne presvedčenie, že české firmy dostávali prednosť pri prideľovaní štátnych zákaziek pred nemeckými firmami, a štát poskytoval prácu a podporu ľahšie Čechom ako Nemcom. Verím, že tieto sťažnosti sú v zásade opodstatnené. Dokonca ani v čase mojej misie nebola československá vláda vôbec pripravená na to, aby veci napravila v akomkoľvek primeranom rozsahu … pred troma alebo štyrmi rokmi prevládal medzi sudetskými Nemcami pocit beznádeje. Nástup nacistického Nemecka v nich ale vzbudil nádej. Hľadanie pomoci u svojich krajanov a ich prípadnú túžbu po pripojení sa k Ríši považujem za daných okolností za prirodzený vývoj.“
Československý prezident Beneš navrhol kompromisný plán, bol ale príliš obmedzený, a bolo už príliš pozde. Henlein ho neprijal. Následne dal pokyn sudetským Nemcom, aby sa pripravili na sebaobranu v prípade útoku. Dňa 15. septembra 1938 Henlein odletel do Nemecka a stretol sa s Hitlerom. Potom vydal vyhlásenie, v ktorom požadoval pripojenie Sudet k Nemecku. V Sudetách vypukli nepokoje a konflikty medzi obyvateľstvom a políciou, ktoré boli brutálne potlačené českou armádou. Nemecké spravodajstvo poukazovalo na rozsiahle krutosti voči sudetským Nemcom. Hitler sa vyhrážal, že na ich ochranu vyšle vojsko.
Chamberlain odcestoval do Berchtesgadenu 15. septembra a stretol sa s Hitlerom. Počas stretnutia Hitler požadoval čo najrýchlejšie pripojenie Sudet k Nemecku, inak hrozil inváziou, aby ochránil sudetských Nemcov, ktorí boli podľa jeho vyjadrení vraždení Čechmi. Hitlerovo tvrdenie o vraždení sa opieralo o mnoho externých zdrojov, podľa ktorých k vraždeniu skutočne dochádzalo. Britská a francúzska vláda prijali argumentáciu Hitlera a podporili jeho požiadavku na anexiu.
Podľa očakávania to však nevyhovovalo vojnovým štváčom medzi britským vedením, ktorí sa postavili proti mierovému vysporiadaniu. Winston Churchill okamžite vydal vyhlásenie pre tlač, v ktorom odsudzuje politiku Chamberlaina:
„Rozdelenie Československa vládami Anglicka a Francúzska pod tlakom nacistickej hrozby predstavuje úplnú porážku západných demokracií. Takýto kolaps neprinesie mier ani Anglicku, ani Francúzsku. Naopak. Oba národy sa dostanú do ešte slabšej a nebezpečnejšej situácie. Nezmyselná neutralizácia Československa znamená uvoľnenie 25 nemeckých divízií, ktoré sa postavia na západný front; navyše sa triumfujúcim nacistom otvorí cesta k Čiernemu moru.“
„Nie je ohrozené iba Československo, je ohrozená aj sloboda a demokracia všetkých národov. Viera, že bezpečnosť môže byť dosiahnutá tým, že sa hodí malý štát do náručia vlkovi, je smrtiacou ilúziou. Vojenský potenciál Nemecka sa v krátkej dobe zvýši rýchlejšie, než bude môcť Francúzsko a Veľká Británia primerane zareagovať opatreniami na svoju obranu.“
Hitler sa však nechcel uspokojiť s jednoduchým pripojením Sudet. Chcel raz a navždy vyriešiť problém československej etnickej nestability a trval na tom, že musia byť uspokojené aj nároky Poľska a Maďarska na návrat ich etnických menšín.
V Times of London podporili postoj Hitlera o pripojení Sudet k Nemecku. Redakcia podporila aj požiadavky Maďarska a Poľska.
Churchill sa samozrejme sporil s postojom The Times. „V jednom odstavci“ Churchill napísal:
„The Times podporil najextrémnejšie nacistické požiadavky, úplné oddelenie Sudet – požiadavku, ktorá ak by bola splnená, odsúdila by Československo k dezintegrácii a umiestnila väčšinu sudetských Nemcov pod krutú a desivú vládu nacistov.“
Churchill ignoroval skutočnosť, že prevažná väčšina sudetských Nemcov požadovala pripojenie k Nemecku. V ten istý deň sa ministerstvo zahraničia verejne dištancovalo od Churchilla.
Chamberlain požiadal o konferenciu s Hitlerom, ktorej by sa zúčastnilo aj Francúzsko a Taliansko. Cieľom malo byť prijatie konečného rozhodnutia v tejto záležitosti. Dňa 29. septembra 1938 sa Hitler stretol v Mníchove s predstaviteľmi vlád Francúzska, Talianska a Británie. Československá vláda nebola pozvaná. Na tomto stretnutí bola podpísaná Mníchovská dohoda všetkými zúčastnenými, ktorí súhlasili so všetkými požiadavkami Hitlera. Dohoda stanovila, že Sudety budú postúpené Nemecku s okamžitou platnosťou. Týmto aktom sa stalo 3,25 milióna sudetských Nemcov občanmi Ríše spolu s približne 38 % územia Čiech a Moravy. Maďarsko získalo 11 882 kilometrov štvorcových južného Slovenska a južnej Podkarpatskej Rusi spolu s ich maďarským obyvateľstvom a Poľsko získalo Těšín a dve malé pohraničné oblasti na severe Slovenska aj s ich poľským obyvateľstvom. K tomu všetkému došlo mierovým spôsobom bez jediného výstrelu. Britský historik A.J.P. Taylor napísal:
„Mníchovská dohoda … bola triumfom toho najlepšieho a najosvietenejšieho v britskom živote.“
Chamberlain odletel späť do Londýna, kde bol privítaný ako hrdina. Keď vystúpil z lietadla, držal nad sebou dohodu podpísanú Adolfom Hitlerom, v ktorej vyjadroval svoje želanie nikdy nevstúpiť do vojny s Britániou.
Chamberlain vyhlásil, že zabezpečil „mier pre našu dobu.“ Chamberlain pred jasajúcim a aplaudujúcim zástupom vyjadril svoje prianie nájsť mierové riešenie Hitlerovho želania vytvoriť veľkú nemeckú vlasť v Európe, ktorá by zahŕňala všetkých Nemcov. Potom prečítal ďalšiu pasáž z dohody, v ktorej Hitler uviedol:
„Sme odhodlaní pokračovať v úsilí o odstránenie možných zdrojov nezhôd a prispieť tak k zabezpečeniu mieru v Európe.“
Podľa očakávania mal Winston Churchill opačný názor. V poslaneckej snemovni predniesol reč, v ktorej uviedol, že britská vláda podpisom Mníchovskej dohody „utrpela totálnu a absolútnu porážku“, a že „katastrofa prvej veľkosti dopadla na Veľkú Britániu a Francúzsko.“ Churchill už nejakú dobu volal po „Veľkej aliancii“ medzi Britániou, Francúzskom, Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, ktorá mala „zastaviť Hitlera.“
Churchill bol vojnový štáč najvyššieho rangu, jeho výroky o Nemecku boli často nepresné, alebo veľmi prehnané a ich jediným cieľom bolo postaviť verejnú mienku proti Nemecku. Ak by mohla byť vina za Druhú svetovú vojnu prisúdená jednej osobe, bol by to práve on; a ak nie iba on, tak potom on a Roosevelt. Churchill bol aj oportunistom. Od začiatku bol horlivý antiboľševik, a všetko čo sa stalo počas ruskej revolúcie a po nej hádzal na Židov. Ale potom, keď mu to vyhovovalo, skočil na sionistickú vlnu a vyhlásil, že sionizmus (ktorý obhajoval vytvorenie židovskej vlasti v Palestíne) by odvrátil pozornosť európskych Židov od sociálneho revolucionárstva k partnerstvu s európskym imperializmom v arabskom svete.
V roku 1936 sa Churchill spojil s neformálnou londýnskou židovskou nátlakovou skupinou známou ako „The Focus“ (viac v ďalšej kapitole). Cieľom skupiny The Focus bolo „otvoriť oči britskej verejnosti pred veľkou hrozbou nacistického Nemecka.“ V skutočnosti Nemecko nikdy nepredstavovalo hrozbu pre Britániu a Hitler urobil všetko pre to, aby získal priateľstvo Británie. Skupina Focus sa stala v Británii hlavným hýbateľom medzinárodnej židovskej propagandistickej kampane proti nacistickému Nemecku a z Churchilla sa stal jej nežidovský frontman. Churchill bol užitočný pre skupinu Focus v kampani zameranej na zničenie Hitlera a nacistov, a Focus bola užitočná Churchillovi aby ho vyniesla opäť na vrchol po rokoch „v ústraní“, ako uviedol. Skupina Focus bola štedro financovaná bohatými britskými Židmi a Churchill – ako jej frontman – žil vďaka tomu v hojnosti. (Churchill prijal aj neprimerane veľkú sumu od československej vlády, čo vyvolalo pochybnosti o autentickosti jeho odporu voči pripojeniu Sudet k Nemecku.)
Z pozície zástupcu skupiny Focus začal Churchill osočovať britskú vládu zo „slepoty voči nacistickej hrozbe“, a to najmä premiéra Neville Chamberlaina za snahu o udržanie mieru. V článkoch a prejavoch Churchill značne preháňal rozsah nemeckého prezbrojovania a prekrúcal jeho cieľ neustálym rozprávaním o nemeckej produkcii ťažkých bombardérov. V skutočnosti sa Nemecko nikdy nezameriavalo na ťažké bombardéry, ale Churchill použil túto lož, aby podporil svoje tvrdenie, že Nemecko má v úmysle nakoniec zaútočiť na Britániu. Hitler chcel s Britániou iba mier a priateľstvo, a nie vojnu, ako to aj opakovane hovoril. Hitler jasne vyjadril, že jeho cieľom je znovuzrodenie nemeckého štátu, ktorý bol rozbitý Versailleskou zmluvou. To nebolo pre nikoho žiadnym tajomstvom, vrátane Churchilla. Ale Churchill so svojimi kolegami – štváčmi označoval každý krok Hitlera ako nový a nečakaný akt agresie a ďalší dôkaz jeho zámeru dobyť Európu. Churchill bol presvedčený, že Británia nakoniec vstúpi do vojny s Nemeckom zo svojich vlastných dôvodov.
Zatiaľ čo iní horúčkovito pracovali na tom, aby sa vyhli vojne, Churchill s ďalšími štváčmi rovnako usilovne pracovali na jej rozpútaní. Zámerne vložil moc Británie do rúk medzinárodných Židov, ktorí ho platili cez skupinu Focus, alebo oklamal sám seba, že slúži Anglicku? Táto otázka pravdepodobne nebude nikdy zodpovedaná.
Britský publicista F. S. Oliver povedal o charaktere Winstona Churchilla:
„Pán Churchill od svojej mladosti miloval celým svojim srdcom, celou mysľou, celou dušou a všetkou silou tri veci: vojnu, politiku a seba. Miloval vojnu pre jej nebezpečenstvo, politiku miloval z toho istého dôvodu. Seba vždy miloval pre vedomie toho, aká je jeho myseľ nebezpečná – nebezpečná pre nepriateľov, pre priateľov, aj pre seba. Nepoznám nikoho s tak krutým srdcom.“
Nemecko pripája Sudety
Dňa 1. októbra 1938 vstúpila nemecká armáda bez odporu do Sudet, kde bola vítaná s jasotom. Československo bolo umelým a nefunkčným štátom vytvoreným intelektuálmi za podpory víťazov Prvej svetovej vojny. V skutočnosti nemalo šancu uspieť a zánik Československa nebol žiadnou tragédiou. Zvyšok krajiny, ktorý zostal po Mníchovskej dohode, sa okamžite rozpadol pozdĺž etnických hraníc. Dňa 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo svoju nezávislosť, čoskoro nasledovala Podkarpatská Rus. Po tom, ako sa odtrhli tieto oblasti, všetko čo zostalo z bývalého Československa boli časti Bohemie a Moravy. Situácia bola otvorenou pozvánkou na prevzatie moci komunistami.
Najväčšou hrozbou západnej kresťanskej civilizácie bola v tej dobe komunistická revolúcia, ktorá bola podnecovaná a podporovaná Sovietskym zväzom. Židovskí boľševici, ktorí vládli Sovietskemu zväzu, založili Komunistickú internacionálu (Kominternu), ktorej cieľom bolo ovládnutie celej Európy. V revolúcii z roku 1918 sa pokúsili ovládnuť Nemecko, ale utrpeli porážku od Freikorpsu. Kým ich Freikorps nezvrhol, podarilo sa im vytvoriť sovietsku socialistickú republiku Bavorsko (Bavorská republika rád). Rýchlo obsadili Maďarsko v roku 1919, ale vytlačili ich jednotky Horthyho. Snažili sa ovládnuť Taliansko v 20-tych rokoch, ale Mussolini ich porazil a vyhnal. V roku 1936 začali občiansku vojnu v Španielsku a takmer sa im podarilo vytvoriť komunistickú diktatúru v krajine, ale katolícky generál Francisco Franco ich za pomoci Mussoliniho a Hitlera po troch rokoch krvavých bojov vyhnal zo Španielska. Sovietske Rusko zostalo bdelé a pozorne sledovalo každú možnosť na spustenie komunistickej revolúcie v ktorejkoľvek európskej krajine, ktorá by prejavila slabosť.
V hlavnom meste Československa Prahe žila veľká židovská komunita, ktorá vybudovala aktívnu komunistickú stranu, pripravenú kedykoľvek konať ako piata kolóna Sovietskeho zväzu a prevziať vládu nad všetkým, čo zostalo z bývalého Československa. Hitler vyhlásil, že nedovolí, aby k tomu došlo. Nový prezident Československa Emil Hácha bol sám znepokojený situáciou a požiadal o stretnutie s Hitlerom. Hitler ho pozval do Berlína na rozhovor. Keď prišiel do Berlína so svojou dcérou, na stanici ho privítal minister zahraničných vecí von Ribbentrop s kyticou kvetov pre dcéru, ktorej odovzdal aj bonboniéru od Hitlera. Počas stretnutia pozde v noci Hitler neúnavne dohováral Háchovi, kým nakoniec nepodpísal dohodu o tom, že krajina sa stane protektorátom Nemecka.
Keď Hitler vyšiel zo stretnutia, bol ako v extáze. Svojim dvom sekretárkam povedal: „Deti, rýchlo, pobozkajte ma! Rýchlo!“ Dámy ho pobozkali na obe líca. Hitler povedal:
„Je to najväčší triumf môjho života! Vstúpim do histórie ako najväčší Nemec!“
Hitler mal všetky dôvody byť spokojný sám so sebou. Pripojil k Nemecku Sársko, Rakúsko a Sudety, a teraz urobil z Čiech a Moravy nemecký protektorát. V podstate anuloval Versailleskú zmluvu; to všetko iba diplomaciou, bez jediného výstrelu.
V ten istý deň 15. marca sa dala nemecká armáda do pohybu a nestretla sa so žiadnym odporom. Dňa 16. marca prišiel Hitler do Prahy a z Hradčan oficiálne vyhlásil, že Čechy a Morava sú oficiálne nemeckým protektorátom. Čechy a Moravu dostal na starosť ríšsky protektor barón Konstantin von Neurath a zástupcovia Nemecka obsadili vládne úrady ako predtým ministri. Gestapo prevzalo policajné právomoci. Hitler bol pozoruhodne ohľaduplný k existujúcim českým štátnym zamestnancom, čo väčšine z nich umožnilo zostať na svojich pozíciách a umožnil im odchod z úradu do penzie.
Neobsadenie Čiech a Moravy (pozostatkov bývalého Československa) by znamenalo katastrofu. Nemecko bolo európskou hrádzou pred hrozbou komunizmu. Len Nemecko držalo komunistov na uzde a bránilo im rozliať sa po celej Európe. Prevzatie Čiech a Moravy komunistami bolo iba otázkou času.
V Čechách a na Morave žilo na začiatku nemeckej okupácie 118 000 Židov, väčšina z nich v Prahe. Keď prišli Nemci, Židia boli prepúšťaní zo štátnej služby a postavení do pozície mimo zákon. Medzinárodná židovská tlač samozrejme reagovala spŕškou jedovatých hyperbol voči nacistom. Ale čo mal urobiť Hitler? Pre svetové židovstvo bola stále témou číslo jedna „svätá vojna“ proti Nemecku. Bolo by hlúposťou, ak by Nemecko ponechalo veľké množstvo Židov v československej vláde a ktorí by určite spolupracovali s Kominternou, aby sabotovali nemeckú vládu. Komunizmus bol zakázaný a českí komunisti – väčšina z nich Židia – ušli z krajiny. Odišlo aj veľké množstvo Židov, ktorí neboli otvorene napojení na komunistickú stranu.
Británia a Francúzsko ako víťazi Prvej svetovej vojny prevzali na seba úlohu vynucovateľov plnenia Versailleskej zmluvy, ako aj ďalších vyplývajúcich zmlúv a dohôd. Spojené štáty sa stiahli z Európy a žiadnu takúto úlohu na seba neprevzali. Nemecko nikdy dobrovoľne neprijalo podmienky Versailleskej zmluvy a podpísalo ju len pod nátlakom. Zmluva bola Nemecku vnútená silou a preto Nemecko nemalo žiadnu povinnosť ju dodržiavať. Navyše nekompromisné podmienky zmluvy boli pre Nemecko zničujúce a aj naďalej mali škodlivý vplyv na život nemeckého národa v dobe, keď sa Hitler dostal k moci. Bolo by nezmyslom očakávať, že ťaživé podmienky Versailleskej zmluvy vytrvajú, alebo očakávať, že Nemecko ich bude stále akceptovať bez odporu. Skôr alebo neskôr museli skončiť – s Hitlerom alebo bez neho. Keď sa Hitler stal kancelárom, netajil sa tým, že zruší Zmluvu aj napriek odhodlaniu Británie a Francúzska presadzovať ju aj naďalej. Veril, že zmluva bola nečestná a nespravodlivá, a preto nemala žiadnu morálnu váhu. Nebol sám, kto tomu veril. Mnohí vplyvní ľudia boli v tejto veci na strane Nemecka. Napríklad George Bernard Shaw povedal:
„Bolo zrejmé, že Nemecko potrebovalo len rozhodného a jasne mysliaceho vodcu, aby vypovedalo [Versailleskú] zmluvu; deklarovalo svoje odhodlanie presadzovať svoju rovnoprávnosť s Mocnosťami, a odmietlo odzbrojenie, drancovanie a trestanie pod zámienkou reparácii za „vojnovú vinu“, aby zhromaždilo všetky žijúce duše s nemeckým rodným jazykom a súčasne urobilo veľký krok smerom k mieru v Európe. Dokázali, že ani Francúzsko, ani Anglicko, ani Spojené štáty sa neodvážia pobúriť ľudstvo tým, že by sa pokúsili o vojenskú okupáciu jeho územia. V krátkosti – namiesto toho, aby Európa upadla do vojny, bola z nej vytiahnutá Nemeckom.“
Británia a Francúzsko zaujali stanovisko stojace proti zdravému rozumu. Vyhlásili, že akékoľvek porušenie podmienok Versailleskej zmluvy bude vojnovou provokáciou. Tento iracionálny postoj bol tvrdo podporovaný „vojnovou stranou“ v Británii, vrátane Winstona Churchilla, Anthonyho Edena, lorda Halifaxa, Duffa Coopera, Roberta Vansittarta a niekoľkých ďalších. Mnoho ľudí ale verilo, že Hitlerove kroky sú spravodlivé. Hitler neprestal odmietať Zmluvu. Stavil na to, že ani Británia, ani Francúzsko nemajú žalúdok na ďalšiu krvavú vojnu.
Cieľom Versailleskej zmluvy bolo oslabiť veľkosť a moc Nemecka a udržať ho dole. Tí, ktorí kričali po vojne s Nemeckom, pričom argumentovali spravodlivosťou pre Československo, boli falošní a nemeckú okupáciu iba využívali ako zámienku pre rozpútanie vojny.
V tom istom čase, keď nemecká okupácia Sudet vyvolala zdesenie medzi protinemeckými elementami (najmä medzinárodným židovstvom), Poľsko obsadilo Český Těšín v Čechách, ale to nevyvolalo žiadne znepokojenie. Na tomto území žilo väčšinou poľské obyvateľstvo a Poľsko ho obsadilo z toho istého dôvodu, ako Nemecko Sudety. Podobne, keď v tej istej dobe Maďarsko obsadilo južné Slovensko, na ktorom žili väčšinou Maďari, nevzbudilo to takmer žiaden záujem. Napriek tomu sú činy Nemecka medializované ako príčina vojny.
Nikto v Anglicku ani Nemecku nechcel vojnu s výnimkou Winstona Churchilla a jeho gangu vojnových štváčov a židovských jastrabov, ktorí ho ovládali. Keď sa premiér Chamberlain vrátil zo stretnutia s Hitlerom, oznámil parlamentu, že „Vojna nebude.“ Zatiaľ čo ľudia v Anglicku aj Nemecku ďakovali Bohu a oslavovali tento šťastný výsledok, intrigánski vojnoví štváči vrátane Churchilla sa dali do práce, aby to zvrátili. Do týždňa začala židmi ovládaná tlač špiniť Chamberlaina a trhať ho na kusy.
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy
Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti
