Najnovšie kontroverzie okolo popráv a trestu smrti v Spojených štátoch a katolícki biskupi –

Branislav Krasnovský

15. októbra 2026  

Cirkev História Politika Spoločnosť

Predseda Konferencie katolíckych biskupov USA, arcibiskup Paul S. Coakley, odsúdil plán americkej vlády vysielať v priamom prenose popravu odsúdeného vraha. Označil ho za barbarskú propagáciu kultúry smrti. Kontroverziu ešte umocňuje prípad ženy, ktorá nedávno prežila podanie dvoch dávok smrtiacej látky.

Americké ministerstvo obrany, označované súčasnou administratívou aj historickým názvom Ministerstvo vojny, oznámilo 8. októbra 2026 zámer verejne vysielať popravu bývalého armádneho psychiatra, majora Nidala Malika Hasana. Ten bol odsúdený za útok na vojenskej základni Fort Hood v Texase v roku 2009, pri ktorom zavraždil 13 ľudí a ďalších 32 zranil. Poprava zastrelením je naplánovaná na 3. decembra 2026.

Arcibiskup Paul S. Coakley reagoval 9. októbra vyhlásením, v ktorom vyjadril šok a hlboký zármutok. „Šokovaný a s veľkým zármutkom som sa dozvedel o rozhodnutí Ministerstva vojny verejne vysielať v priamom prenose popravu Nidala Hasana. Náš Boh je Bohom života. Hasanove činy nemožno nijakým spôsobom ospravedlňovať, ale toto rozhodnutie predstavuje barbarskú propagáciu kultúry smrti a musí byť prehodnotené.“

Proti poprave sa vyjadrovali aj ďalší biskupi. V posledných dňoch sa proti účasti katolíckych vojakov v popravnej čate vyslovil aj arcibiskup Timothy Broglio, ktorý má na starosti katolícku duchovnú službu v amerických ozbrojených silách. Katolíckych vojakov vyzval, aby v prípade pridelenia do popravnej čaty požiadali o oslobodenie od tejto úlohy.

Nakoniec prezident Trump ohlásil, že poprava sa naživo vysielať nebude.

Tento mimoriadny aktivizmus episkopátu však trochu kontrastuje so zmierlivosťou voči politikom aj bývalému prezidentovi-katolíkovi, ktorí podporovali masové vraždenie nenarodených detí, pričom nejaké razantné vyjadrenia na ich adresu ohľadom barbarstva, či dokonca odopretie účasti na sviatostiach sa nedostavilo.

Dvojitá poprava

Diskusiu o treste smrti vyostrili udalosti z 30. septembra 2026 v štáte Tennessee. Päťdesiatročná Christa Gail Pikeová, odsúdená za brutálnu vraždu spolužiačky Colleen Slemmerovej z roku 1995, prežila pokus o popravu napriek podaniu dvoch dávok pentobarbitalu, látky používanej v smrtiacich injekciách.

Po neúspešnej poprave ju previezli do nemocnice, kde bola v kritickom stave napojená na umelú pľúcnu ventiláciu. Napokon sa prebrala a začala komunikovať. Dňa 10. októbra ju prepustili z nemocnice a previezli späť do väzenia.

Guvernér Tennessee Bill Lee pozastavil ďalšie popravy plánované na rok 2026 a nariadil vyšetrenie okolností neúspešného výkonu trestu. Prípad vyvolal kontroverziu aj otázky. Pikeová bola právoplatne odsúdená na smrť a štát sa pokúsil rozsudok vykonať. Dokonca jej podal dve dávky smrtiacej látky. Napriek tomu prežila. Má štát právo pokúsiť sa o jej usmrtenie opätovne?

Prežitie popravy v stredoveku: Božia vôľa alebo chyba kata?

Touto otázkou sa zaoberali už stredovekí právni znalci a teoretici práva. V kresťanskej Európe sa prežitie popravy niekedy vysvetľovalo ako znamenie Božej vôle, predovšetkým ak odsúdenec prežil obesenie za okolností, pri ktorých sa jeho smrť považovala za istú.

V roku 1285 prežil obesenie v anglickom Norwichi Walter Eghe. Po prebratí vyhľadal ochranu v kostole a napokon získal kráľovskú milosť. Podobne v roku 1363 prežil obesenie Walter Poynant v Leicesteri. Kráľ Eduard III. mu udelil milosť a kronikár Henry Knighton panovníkovi pripísal pozoruhodné slová: „Boh ti dal život a my ti dáme listinu.“

Nie vždy však nasledovalo omilostenie. V tom istom roku 1363 prežil obesenie v Dubline Adam Trop. Jeho telo preniesli do kostola, kde sa v noci prebral a utiekol. Úrady ho však vypátrali a obesili druhýkrát, tentoraz úspešne.

Stredovek teda nepoznal všeobecné pravidlo, podľa ktorého prežitie popravy automaticky znamenalo milosť. Napriek tomu existovala tradícia vnímania mimoriadneho prežitia ako dôvodu na milosrdenstvo. Tam, kde sa udalosť pokladala za prejav Božej prozreteľnosti, mohla panovnícka spravodlivosť ustúpiť milosti.

V stredovekej Európe existovalo viacero spôsobov vykonávania trestu smrti, pričom ich výber závisel od povahy zločinu, miestneho práva i spoločenského postavenia odsúdeného. Medzi najrozšírenejšie patrilo obesenie, používané najmä pri krádežiach, lúpežiach a ďalších závažných trestných činoch. Sťatie mečom alebo sekerou sa často považovalo za čestnejšiu smrť a v mnohých krajinách bolo vyhradené predovšetkým šľachte, hoci nie výlučne. Mimoriadne krutým trestom bolo rozštvrtenie, spájané najmä s vlastizradou a útokmi proti panovníckej moci. V Anglicku sa pri velezrade používal aj trest známy ako hanged, drawn and quartered, pri ktorom odsúdenca obesili, následne mu vyňali vnútornosti a telo rozštvrtili. Verejné popravy pritom nemali iba potrestať vinníka, ale aj demonštrovať autoritu panovníka a odstrašiť ostatných.

Osobitné miesto malo upálenie, ktoré sa v niektorých krajinách používalo pri odsúdení za kacírstvo, ale aj za ďalšie zločiny. Hoci sa dnes často spája so stredovekou inkvizíciou, významnú úlohu zohrávalo aj v ranom novoveku. V Španielsku mohli odsúdencov pri niektorých popravách pred zapálením hranice najskôr usmrtiť garotou, teda mechanickým zariadením na zaškrtenie. Takýto postup bol považovaný za prejav milosti, pretože odsúdený nemusel podstúpiť smrť v plameňoch. Najmä pri inkvizičných procesoch sa toto zmiernenie trestu spájalo s odsúdenými, ktorí pred popravou prejavili ľútosť a zmierili sa s Cirkvou. Nešlo však o odpustenie trestu smrti, iba o zmiernenie spôsobu jeho vykonania. Aj tieto praktiky pripomínajú, že predstavy o spravodlivom a milosrdnom trestaní sa v priebehu stáročí výrazne menili.

Irán: Prežila ukameňovanie a dostala milosť

Podobné prípady poznáme aj z novších dejín. V auguste 1997 bola v Iráne Zoleykhah Kadkhodaová odsúdená na smrť ukameňovaním za údajné mimomanželské sexuálne styky. Po vykonaní trestu ju podľa dobových správ vyhlásili za mŕtvu. V márnici však zistili, že stále dýcha, a následne ju hospitalizovali.

Jej prípad vyvolal medzinárodnú pozornosť a organizácia Amnesty International upozornila na nebezpečenstvo opakovanej popravy. Iránske úrady napokon rozsudok smrti zrušili a 26. novembra 1997 ju prepustili na slobodu.

Ďalší prípad sa odohral v októbri 2013 v iránskom Bodžnúrde. 37-ročný Alireza M., odsúdený za drogové trestné činy, prežil obesenie. Na šibenici visel približne dvanásť minút a lekár konštatoval smrť. Nasledujúci deň však v márnici zistili, že žije. Iránske justičné orgány pôvodne oznámili zámer popravu zopakovať. Po medzinárodnej kritike, v ktorej hrali prím práve Američania, ktorí tvrdili že nemožno dvakrát odsúdiť človeka za jeden trestný čin iránsky minister spravodlivosti oznámil, že ďalšia poprava sa neuskutoční.

Americká politika a právo na druhý pokus

Samotné Spojené štáty sa však opierajú o odlišnú právnu tradíciu. V roku 1947 Najvyšší súd USA v prípade Willieho Francisa, ktorý prežil popravu elektrickým kreslom v Louisiane, rozhodol, že opakovanie výkonu trestu za daných okolností neporušuje americkú ústavu.

Americké súdy rozlišujú medzi opätovným odsúdením za ten istý skutok a ďalším pokusom vykonať už uložený trest. Ústavná zásada zákazu dvojitého trestného stíhania, známa ako double jeopardy, preto automaticky nezabraňuje druhej poprave.

V kontexte tejto kauzy nemožno prehliadnuť ani širší rozpor medzi americkou rétorikou ochrany ľudských práv a niektorými praktikami štátnej moci. V jej rámci kritizujú často iné štáty za legitímne postupy, napriek tomu, že ich často používajú na domácej scéne. Spojené štáty sa prezentujú napr. ako obhajca medzinárodného práva, no súčasne čelia kritike pre vojenské zásahy v zahraničí.

Z tohto kontrastu môže potom vzniknúť otázka, či štát, ktorý od ostatných požaduje rešpektovanie rôznych vymyslených ľudských práv, chce rovnaké prehnané princípy dôsledne uplatňovať aj voči vlastným odsúdencom. Pokiaľ nie, vzniká následne otázka, či toto apelovanie nie je len súčasťou strategických hier a dvojakého štandardu, pri ktorom sú ľudské práva využívané ako nátlaková zbraň v zahraničí, s vedomím, že ide často o nezmysly, ktoré doma netreba uplatňovať.

Pohľad katolíckej tradície: Trest smrti je legitímny

Tradičná katolícka morálna teológia považovala trest smrti za legitímny výkon spravodlivej verejnej moci a táto nemenná katolícka doktrína platí aj dnes, napriek snahám o jej zmenu. Svätý Tomáš Akvinský sa touto otázkou zaoberal v diele Summa theologiae (II–II, q. 64, a. 2), kde skúmal oprávnenosť usmrtenia zločinca v záujme spoločného dobra a potvrdil jeho oprávnenosť a legitímnosť. Rovnako nazerala Cirkev na trest smrti až do súčasnosti. Tento postoj sa odlišuje od súčasného znenia Katechizmu katolíckej Cirkvi, ktorý po úprave pápežom Františkom z roku 2018 označuje úplne mimo kontext tradície trest smrti za neprípustný.

Tradičné schvaľovanie trestu smrti samozrejme neznamenalo propagovanie svojvoľnej krutosti, či zbytočného utrpenia. Kresťanská spravodlivosť nebola pomstou, ale spravodlivým trestom, aj pomocou odsúdenému, aby sa mu zmenšili tresty na druhom svete a výstrahou pre ostatných.

Avšak moc štátu nad životom odsúdeného nemožno chápať ako neobmedzenú. Nad ňou stála katolícka viera a milosrdenstvo. Príbehy stredovekých odsúdencov, ktorým panovníci po prežití popravy udelili milosť, pripomínajú tento dôležitý rozmer kresťanskej spravodlivosti. Tam, kde zákon umožňuje milosrdenstvo, jeho uplatnenie nemusí byť prejavom slabosti, ale morálnej zrelosti.

Na druhej strane pre kresťana nie je smrť koncom, ale bránou do večného života. Preto prílišné ohľady na pozemské utrpenie a súčasný falošný humanizmus by pôsobili v kresťanskej spoločnosti až komicky. Zatrateniu duše sa venuje minimálna pozornosť, ale dočasné utrpenie a fyzická bolesť je absolutizovaná ako najväčšie zlo. To všetko v mene pokroku a vyššej civilizácie.

PDF (formát pre tlač)