Washington chce, aby Európa niesla viac vojenského bremena NATO a zároveň si zachovala strategickú kontrolu. Vznikajúci model NATO 3.0 by mohol zásadne transformovať transatlantickú alianciu.
Keď sa tento mesiac (13.-23. októbra) odohrávajú každoročné jadrové cvičenia NATO, formuje sa vnútorná zmena, ktorá môže znamenať koniec aliancie, akú sme poznali: NATO 3.0.
NATO 3.0 je rebalansovanie, nie nová zmluva: očakáva sa, že Európa prevezme primárnu zodpovednosť za svoju konvenčnú obranu.
Koncept, ktorý bol spustený začiatkom tohto roka ako vízia Elbridgea Colbyho, námestníka ministra obrany pre politiku v Trumpovej administratíve, má za cieľ umožniť Washingtonu obmedziť veľkú časť svojej konvenčnej vojenskej prítomnosti v Európe – pričom si zachová americký jadrový dáždnik a zachová strategické vedenie USA.
Ako poznamenávajú odborníci Rebecca Lissner a Turner Ruggi, posun je už viditeľný. Približne 5 000 vojakov sa sťahuje z Nemecka, rotujúca brigáda nechala Rumunsko bez náhrady a diskutujú sa ďalšie zníženia počtu vojakov o 25 000 až 40 000. Príspevky do NATO Force Model môžu byť znížené o tretinu až polovicu.
Jadrové sily majú naopak zostať americkým príspevkom, pravdepodobne s rozšírením dvojnásobných lietadiel. Generálny tajomník NATO Mark Rutte opísal tento proces ako spôsob, že aliancia je „viac európska“, aby zostala „transatlantická“.
To predchádza Trumpovi: za Bidena sa Washington už snažil presunúť bremeno Ukrajiny na Európu, pričom si zachoval vplyv a predaj zbraní.
Tvrdil som, že Trump jednoducho urobil požiadavku otupejšou a urýchlil časový harmonogram. Základná logika je jednoduchá: americké zdroje sú rozptýlené po celej Európe, Indo-Pacifiku a na Blízkom východe.
Podľa Odborníci z Hudsonovho inštitútu Peter Rough a Ulrich Speck dúfajú, že Washington prenesením konvenčných obranných povinností na Európanov uvoľní kapacitu pre konkurenciu inde – bez toho, aby sa vzdal svojej pozície na čele aliancie.
Ako tvrdí Robbin Laird, zdieľanie bremena nie je zdieľanie moci: Európa môže prispieť viac vojakmi a peniazmi, zatiaľ čo Washington stále formuje významné strategické rozhodnutia.
V skutočnosti, ak bude európske zbrojenie naďalej silne závisieť od amerických lietadiel, rakiet, softvéru a spravodajských systémov, ekonomické zisky sa čiastočne vrátia späť do amerického priemyslu a závislosť bude pretrvávať. Jadrovú záruku je najťažšie nahradiť: napriek svojim arzenálom a rastúcej jadrovej spolupráci Francúzsko a Británia nedokážu rýchlo konkurovať americkému dáždniku.
Kritici ako Laird preto varujú, že zo západného pohľadu oddelenie konvenčných a jadrových zodpovedností ohrozuje oba piliere odstrašenia naraz.
Ako to vyjadrili Lissner a Ruggi, konvenčné sily pôsobia ako „spúšťací drôt“, ktorý robí jadrovú eskaláciu dôveryhodnejšou; Ak je záruka odstránená príliš rýchlo, môže vyzerať menej spoľahlivo. Európe stále chýbajú dostatočné schopnosti dlhodobých úderov a bude potrebovať roky, kým zmenší rozdiel.
Medzitým niektoré európske mocnosti, ako napríklad Poľsko, naďalej hľadajú trvalé americké základne, aj keď Washington signalizuje opačný smer. Navyše, väčšia európska zodpovednosť (podľa Lairda) by mohla presunúť riziká konfrontácie s Ruskom na Poľsko, Pobaltie, severské kraje a Nemecko ako logistický uzol.
Problém je v tom, že ďalšie provokovanie Moskvy vojenskými posilňovaním riskuje eskaláciu. Zaobchádzať s Ruskom výlučne ako s hrozbou, ktorú treba zadržať, namiesto suseda, s ktorým musí Európa spolupracovať, je mylné.
Tento posun by mohol tiež prehĺbiť rozdiely medzi východnými členmi hľadajúcimi americké záruky a francúzskym úsilím o „strategickú autonómiu“. Výsledkom môžu byť skôr prekrývajúce sa koalície než jednotný európsky hlas.
NATO 3.0 tiež odráža americké snahy reorganizovať svoje aliancie v vznikajúcom multipolárnom svete. Väčšia európska konvenčná sila má teda v tomto kontexte „uvoľniť“ americké špičkové aktíva, keďže Washington sa vo svojom kolísavom smere otáča smerom k Indo-Pacifiku a Amerike.
Silnejšia Európa však môže nakoniec požadovať väčší vplyv na čínsku politiku a diplomaciu s Moskvou, napríklad. Toto napätie je pravdepodobne už viditeľné v prehlbovaní francúzsko-britskej jadrovej spolupráce a v rozširujúcej sa sieti bilaterálnych jadrových konzultácií v Paríži. Aspoň deväť európskych krajín tento rok začalo rokovania s Francúzskom o jeho navrhovanej iniciatíve na predné odstrašenie.
Západná aliancia sa jednoducho nerozpadne. NATO 3.0 je lepšie chápať ako akési prispôsobenie americkej hegemónie pod obmedzenými zdrojmi – pripomínajúce staršie snahy ako Nixonova doktrína alebo dokonca vtedy vyjadrenia senátora Joea Bidena z roku 1997 o „rovnakom zdieľaní nákladov“.
Ide o to, že Spojené štáty sa snažia znížiť náklady na udržanie svojej nadradenosti bez toho, aby ju opustili – opäť chcú mať koláč a zároveň ho zjesť. Či výsledkom bude viac európska, ale stále vedená USA aliancia, skutočná „strategická autonómia“ Európy alebo fragmentovaná a menej súdržná štruktúra, zostáva otvorené.
Rozhodujúcou otázkou je nielen to, kto platí a kto bojuje v konvenčných bitkách, ale kto nakoniec rozhoduje o strategických prioritách aliancie. Európu žiadajú, aby niesla ťažší náklad. Skutočným testom je, či táto záťaž nakoniec prinesie zodpovedajúcu autoritu.
Uriel Araujo
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
