Nórsko zastavilo snahy o legalizáciu eutanázie. Katolícki biskupi toto rozhodnutie privítali –

11. novembra 2026  

Cirkev Politika Spoločnosť
  Eutanázia, Progresivizmus

Nórski katolícki biskupi privítali rozhodnutie parlamentného výboru, ktorý odmietol návrh na preskúmanie možností legalizácie eutanázie. Upozornili, že podobné iniciatívy často predstavujú prvý krok k uzákoneniu eutanázie a následnému rozširovaniu jej dostupnosti. Zároveň zdôraznili, že úlohou štátu je chrániť ľudský život, nie vytvárať legislatívne podmienky na jeho úmyselné ukončenie.

Výbor pre zdravotníctvo a sociálne služby nórskeho parlamentu (Storting) odmietol návrh Liberálnej strany (Venstre), aby vláda preskúmala možnosti zavedenia eutanázie do nórskeho právneho poriadku. Proti iniciatíve sa postavili všetky politické strany zastúpené vo výbore s výnimkou Strany pokroku (Fremskrittspartiet).

Nórski biskupi privítali odmietnutie legalizácie eutanázie

Rozhodnutie privítala Nórska katolícka biskupská rada, ktorá už 14. septembra predložila parlamentu svoje stanovisko odmietajúce legalizáciu eutanázie. Biskupi v ňom zdôraznili, že štát nesmie pripravovať o život vlastných občanov a že skúsenosti krajín, v ktorých bola eutanázia povolená, predstavujú dostatočné varovanie pred jej zavedením.

Biskup Osla Fredrik Hansen v mene biskupskej rady upozornil predovšetkým na skúsenosti Kanady, Holandska a Belgicka. Podľa neho tieto krajiny poskytujú dostatok dôkazov o rizikách spojených s legalizáciou eutanázie, a preto Nórsko nepotrebuje ďalšie oficiálne štúdie, ktoré by skúmali možnosti jej zavedenia.

Parlamentný návrh označený ako Representantforslag 264 S (2025–2026) požadoval preskúmanie otázky, či a akým spôsobom možno do nórskej legislatívy začleniť právo na dobrovoľné ukončenie života. Podľa biskupa Hansena však už samotná formulácia návrhu naznačovala, že jeho cieľom nebolo nezávislé skúmanie dôsledkov eutanázie, ale príprava legislatívnych podmienok na jej zavedenie.

Nórski biskupi zároveň pripomenuli, že v niektorých európskych krajinách sa legalizácia eutanázie začínala podobnými iniciatívami. Pôvodne prísne obmedzené pravidlá sa postupne rozširovali a umožnili vykonávanie eutanázie aj u ďalších skupín pacientov. Podľa biskupskej rady preto nemožno považovať prípravu podobných štúdií za neutrálny alebo neškodný krok.

Osobitnú pozornosť venoval problematike biskup-prelát Trondheimu a apoštolský administrátor Tromsø Erik Varden. Upozornil, že legalizácia eutanázie môže vytvárať vážny psychologický a spoločenský tlak na starých, ťažko chorých a zdravotne postihnutých ľudí. Tí môžu postupne nadobudnúť presvedčenie, že svojím zdravotným stavom alebo odkázanosťou na pomoc predstavujú záťaž pre rodinu či spoločnosť, a preto by mali uvažovať o dobrovoľnom ukončení života.

Podľa biskupa Vardena je takýto vývoj neprijateľný, pretože ľudská dôstojnosť nezávisí od zdravotného stavu, osobnej samostatnosti ani schopnosti človeka zabezpečiť si vlastné potreby. Hodnota ľudského života zostáva nezmenená aj vtedy, keď je človek úplne odkázaný na pomoc druhých.

Nórski katolícki biskupi preto vyzvali štát, aby namiesto úvah o legalizácii eutanázie posilnil paliatívnu starostlivosť, zdravotnú a sociálnu pomoc seniorom a podporu osôb so zdravotným postihnutím. Zdôraznili, že spoločnosť má povinnosť vytvárať podmienky na dôstojný život aj pre tých, ktorí trpia vážnymi chorobami alebo sa nachádzajú v poslednej fáze života.

Biskup Hansen zároveň odmietol označovanie eutanázie za pomoc pri umieraní. Podľa neho takáto terminológia zakrýva skutočnosť, že namiesto zmierňovania utrpenia sa človeku ponúka úmyselné ukončenie života. Ak chorý človek vysloví želanie zomrieť, prvou reakciou spoločnosti by podľa biskupa nemalo byť hľadanie spôsobu, ako jeho život ukončiť, ale snaha pochopiť príčiny jeho utrpenia a poskytnúť mu účinnú pomoc.

„Nesmieme zabíjať ľudí preto, že trpia. Musíme zmierňovať ich utrpenie a zostať po ich boku,“ zdôraznil biskup Hansen. Biskup Erik Varden na záver ocenil rozhodnutie parlamentného výboru ako prejav ľudskej zodpovednosti a zdravého úsudku. Nórska katolícka biskupská rada vyjadrila nádej, že krajina bude aj naďalej uprednostňovať ochranu ľudského života a dôstojnú starostlivosť o najzraniteľnejších členov spoločnosti.

Pohľad katolíckej tradície

Rozhodnutie nórskeho parlamentného výboru je dobrou správou nielen pre katolíkov, ale pre každého človeka, ktorý ešte považuje ľudský život za hodnotu, o ktorej nemožno hlasovať podľa momentálnej politickej nálady. Katolícka Cirkev vždy učila, že ľudský život je darom od Boha a človek nie je jeho absolútnym vlastníkom. Piate Božie prikázanie „Nezabiješ!“ neprestáva platiť vo chvíli, keď človek zostarne, ochorie alebo sa stane odkázaným na pomoc druhých. Práve naopak, kresťanská morálka zaväzuje spoločnosť chrániť predovšetkým tých, ktorí sa sami brániť nedokážu. Úmyselné usmrtenie nevinného človeka nemožno premeniť na skutok milosrdenstva tým, že ho pomenujeme pomocou pri umieraní.

Nórski biskupi veľmi správne upozornili na nebezpečenstvo postupného posúvania hraníc. Dejiny legalizácie eutanázie v niektorých západných krajinách ukazujú, že pôvodné ubezpečenia o výnimočnosti a prísnych podmienkach jej vykonávania nemusia vydržať dlho. Najskôr sa hovorí o nevyliečiteľne chorých dospelých, potom sa diskusia rozširuje na ďalšie diagnózy, psychické utrpenie či maloletých. Ešte znepokojujúcejšia je však možnosť, že starý alebo chorý človek začne svoju existenciu vnímať ako ekonomickú a emocionálnu záťaž pre ostatných. Spoločnosť, ktorá nedokáže zabezpečiť dôstojnú starostlivosť o trpiaceho, mu potom môže začať ponúkať smrť ako riešenie jeho problémov. A napokon bude tento prejav vlastného morálneho zlyhania vydávať za vrchol ľudskosti a pokroku.

Katolícka tradícia pritom nikdy neučila, že človek musí za každú cenu podstupovať neprimeranú alebo márnu liečbu. Medzi prirodzeným prijatím blížiacej sa smrti, odmietnutím neúmerných liečebných zásahov a úmyselným usmrtením pacienta existuje zásadný morálny rozdiel. Kresťanské milosrdenstvo znamená zmierňovať bolesť, sprevádzať umierajúceho, poskytovať mu duchovnú útechu a nenechať ho osamoteného. Neznamená však odstrániť človeka preto, že nedokážeme odstrániť jeho utrpenie. Práve v tomto rozlišovaní spočíva skutočná dôstojnosť paliatívnej starostlivosti, ktorú nórski biskupi oprávnene obhajujú.

Na celej diskusii je azda najsmutnejšie, že moderná spoločnosť, ktorá sa tak rada odvoláva na ľudské práva, autonómiu jednotlivca a sociálnu spravodlivosť, začína v niektorých krajinách pripúšťať, že určitým ľuďom možno namiesto pomoci ponúknuť smrť. Kresťanská civilizácia po stáročia budovala nemocnice, hospice a charitatívne ustanovizne, pretože v chorom, starom a bezmocnom človeku rozpoznávala Kristovu tvár. Ak dnes niektorí predstavitelia údajne vyspelej spoločnosti považujú za pokrok možnosť takéhoto človeka usmrtiť, potom sa treba vážne zamyslieť nad tým, akým smerom sa náš civilizačný vývoj uberá.

Civilizácia sa totiž nepozná podľa toho, ako pohodlne dokážu žiť jej bohatí a zdraví členovia, ale podľa toho, ako sa správa k svojim najslabším. Ak starému človeku nedokáže ponúknuť dostatok starostlivosti, no ochotne mu ponúkne možnosť ukončiť život, nejde o víťazstvo súcitu, ale o jeho tragickú karikatúru. Nórski biskupi preto správne pripomenuli jednoduchú pravdu, ktorú by žiadna spoločnosť nemala stratiť zo zreteľa: úlohou medicíny je liečiť, zmierňovať utrpenie a sprevádzať človeka až do prirodzenej smrti, nie rozhodovať o tom, kedy jeho život prestal byť hodný žitia.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)