Ak niečo vystihuje pojem „zmiešané pocity“, tak je to presne táto príležitosť. Človek dostane lístky na koncert svojej obľúbenej hudobnej skupiny a ten koncert má titul „Rozlúčkový“…
Je to tak po viac ako 55 rokoch na svetových pódiách sa britská rocková legenda Uriah Heep lúči v Českej a Slovenskej republike so svojimi fanúšikmi v rámci veľkolepého rozlúčkového turné „The Magician’s Farewell“.
Rocková muzika je skvelá vec. Napokon vibrácie a zvuky nás sprevádzajú nie od narodenia ale už vo vnútromaternicovom štádiu vývoja, kedy plod načítava emócie a melódiu hlasu matky už vtedy si buduje vzťah a učí sa rozoznávať pohodu od stresu.
Kedysi to matky využívali pri upokojovaní svojich detí, dnes im pichnú do ruky tablet alebo mobil s rozprávkou. Aj hudba nás v rôznej forme sprevádza odnepamäti, najskôr kmeňová, v speve odovzdávajúca posolstvá a skúsenosti z generácie na generáciu, neskôr pomocou hudobných nástrojov a po objavení elektriny aj tá elektronická.
Dnes sa zážitok z koncertu javí samozrejmosťou ale málo kto si vie predstaviť tú námahu, čo za tým všetkým stojí. Hudba kultivuje, provokuje, vyučuje, chváli aj haní, málokedy zanecháva človeka chladným.
Pár slov k samotnej kapele.
Meno dostala po fiktívnom hrdinovi románu David Copperfield od Charlesa Dickensa.
Niekedy ich údajne nazývali chudobnými bratmi Deep Purple, nakoľko sa vždy umiestnili na druhej pozícii po nich v rebríčkoch hitparád.
Podľa môjho názoru, táto formácia patrí medzi najväčších ,“nezmarov” svetovej rockovej scény. Začali fungovať od roku 1969 a do dnešnej doby im právom patrí status legendy.
Mnohým rock/metalovým legendám sa nevyhli zmeny v zostavách. Niektoré z nich však napriek strate kľúčových osôb stále dokážu spraviť skvelé albumy a odohrať úžasné koncerty. Medzi také nepochybne patrí aj kapela Uriah Heep.
Zakladateľom kapely bol myslím gitarista Mick Box. Neskôr sa k nemu pridal aj Ken Hensley – hráč na klávesové nástroje, skladateľ, multiinštrumentalista.
Veľmi ma teší, že už dávno nie sú iba tieňom obdobia Davida Byrona a Kena Hensleyho. Dlhé roky sú v špičkovej forme – v ére skvelého speváka. Bernieho Shawa.
Veľmi ma teší , že kapela na svojich koncertoch nemôže vynechať ani nesmrteľné pesničky ako napríklad Easy Livin (Demons and Wizards – 1972), July Morning, Gypsy, ale ani zľudovelý hit „Lady in Black“ , ktorý je taktiež pevnou súčasťou koncertov a playlistov väčšiny rádií po svete.
Čo dodať na záver. Náš slovenský rocker, Peter Nagy, v jednej piesni spieva o tom, že všetko treba robiť ako „poslednýkrát“. Tá myšlienka má veľkú hĺbku, lebo práve v dnešnom veľmi dynamickom svete, plnom rôznych nástrah a desivých predpovedí, naozaj nikdy nevieme, či niečo pekné nezažívame naposledy.
Budem na to myslieť aj tam na koncerte, aby som naplno absorboval každú sekundu. Ich muzika sa v histórií určite nestratí. Ešte keby to tak bolo aj s našimi počinmi.
Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Dodatok Mariána Moravčíka
V článku Dušana Piršela som zvýraznil myšlienku Andyho Scotta o politike a politikoch. Napriek mýtom, ktoré o dobe našej mladosti šíria médiá, žijeme dnes v oveľa prepolitizovanejšej dobe než kedysi. Politika je veľmi častou témou v rozhovoroch bežných ľudí, aj v narážkach počas rozhovorov, ktoré sa týkajú niečoho celkom iného, hoci bežného života. Politika má v živote svoje miesto, ale ak si ho uzurpuje viac, ako jej patrí, je to parazit, ktorý nám kradne energiu a životný čas. Aj toto nám pripomínajú rockové skladby, že život sa skladá z udalostí a chvíľ, ktoré sami prežívame, nie z konformných reakcií na témy od druhých ľudí.
