Okolnosti vzniku, pôvod a vývoj používania svätého ruženca –

Jozef Duháček

17. júna 2026  

Regnum Marianum

Dnes panuje všeobecné presvedčenie, že sv. ruženec vytvoril na základe vnuknutia Božej Matky sv. Dominik Guzmán. Pri hľadaní podrobností o celej tej udalosti som narazil na text v Katolíckej encyklopédii, ktorý príbeh sv. ruženca rozpráva trochu inak. Preto si tento text neho dovolím v skratke interpretovať.

V latinskej Cirkvi

„Ruženec,“ hovorí Rímsky breviár na sviatok Svätého ruženca, „je určitá forma modlitby, v ktorej sa modlíme pätnásť desiatkov Zdravas’ Mária a pred každým desiatkom býva Otčenáš, pričom pri každom z týchto pätnástich desiatkov si postupne v zbožnom rozjímaní pripomíname jedno z tajomstiev nášho Vykúpenia.“ Na tom istom mieste nás Rímsky breviár informuje, že keď albigénska heréza pustošila krajinu Toulouse, sv. Dominik horlivo prosil o pomoc Pannu Máriu a Tá ho, ako hovorí zbožná tradícia, poučila, aby medzi ľudom kázal ruženec ako protijed proti heréze a hriechu. Odvtedy sa vďaka sv. Dominikovi tento spôsob modlitby „najpodivuhodnejšie rozšíril a rozvinul (promulgari augerique coepit). Viacerí pápeži ho v rôznych minulých vekoch svojimi apoštolskými listami vyhlásili za zakladateľa a autora tejto úcty.“

Že mnohí pápeži takto hovorili, je nepochybne pravda. Okrem iného máme sériu encyklík začínajúcich rokom 1883, ktoré vydal pápež Lev XIII., ktoré najhorlivejšími slovami odporúčajú túto modlitbu veriacim a že predpokladajú založenie ruženca sv. Dominikom je tiež historicky preukázaný fakt. O pozoruhodných plodoch tejto úcty a o mimoriadnych milostiach, ktoré boli svetu udelené prostredníctvom tohto prostriedku niet pochýb a budeme sa im venovať v inom texte. Tu sa obmedzíme na spornú otázku jeho histórie, ktorá koncom 19. storočia pritiahla veľkú pozornosť.

Začnime s istými faktami

Je celkom zrejmé, že kedykoľvek sa má nejaká modlitba veľakrát opakovať, tak ľudia vždy vytvoria nejaké jednoduché mechanické zariadenie či pomôcku, ktorá je pohodlnejšia a spoľahlivejšia ako počítanie na prstoch. Vo všetkých krajinách a takmer všetkých náboženstvách sa stretávame s nejakým počítadlom modlitieb. Už v ruinách starovekého Ninive sa našla socha, ktorú Lavard opisuje ako: „Dve okrídlené ženy stojace pred posvätným stromom v modlitebnom postoji; zdvíhajú vystretú pravú ruku a v ľavej držia veniec alebo ruženec.“ Medzi moslimami sa tasbih – šnúrka s korálikmi, ktorá môže mať 33, 66 alebo 99 korálikov, používa na zbožné počítanie mien Alaha už mnoho storočí. Marco Polo, ktorý v trinástom storočí navštívil kráľa Malabaru, s prekvapením zistil, že tento panovník používal ruženec zo 104 drahokamov, na ktorom počítal svoje modlitby.

Sv. František Xaverský a jeho spoločníci boli ohromení, keď videli, že budhisti v Japonsku používajú ruženec – šnúrku s guľôčkami. Medzi mníchmi Gréckej cirkvi existuje kombologion alebo komboschoinion, šnúra s uzlami používaná na počítanie poklôn a znamení kríža. Vedľa múmie kresťanského askétu Thaiasa zo štvrtého storočia, ktorá bola vykopaná v Antinoe v Egypte, sa našla akási doska s dierkami, ktorá sa všeobecne považuje za nástroj na počítanie modlitieb. O takom predmete nám Palladius a ďalší starovekí autori zanechali správy. Istý Pavol Pustovník v štvrtom storočí si predsavzal opakovať tri razy denne tristo modlitieb podľa stanoveného formulára. Aby to urobil, nazbieral tristo kamienkov a po dokončení každej modlitby jeden odložil.

Je pravdepodobné, že iní askéti, ktorí tiež počítali svoje modlitby po stovkách, používali nejaký podobný prostriedok (porov. Vita S. Godrici, cviii.). V pápežskom privilégiu, udelenom Hadriánom I. mníchom sv. Apolinára v Classe, sa im na poďakovanie za pápežove dobrodenia ukladá hovoriť trikrát denne tristo Kyrie eleison, a dá sa rozumne predpokladať, že na tento účel si vyrobili nejakú pomôcku na počítanie.

Ale existovali aj iné modlitby, ktoré sa počítali a boli s ružencom spojené tesnejšie než Kyrie eleison. Medzi mníšskymi rádmi sa už v ranom období ustálila prax nielen obetovať sväté omše, ale aj hlasité modlitby ako orodovanie za zosnulých bratov. Na tento účel sa obyčajne nariaďovala súkromná recitácia 150 žalmov alebo 50 žalmov. Už v roku 800 sa z komunikácie medzi Sv. Gallom a Reichenau dozvedáme, že za každého zosnulého brata mali všetci kňazi odslúžiť jednu omšu a tiež recitovať päťdesiat žalmov. Charta v Kemble predpisuje, že každý mních má spievať dve päťdesiatky (twa fiftig) za duše určitých dobrodincov, zatiaľ čo každý kňaz má spievať dve omše a každý diakon prečítať dvoje pašie.

Ako však čas plynul a konvertiti a laickí bratia, z ktorých väčšina bola úplne negramotná, v tejto veci zaostávali za chórovými mníchmi a vyskytla sa potreba nahradiť spievanie žalmov nejakou jednoduchou formou modlitby. Tak čítame v „Starých obradoch z Cluny“, zhromaždených Udalrikom v roku 1096, že keď oznámili smrť niektorého vzdialeného brata, každý kňaz mal obetovať omšu a každý ne-kňaz mal buď recitovať päťdesiat žalmov, alebo päťdesiatkrát zopakovať Otčenáš („quicunque sacerdos est cantet missam pro eo, et qui non est sacerdos quinquaginta psalmos aut toties orationem dominicam“). Podobne u Rytierskeho rádu templárov, ktorého regula pochádza približne z roku 1128, rytieri, ktorí nemohli byť prítomní v chóre, sa museli 57-krát pomodliť Otčenáš a pri smrti niektorého z bratov sa mali počas celého týždňa každý deň pomodliť stokrát Pater Noster.

Je dôvod veriť, že na presné počítanie týchto modlitieb sa už v jedenástom a dvanástom storočí ujala prax počítania kamienkov, guľôčok alebo kotúčikov navlečených na šnúrke. Grófka Godiva z Coventry (okolo roku 1075) odkázala v závete soche Panny Márie v istom kláštore „kruhový veniec z drahokamov, ktorý si navliekla na šnúrku, aby ich prechádzaním po jednom mohla presne počítať svoje modlitby“. V hrobe sv. Rozálie (r. 1160) sa našli podobné šnúrky s korálikmi. Takéto šnúrky s korálikmi boli počas celého stredoveku – a v niektorých kontinentálnych jazykoch sú známe dodnes ako „paternostery“ – u nás „pátričky“.

Dôkazy pre toto sú mnohé a prichádzajú z každej časti Európy. Už v trinástom storočí výrobcovia týchto predmetov, ktorí boli známi ako „paternostereri“, takmer všade tvorili uznávaný cech značného významu. „Livre des métiers“ Štefana Boyleaua napríklad poskytuje úplné informácie o štyroch cechoch patenôtriers v Paríži v roku 1268. Paternoster Row v Londýne dodnes uchováva spomienku na ulicu, v ktorej bývali alebo pracovali anglickí výrobcovia takýchto šnúrok s korálikmi.

Tu sa natíska záver, že nástroj, ktorý sa všade nazýval „paternoster“ alebo v latinčine fila de paternoster, numeralia de paternoster atď., bol pôvodne určený na počítanie Otčenášov. Tento záver, ktorý podrobne rozpracoval a fundovane podložil otec T. Esser OP v roku 1897. Pre tento záver hovorí aj fakt, že modlitba Zdravas’ Mária nadobudla popularitu a všeobecne sa rozšírila až v polovici dvanásteho storočia. Je morálne nemožné, aby veniec z drahokamov lady Godivy bol určený na počítanie Zdravasov. Preto sa šnúrky s modlitebnými korálikmi nazývali „paternostery“, pretože sa dlho používali hlavne na počítanie opakovaní Pánovej modlitby.

Keď sa však modlitba Zdravas’ Mária rozšírila, tak vedomie, že svojou povahou je skôr pozdravom než modlitbou, viedlo k zvyku opakovať ju mnohokrát za sebou a sprevádzať to poklonami alebo iným vonkajším prejavom úcty. Tak ako sa dnes deje, keď sa strieľajú čestné salvy, alebo pri potlesku verejnému umelcovi, tak aj vtedy sa česť prejavovaná takýmito pozdravmi merala ich počtom a trvaním. Keďže recitácia žalmov rozdelených na päťdesiatky bola, ako nespočetné dokumenty svedčia, obľúbenou formou zbožnosti nábožných a vzdelaných osôb, tak aj tí menej vzdelaní alebo veľmi zaneprázdnení radi opakovali päťdesiat, sto alebo sto päťdesiat pozdravov Našej Pani a napodobňovali tak prax vznešenejších Božích služobníkov. V každom prípade je isté, že v priebehu dvanásteho storočia a ešte pred narodením sv. Dominika sa všeobecne rozšírila prax recitovania 50 alebo 150 Zdravasov.

Najpresvedčivejší dôkaz poskytujú „mariánske legendy“, alebo príbehy o Našej Pani, ktoré v tomto období získali širokú popularitu. Príbeh o Eulalii, podľa ktorého ju Blahoslavenej Panna vyzvala, aby sa nemodlila stopäťdesiat Zdravasov rýchlo, ale len päťdesiat a pomalšie a dôstojnejšie, je veľmi starý. Životopisec a súčasník sv. Alberta (zomrel 1140) o ňom hovorí: „Sto ráz denne ohýbal kolená a päťdesiat ráz sa vrhal na zem, a pri každej poklone opakoval: „Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“.“ Toto bolo celé Zdravas Mária, ako sa vtedy modlilo a fakt, že všetky slová sú zapísané, skôr naznačuje, že kompletná formula ešte nebola všeobecne známa. Časť „Svätá Mária Matka Božia…“ bola doplnená až neskôr.

Zaujímavý je opis zbožného cvičenia v rukopise Corpus Christi z Ancren Riwle. Tento text, napísaný v polovici dvanásteho storočia dáva pokyny, ako sa má hovoriť päťdesiat Zdravasov rozdelených do skupín po desiatich, s poklonami a inými prejavmi úcty. A tento opis nachádzame v Anglicku, najmenej dvadsať rokov predtým, než bola v tejto krajine založená akákoľvek dominikánska inštitúcia. Zdá sa teda ťažké odolať záveru, že zvyk recitovať päťdesiat alebo sto päťdesiat Zdravasov bol známy nezávisle na kázaní sv. Dominika a skôr ako sv. Dominik začal kázať. Zvyk meditovať v každom desiatku o určitých tajomstvách Pánovho života, ktorý tvorí samotnú podstatu ružencovej zbožnosti, sa zdá vznikol až dlho po smrti sv. Dominika. Otec T. Esser OP dokázal, že zavedenie tejto meditácie sa správne pripisuje kartuziánovi, Dominikovi Pruskému. V každom prípade je isté, že na konci pätnásteho storočia vládla ohromná rozmanitosť metód rozjímania a že pätnásť tajomstiev, ktoré sú všeobecne akceptované, ani samotní dominikáni jednotne nedodržiavali. Má teda pozitívne dôkazy, že vynález korálikov ako počítacieho nástroja, a aj prax opakovať sto päťdesiat Zdravasov nemôže byť dielom sv. Dominika, pretože obe sú výrazne staršie ako jeho doba. A máme dôkazy, že rozjímanie o tajomstvách bolo zavedené až dvesto rokov po jeho smrti. Čoho by teda sv. Dominik mohol byť nazvaný autorom?

Tieto pozitívne dôvody na nedôveru k rozšírenému naratívu by sa dali čiastočne ignorovať, keby existoval nejaký uspokojivý dôkaz, že sv. Dominik prijal už vtedy existujúci ruženec a stal sa jeho apoštolom. Ale tu sa stretávame s mlčaním. Z ôsmich alebo deviatich raných životopisov tohoto svätca ani jeden neobsahuje ani najmenšiu zmienku o ruženci. Svedkovia, ktorí podávali svedectvo v jeho beatifikačnom procese, boli tiež zdržanliví. Vo veľkej zbierke dokumentov zhromaždených otcami Balmeom a Lelaidierom OP v ich „Cartulaire de St. Dominique“ je táto otázka ignorovaná. Boli skúmané mnohé včasné konštitúcie z rôznych provincií dominikánskeho rádu, ale nikto nenašiel žiadnu zmienku o ružencovej úcte.

Máme stovky, dokonca, ba tisíce rukopisov obsahujúcich zbožné traktáty, kázne, kroniky, životopisy svätých atď., napísané bratmi kazateľmi medzi rokmi 1220 a 1450; ale nebola predložená ani jediná overiteľná pasáž, ktorá by hovorila o ruženci ako o modlitbe ustanovenej sv. Dominikom. Charty a iné listiny dominikánskych kláštorov, mužských aj ženských, tiež veľa nehovoria. V maliarstve a sochárstve 250 rokov po sv. Dominikovi nenachádzame žiadny náznak spojenia medzi sv. Dominikom a ružencom. Dokonca aj hrob sv. Dominika v Bologni a nespočetné fresky Fra Angelica predstavujúce bratov jeho rádu ruženec úplne ignorujú.

Bollandisti, keď sa pokúšali vystopovať pôvod tejto tradície až k jej zdroju, zistili, že všetky stopy sa zbiehajú v jednom bode – v kázaní dominikána Alana de Rupe okolo rokov 1470–75. On bol prvý, kto prišiel s myšlienkou, že pobožnosť „Žaltára Našej Pani“ (sto päťdesiat Zdravasov) bola ustanovená alebo obnovená sv. Dominikom.

Alan bol veľmi horlivý a zbožný muž, ale, ako najvyššie autority pripúšťajú, svoje tvrdenia občas zakladal na imaginárnom svedectve spisovateľov, ktorí nikdy neexistovali. Jeho kázanie malo veľký úspech. Ružencové bratstvá, ktoré organizoval on a jeho druhovia v Douai, Kolíne a inde, si získali veľkú obľubu a viedli k tlačeniu mnohých kníh – všetky boli viac-menej nasiaknuté Alanovými myšlienkami. Historické údaje, ktoré inšpirovali Alanove spisy a ktoré podľa bežnej praxe predkladali sami promotéri bratstiev boli v tej dobe horlivo prijímané. Takto vznikol chýr o Dominikovom autorstve. Prvé buly hovoria o tomto autorstve s určitou rezervou: „Prout in historiis legitur“ hovorí Lev X. v najstaršej zo všetkých, „Pastoris aeterni“ 1520; ale mnohí neskorší pápeži boli menej opatrní.

Dve úvahy podporujú tento pohľad na ružencovú tradíciu. Prvou je, že každý zmienky hodný dôkaz, o ktorý sa opieralo údajné Dominikovo autorstvo bol postupne opustený. Touron a Alban Butler sa odvolávali na Spomienky istého Luminosiho de Aposa, ktorý tvrdil, že počul sv. Dominika kázať v Bologni, ale tieto Spomienky boli už vyvrátené ako falzifikát. Danzas, Von Löe a iní pripisovali veľký význam freske v Murete; ale freska už neexistuje a existuje dobrý dôvod veriť, že ruženec, ktorý na tej freske kedysi bol, bol namaľovaný neskôr. Mamachi, Esser, Walsh, Von Löe a iní citujú údajné súčasné verše o Dominikovi v súvislosti s vencom z ruží; originálny rukopis však zmizol, tlačené kópie nie sú overiteľné a jediný človek, ktorý rukopis videl, čítal miesto Dominicus Dominus. Závet Anthonyho Sersa, ktorý údajne zanechal Bratstvu ruženca v Palencii v roku 1221, bol považovaný za presvedčivý dôkaz; ale dominikánske autority pripúšťajú, že je to falzifikát. Údajná zmienka od Tomáša Kempenského v Kronike hory sv. Anežky je obyčajný omyl. Medzi bádateľmi sa koncom devätnásteho storočia tiež zmenila nálada a už málokto, ak niekto, bráni tradíciu, ktorá spája sv. Dominika osobne so vznikom ruženca.

Okrem toho je tu množstvo protirečivých legiend o pôvode pobožnosti „Žaltára Našej Pani“, ktoré pretrvávali až do konca pätnásteho storočia, ako aj ohromná rozmanitosť v spôsobe recitovania ruženca, ktorá existovala krátko po Dominikovej smrti. Tieto fakty sa sotva zhodujú s predpokladom, že táto modlitba bola daná skrze zjavenie a ako zjavenie bola od začiatku žiarlivo strážená jedným z najučenejších a najvplyvnejších rehoľných rádov. Niet pochýb, že obrovské rozšírenie ruženca a ružencových bratstiev a obrovské dobro, ktoré z toho vzišlo, sú na prvom mieste zásluhou námahy a modlitieb následníkov sv. Dominika, ale historické dôkazy ukazujú, že záujem dominikánov o ruženec sa prebudil až v posledných rokoch pätnásteho storočia.

Že ruženec je predovšetkým modlitba ľudu, prispôsobená rovnako dobre pre jednoduchých aj učených, dokazuje nielen dlhá séria pápežských výrokov, ktorými bol odporúčaný veriacim, ale aj každodenná skúsenosť všetkých, ktorí sa ho modlia. Námietku, ktorá je tak často vznášaná proti jeho „márnym opakovaniam“, pociťuje len ten, kto si neuvedomil, že duch tohto cvičenia spočíva v rozjímaní o základných tajomstvách našej viery. Pre zasvätených tvoria slová anjelského pozdravu len akýsi polovedomý sprievod, ktorý môžeme prirovnať k chorálu „Svätý, Svätý, Svätý“, ktorý sa spieva v Nebi a iste nie je bezvýznamný. A nie je ani potrebné zdôrazňovať, že táto kritika teórie o historickom pôvode sv. ruženca nemieri na žiadny bod doktríny a nijako nebráni plnému doceneniu duchovných pokladov, ktoré toto zbožné cvičenie prináša.

Pokiaľ ide o pôvod mena, tak slovo rosarius znamená veniec alebo kyticu ruží a nezriedka sa používalo v prenesenom zmysle – napr. ako názov knihy na označenie antológie alebo zbierky výňatkov. Stará legenda, ktorá precestovala celú Európu a prenikla až do Etiópie, spájala tento názov s príbehom o Našej Pani, ktorá bola videná, ako zberá púčiky ruží z pier mladého mnícha, keď recitoval Zdravas’ Mária, a vije z nich veniec, ktorý si potom kladie na hlavu. Nemecká veršovaná verzia tohto príbehu z trinásteho storočia sa zachovala dodnes. Názov „Žaltár Našej Pani“ možno vystopovať do rovnakého obdobia. Corona alebo veniec naznačuje rovnakú myšlienku ako rosarium. Starý anglický názov, ktorý nachádzame napríklad u Chaucera znie „pair of beads“. Slovo bead pôvodne znamenalo modlitbu.

V gréckej, katolíckej aj schizmatickej

Zvyk recitovať modlitby pomocou šnúrky s uzlami alebo korálikmi v pravidelných intervaloch sa zachoval od prvých dní kresťanstva a stále sa praktizuje vo východnej aj v západnej cirkvi. Zdá sa, že vznikol medzi ranými mníchmi a pustovníkmi, ktorí používali kus hrubej šnúry s uzlami viazanými v intervaloch, na ktorých recitovali svoje kratšie modlitby. Táto forma ruženca sa stále používa medzi mníchmi v rôznych gréckych cirkvách, archimandriti a biskupi používajú veľmi ozdobnú formu ruženca s drahými korálikmi. Ruženec sa udeľuje gréckemu mníchovi ako súčasť jeho investitúry alebo plného mníšskeho habitu, ako druhý krok v mníšskom živote, a nazýva sa „duchovný meč“.

Táto orientálna forma ruženca je v helénskej gréckej cirkvi známa ako kombologion (veniec) alebo komboschoinion (šnúrka uzlov alebo korálikov), v Ruskej pravoslávnej cirkvi ako vervica (šnúrka), čotki (veniec) alebo liestovka (rebrík) a v Rumunskej pravoslávnej cirkvi ako matanie (poklona). Prvé všeobecné použitie ruženca sa udialo medzi mníchmi v Oriente. Anglické „beads“ pochádza zo starosaského slova bede (modlitba), ktoré bolo prenesené na nástroj používaný pri recitácii modlitby. Slovo ruženec je moderným termínom. Styky západných národov latinského obradu s národmi východného obradu počas križiackych výprav spôsobili, že prax recitovania modlitieb na uzlíkoch alebo korálikoch sa rozšírila medzi mníšskymi domami latinskej Cirkvi, hoci v niektorých prípadoch bola na Západe pozorovaná už pred týmito krížovými výpravami.

No modlitba ruženca, ako sa praktizuje na Západe, sa vo východných cirkvách neujala; tam si stále ruženec zachoval svoju pôvodnú formu ako mníšske cvičenie zbožnosti a je len málo známy alebo používaný medzi laikmi. Biskupi si však ruženec zachovávajú ako znak, že povstali z mníšskeho stavu, aj keď sú vo svete a spravujú svoje diecézy.

Ruženec používaný v súčasnej Gréckej pravoslávnej cirkvi – či už v Rusku alebo na Východe – sa svojou formou celkom líši od toho, ktorý sa používa v latinskej Cirkvi. Použitie modlitebných uzlov alebo modlitebných korálikov vzniklo zo skutočnosti, že mnísi podľa pravidla sv. Bazila, jediného mníšskeho pravidla známeho gréckemu obradu, boli svojím zakladateľom vyzvaní, aby sa „modlili neprestajne“ (1Sol 5,17; Lk 1), a keďže väčšina z prvých mníchov boli laici, často zapojení do rôznych foriem práce a v mnohých prípadoch bez dostatočného vzdelania na čítanie predpísaných lekcií, žalmov a modlitieb denného ofícia, ruženec im slúžil ako prostriedok na neustále recitovanie ich modlitieb.

Na začiatku a na konci každej modlitby, ktorú mních hovorí na každom uzle alebo koráliku, urobí „veľkú poklonu“ (he megale metanoia), ohýbajúc sa k zemi, takže recitácia ruženca je často známa ako metania. Ruženec používaný medzi Grékmi v Grécku, Turecku a na Východe zvyčajne pozostáva zo sto korálikov bez akéhokoľvek rozlíšenia, zatiaľ čo staroslovanský alebo ruský ruženec zvyčajne pozostáva zo 103 korálikov, oddelených v nepravidelných sekciách štyrmi veľkými korálikmi, takže po prvom veľkom koráliku nasleduje 17 malých, po druhom veľkom koráliku 33 malých, po treťom 40 malých a po štvrtom 12 malých, s jedným ďalším pridaným na konci. Oba konce ruského ruženca sú často viazané spolu na krátku vzdialenosť, takže rady korálikov bežia paralelne (odtiaľ názov rebrík), a končia trojuholníkovou ozdobou často zdobenou strapcom alebo iným zakončením, zodpovedajúcim krížu alebo medaile v latinskom ruženci.

Použitie gréckeho ruženca je predpísané v pravidle 87 „Nomocanonu“, ktoré znie: „Ruženec by mal mať sto (ruské pravidlo hovorí 103) korálikov; a na každom koráliku sa má recitovať predpísaná modlitba.“ Zvyčajná forma tejto modlitby predpísanej pre ruženec znie takto: „Pane Ježišu Kriste, Syn a Slovo živého Boha, na príhovor tvojej nepoškvrnenej Matky (tes panachrantou sou Metros) a všetkých tvojich svätých, zmiluj sa a spas nás.“ Ak sa však ruženec hovorí ako pokánie, potom je modlitba: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym. Ruský ruženec je rozdelený štyrmi veľkými korálikmi tak, aby predstavoval rôzne časti ofícia, ktoré recitácia ruženca nahrádza, zatiaľ čo štyri veľké koráliky samy predstavujú štyroch evanjelistov.

Medzi gréckymi uniatmi je ruženec medzi laikmi menej používaný. Baziliánski mnísi ho používajú vo východnom štýle, ale v mnohých prípadoch ho používajú aj rímskym spôsobom. Aktívnejší život predpísaný pre nich podľa príkladu latinských mníchov im necháva menej času na recitáciu ruženca podľa východnej formy, zatiaľ čo čítanie a recitácia ofícia počas kánonických hodín plní pôvodnú mníšsku povinnosť a tak sa ruženec nevyžaduje. Melchiti a Italo-Gréci na mnohých miestach prijali medzi svojimi laikmi formu podobnú tej, ktorá sa používa medzi laikmi rímskeho obradu, ale jej použitie je ďaleko od všeobecného. Ruténski a rumunskí grécki katolíci ho medzi laikmi tiež veľmi nepoužívajú, ale vyhradzujú si ho hlavne pre mníšske duchovenstvo. Možno povedať, že medzi Grékmi všeobecne sa používanie ruženca považuje za náboženské cvičenie vlastné mníšskemu životu; a kdekoľvek bolo medzi gréckymi uniatmi zavedené jeho laické použitie, ide o napodobnenie rímskej praxe. Z tohto dôvodu nebolo nikdy popularizované medzi laikmi týchto národov, ktorí zostávajú silne pripútaní k svojmu úctyhodnému východnému obradu.

Zhruba toľko hovorí katolícka encyklopédia. Bez ohľadu na to, či sv. ruženec naozaj zaviedol medzi kresťanov sv. Dominik, alebo má tento článok pravdu, a sv. Dominik bol do celého príbehu vtiahnutý Alanom de Rupe, sv. ruženec je, ako hovoria tisíce a tisíce ľudí z vlastnej skúsenosti, jedna z najmocnejších, najúčinnejších a najkrajších modlitieb. Množstvo duchovných darov, ktoré ruženec prináša je nezmerateľné a každá voľná chvíľka, ktorá je minutá na inú vec ako na modlitbu sv. ruženca, je zbytočne premrhanou príležitosťou.

PDF (formát pre tlač)