Róbert Zsembera: Ak niekto zastáva funkciu dekana vysokej školy, nesie so sebou aj zodpovednosť za spôsob, akým vystupuje na verejnosti.
Každý má právo na politický názor. Aj dekan má právo vládu, prezidenta či ktoréhokoľvek politika kritizovať. Urážky, zosmiešňovanie a pejoratívne vyjadrovanie však nie sú prejavom akademickej slobody. Sú prejavom úpadku úrovne verejnej diskusie.
Od predstaviteľa vysokej školy očakávam argumenty, vecnosť a elementárny rešpekt k ľuďom, s ktorými nesúhlasí. O to viac od človeka, ktorý reprezentuje akademickú inštitúciu a je prirodzenou autoritou aj pre študentov.
Napokon, aj samotný Etický kódex Ekonomickej univerzity v Bratislave hovorí o podpore humánnych hodnôt a vytváraní dôstojného akademického prostredia. Je preto úplne legitímne očakávať, že tieto princípy sa budú odrážať aj vo verejnom vystupovaní jej predstaviteľov.
Takéto vyjadrenia navyše neprispievajú k upokojovaniu spoločnosti. Naopak, prehlbujú rozdelenie, posúvajú hranice prijateľnej komunikácie a môžu prispievať k ďalšej radikalizácii verejnej diskusie. O to horším príkladom sú pre mladú generáciu, ktorá sleduje, aký štandard správania nastavujú verejné a akademické autority.
Ak akademici oprávnene žiadajú od politikov slušnosť, kultúru prejavu a zodpovednosť za slová, musia byť pripravení rovnaký meter uplatniť aj na seba.
Takýto štýl komunikácie nepovažujem za dôstojný funkcie dekana vysokej školy. Kritika áno. Osobné útoky a vulgarizácia verejnej debaty nie.
Každý má právo na politický názor. Aj dekan má právo vládu, prezidenta či ktoréhokoľvek politika kritizovať. Urážky, zosmiešňovanie a pejoratívne vyjadrovanie však nie sú prejavom akademickej slobody. Sú prejavom úpadku úrovne verejnej diskusie.
Od predstaviteľa vysokej školy očakávam argumenty, vecnosť a elementárny rešpekt k ľuďom, s ktorými nesúhlasí. O to viac od človeka, ktorý reprezentuje akademickú inštitúciu a je prirodzenou autoritou aj pre študentov.
Napokon, aj samotný Etický kódex Ekonomickej univerzity v Bratislave hovorí o podpore humánnych hodnôt a vytváraní dôstojného akademického prostredia. Je preto úplne legitímne očakávať, že tieto princípy sa budú odrážať aj vo verejnom vystupovaní jej predstaviteľov.
Takéto vyjadrenia navyše neprispievajú k upokojovaniu spoločnosti. Naopak, prehlbujú rozdelenie, posúvajú hranice prijateľnej komunikácie a môžu prispievať k ďalšej radikalizácii verejnej diskusie. O to horším príkladom sú pre mladú generáciu, ktorá sleduje, aký štandard správania nastavujú verejné a akademické autority.
Ak akademici oprávnene žiadajú od politikov slušnosť, kultúru prejavu a zodpovednosť za slová, musia byť pripravení rovnaký meter uplatniť aj na seba.
Takýto štýl komunikácie nepovažujem za dôstojný funkcie dekana vysokej školy. Kritika áno. Osobné útoky a vulgarizácia verejnej debaty nie.
