Sobotné zamyslenie…
Máme planétu, ale nevážime si ju.
Namiesto toho, aby sme ju chránili, ničíme ju chamtivosťou, vojnami a túžbou mať stále viac.
Dostali sme život, ale často si ho nevážime.
Berieme ho iným vo vojnách, vraždách, násilí a nenávisti. Akoby bol človek iba číslom v štatistike.
Máme lásku, ale nechránime ju.
Vymieňame ju za klamstvá, podvody, neveru a chvíľkové potešenie. Až keď ju stratíme, pochopíme, akú mala hodnotu.
Máme oči, ale nevidíme bolesť ľudí okolo nás.
Vidíme drahé autá, peniaze a úspech, no nevidíme slzy človeka, ktorý sedí vedľa nás.
Máme ústa, ale namiesto pekných slov nimi klameme, ponižujeme a ubližujeme.
Jednou vetou dokážeme človeka povzbudiť, ale aj zlomiť. Napriek tomu si často vyberieme to druhé.
Máme uši, ale nepočúvame.
Čakáme iba na chvíľu, keď budeme môcť hovoriť my. Nepočujeme volanie o pomoc, pretože sme príliš zahľadení do seba.
Máme srdce, ale málokedy ho otvoríme.
Bojíme sa ukázať súcit, nehu a ľudskosť, akoby dobrota bola slabosťou.
Máme ruky, ale namiesto pomoci nimi často ukazujeme prstom.
Odsudzujeme ľudí bez toho, aby sme poznali ich príbeh, ich pády a ich vnútorné boje.
Máme rozum, ale používame ho na výrobu zbraní, manipuláciu a ničenie.
Dokážeme lietať do vesmíru, no stále sme sa nenaučili žiť spolu v pokoji.
Máme slobodu, ale meníme ju na nenávisť.
Máme pravdu, ale každý si z nej vyberá iba tú časť, ktorá mu vyhovuje.
Máme rodiny, ale nemáme na ne čas.
Máme priateľov, ale ozveme sa im až vtedy, keď niečo potrebujeme.
Máme rodičov, no často im nepovieme, že ich máme radi, kým ešte môžu naše slová počuť.
Máme strechu nad hlavou, no stále závidíme tým, ktorí majú väčší dom.
Máme jedlo, no sťažujeme sa, že nemáme na stole viac.
Máme zdravie, no uvedomíme si jeho cenu až vtedy, keď ho stratíme.
Sme ľudia, ale často sa tak nesprávame.
Našimi prioritami sa stali vojny, moc, bohatstvo, závisť, ego a nenávisť.
Dobrota je vysmievaná. Vernosť je považovaná za naivitu. Čestnosť za slabosť. A človek s otvoreným srdcom je často ten, ktorému ublížia najviac.
Možno nepotrebujeme viac peňazí, viac vecí ani viac moci.
Možno potrebujeme iba viac ľudskosti.
Viac počúvať.
Viac odpúšťať.
Viac pomáhať.
Viac milovať.
A menej nenávidieť.
Pretože raz po nás nezostane počet áut, domov ani peňazí na účte.
Zostane iba to, ako sme sa správali k ľuďom a čo cítili, keď boli pri nás.
Život je krátky.
Nečakajme, kým bude neskoro, aby sme sa konečne začali správať ako ľudia.
