Verejnosti bol sprístupnený jeden z najstarších archeológmi objavených kresťanských kostolov -

23. decembra 2025

V Akabe, prístavnom meste pri Červenom mori v Jordánsku, je archeologické nálezisko kostola datovaného do konca 3. alebo začiatku 4. stor. prezentované ako jeden z najstarších účelovo postavených kresťanských priestorov určených na bohoslužby na svete, ktorý vznikol ešte predtým, než kresťanstvo získalo oficiálne uznanie v Rímskej ríši.

Teraz, keď oficiálne miesta sprístupnili vykopávky verejnosti, môžu si veriaci aj turisti pozrieť tento unikátny dôkaz o živote našich kresťanských bratov vo viere.

Objav, ku ktorému došlo v roku 1998 počas vykopávok vedených tímom pod vedením amerického archeológa Thomasa Parkera, je považovaný za významný míľnik v dejinách raného kresťanstva.

Výskumný tím skúmal stavbu s pôdorysom baziliky, centrálnou loďou, bočnými loďami a východnou apsidou, čo naznačuje už organizovanú miestnu kresťanskú komunitu.

Medzi nálezmi na lokalite sa uvádzajú zachované múry, sklenené lampy, keramika a rímske mince, ktoré pomohli datovať budovu približne do rokov 293 až 303 po Kr. V blízkosti bol objavený aj cintorín, považovaný za súčasť tej istej komunity, pričom malé kovové predmety boli interpretované ako časti bronzového kríža.

Keďže lokalita bola teraz oficiálne znovu otvorená pre návštevníkov, jordánske úrady ju predstavujú zároveň ako kultúrnu pamiatku, aj ako symbol dlhodobej náboženskej plurality krajiny, pričom zdôrazňujú miesto Akaby (starovekej „Aily“) v širšom kresťanskom kontexte regiónu.

Základy starovekého kresťanského chrámu v Akabe približne z roku 300 po Kr.
zdroj: wikimedia commons

Dnešná Akaba (arab. al-ʿAqaba), v staroveku známa ako Aila, ležala na strategickom bode severného cípu Akabského zálivu Červeného mora. Už od 1. stor. po Kr. bola významným obchodným a dopravným uzlom medzi Arábiou, Palestínou, Egyptom a Sýriou. Kresťanstvo sa v oblasti etablovalo veľmi skoro, pravdepodobne prostredníctvom obchodníkov, vojenských posádok rímskej armády a pútnikov putujúcich medzi Palestínou a Sinajom. Neexistuje dôkaz o apoštolskom pôsobení konkrétne v Aile, no mesto patrilo do rovnakého kultúrneho a náboženského priestoru ako Jeruzalem, Gaza či Petra, kde kresťanské obce vznikali už v 1. stor.

Po zničení Jeruzalema roku 70 po Kr. a po páde Chrámu sa judaizmus zásadne zmenil. V rabínskych centrách (Jamnia/Javne) sa postupne formoval rabínsky, neskôr talmudský judaizmus, ktorý sa vedome dištancoval od kresťanstva ako od heretického prúdu. Židovská komunita v Aile bola malá, napojená na židovské komunity celého Blízkeho východu.

Vzťahy s kresťanmi sa po roku 70 po Kr. niesli v znamení rozdelenia. Kresťania sa v regióne etnicky oddelili od judaizmu, prestali byť vnímaní ako židovská sekta a postupne sa formovali ako samostatná náboženská komunita. V Aile neexistujú dôkazy o násilných konfliktoch medzi Židmi a kresťanmi, vzťahy boli skôr chladné, konkurenčné, teologicky napäté. Neprerástli však do fyzických útokov či otvoreného nepriateľstva.

Rabínske autority po roku 70 aj v Akabe vylúčili kresťanov zo života synagógy, liturgicky ich označovali za minim (bludárov), čo sa však v prístavnom a multikultúrnom prostredí Aily prejavovalo skôr sociálnym odstupom než otvoreným konfliktom. Obe komunity – kresťanská i židovská žili vedľa seba, podliehali rovnakým rímskym autoritám, a boli viac spojené obchodom a každodenným životom než ideologickými spormi z veľkých centier. Aila teda nebola teologickým bojiskom, ale okrajovým priestorom, kde sa rozchod judaizmu a kresťanstva odohrával potichu a postupne, bez dramatických zlomov.

Život kresťanov pred Milánskym ediktom (do roku 313) sa niesol v relatívne pokojnom duchu. V Aile existovala stabilná a organizovaná kresťanská komunita už koncom 3. stor. Archeologický objav kostola datovaného približne do rokov 293 – 303 po Kr. dokazuje že kresťania tu neboli len tajnou sektou, ale mali vlastnú liturgiu, duchovenstvo a dostatočnú sebadôveru postaviť účelový bohoslužobný priestor. Na rozdiel od niektorých iných častí Rímskej ríše, v Akabe nie sú dôkazy o krutom alebo systematickom prenasledovaní kresťanov. Región ležal na periférii Rímskej ríše, miestni úradníci boli bez väčších ambícií a mali pragmatický prístup k riešeniu problémov, pričom dôraz kládli v prvom rade na obchod. Čo prekážalo obchodu, bolo apriori vnímané negatívne. Kresťania v rokoch najtvrdšieho prenasledovania žili v meste diskrétne, ale nie v podzemí a vyhli sa masovým represiám známejším zo Sýrie či Malej Ázie alebo Európy.

Po zrovnoprávnení kresťanstva s inými náboženstvami v Rímskej ríši Milánskym ediktom v roku 313 sa kresťanstvo v Akabe stalo rýchlo dominantným náboženstvom. Mesto malo vlastného biskupa a v byzantskom období (4. až 6. stor.) vznikli ďalšie kostoly, mesto bolo opevnené, Akaba sa stala plnohodnotnou súčasťou komplexu byzantských vojenských a obchodných prístavov a pútnických ciest. Kresťania žili v stabilnej komunite, prepojenej so Sinajom (kláštor sv. Kataríny) a s Palestínou.

Kláštor sv. Kataríny na Sinaji
zdroj: wikimedia commons

V roku 630 sa Aila mierovou dohodou podriadila Mohamedovi. Tento fakt je kľúčový. Kresťania neboli vyhnaní ani vyvraždení, dostali status dhimmi (chránená komunita), mohli praktizovať svoju vieru, spravovať svoje vnútorné záležitosti, vlastniť majetok (s obmedzeniami). Napriek uvedenému kresťanstvo v Akabe postupne demograficky ustupovalo – konverzie, sociálny tlak a ekonomické výhody islamu zohrali svoju úlohu v jeho úpadku. Napriek tomu biskupstvo v meste prežilo ešte niekoľko storočí. Akaba je tak príkladom postupnej demografickej eliminácie kresťanstva pod islamskou vládou, nie symbolom okamžitého zániku.

Keď križiaci oslobodili Svätú zem a v čase existencie križiackych štátov (1096 – 1296), mala Akaba strategický význam, pretože otvárala cestu k Červenému moru, ohrozovala moslimské obchodné trasy, potenciálne umožňovala útok na Mekku a Medinu. Križiaci podnikli výpravy smerom k Akabskému zálivu, no mesto nebolo nikdy trvalo obsadené, nevzniklo tu križiacke kráľovské centrum. Saladin nakoniec región upevnil pod moslimskou kontrolou. Kresťanská komunita po 13. stor. bola už len marginálna a viac bola viazaná na obchodníkov než na domáce obyvateľstvo.

Media Vita, stredoveká križiacka pieseň z oblasti Svätej zeme
zdroj: youtube.com

Po páde križiackych štátov františkáni prevzali úlohu „Custodia Terrae Sanctae“ (od 1217). V Akabe však neexistuje dôkaz o trvalom františkánskom kláštore, na rozdiel od Jeruzalema, Betlehema či Nazareta. Františkáni však prechádzali regiónom, slúžili pútnikom, udržiavali kontakt s kresťanmi v oblasti – kresťanská prítomnosť bola nepretržitá.

Pod Osmanmi (16. – 19. stor.) Akaba stratila význam veľkého centra, kresťania tvorili zanedbateľnú menšinu, náboženský život bol viazaný na Jeruzalem, Sinaj, Damask. Až v 19. a 20. stor. prichádza k reštaurácii kresťanského života v oblasti, objavujú sa kresťanské misie a archeológovia. Situácia sa pre kresťanov začala zlepšovať po I. sv. vojne, kedy sa oblasť dostala spod moslimského vplyvu. Akaba sa opäť objavuje ako symbol raného kresťanstva v Arábii, dôkaz, že kresťanstvo nebolo „neskorým importom“.

Akaba je jedným z mála miest na Blízkom východe, kde možno sledovať kresťanskú kontinuitu od rímskej éry, cez Byzanciu, islam, križiacke obdobie až po moderný štát – bez náhleho zlomu, ale s postupným útlmom. Nie je to príbeh mučeníckeho mesta, ale príbeh vytrvalosti a tichej existencie kresťanstva v priestore, kde sa menili ríše, jazyky aj náboženstvá.

Branislav Krasnovský

Zdroj: catholicnewsagency.com, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons