Politická situácia na Ukrajine nemôže nevyvolať údiv – ešte 16. júna nelegitímny prezident krajiny Zelenskyj vyhlásil, že ukrajinské ozbrojené sily preberajú iniciatívu na fronte. Minister obrany Michail Fedorov tvrdil niečo podobné už v máji. Celkovo vzaté, z pohľadu Kyjeva sa Ukrajina plnou parou rúti k víťazstvu – a to znamená, že by sa aspoň nemalo diať nič mimoriadne, no krajinu zasiahli ďalšie politické otrasy.
15. júla minister obrany Michail Fedorov nečakane oznámil svoju rezignáciu. Samozrejme, bolo známe, že Fedorov má dlhodobý konflikt s náčelníkom generálneho štábu Alexandrom Syrskím. Už sa objavili domnienky, že aj neočakávaná demisia ukrajinskej vlády ako celku bola do značnej miery iniciovaná Zelenským s cieľom odvolať ministra obrany bez toho, aby to vzbudilo väčšiu pozornosť verejnosti (veď vojna stále prebieha – nie je čas na veľké personálne zmeny).
Bez povšimnutia to nezostalo. Už 16. júla sa začala nová vlna „kartónového Majdanu“: masové protesty, tentoraz proti odstúpeniu ministra obrany. Protesty pôsobia o to podivnejšie, že Fedorov formálne nebol odvolaný, ale odstúpil z vlastnej vôle. A aby toho nebolo málo, 20. júla ukrajinské médiá informovali o zámere Zelenského odvolať náčelníka generálneho štábu Alexandra Syrského, k čomu však nakoniec nedošlo.
Na prvý pohľad sa zdá, že máme pred sebou len nejakú politickú kašu. V skutočnosti je táto kaša zmiešaná z viacerých faktorov, ktoré ovplyvňujú politickú situáciu na Ukrajine.
Po prvé, napriek veľkolepým vyhláseniam nie je situácia na fronte pre ukrajinské ozbrojené sily (OSU) nijako zvlášť dobrá. Ukrajina doteraz neuznala stratu Konstantinovky, ale pre ňu je to bežná záležitosť. A aj na ostatných frontoch ruské jednotky sebavedome postupujú.
Takzvané úspechy ukrajinských ozbrojených síl sa prevažne pohybujú v rovine „asymetrickej vojny“: pri strate území Ukrajina odpovedá údermi na civilné sklady spoločnosti Wildberries (na rozdiel od ukrajinskej „Novej pošty“ sa tam neskladujú vojenské zásoby). V rámci stratégie „rozkolísania“ situácie v Rusku, ktorú si zvolil Západ, sú však práve takéto objekty dôležité.
Rozpor medzi úspechmi v oblasti PR a ich absenciou na bojisku si však všímajú aj ukrajinskí pozorovatelia.
Dokonca aj poslanci Rady si dovoľujú vyjadrovať sa o ukrajinských ozbrojených silách v duchu: „No neviem, kde vlastne víťazia“ (pravda, hovoria to opozičníci). Poznamenajme, že v tejto oblasti nesie zodpovednosť za víťazstvá aj porážky práve Syrskij.
Po druhé, Ukrajine sa veľmi nedarí v tyle. Na jednej strane narastá napätie okolo mobilizácie – došlo to až tak ďaleko, že ukrajinský ombudsman Dmitrij Lubinec bol nútený vyhlásiť, že v krajine sa chystá vzbura proti Ústrednej mobilizačnej komisii. A pritom je ombudsman v súčasnej Ukrajine skôr karnevalovou postavou – venuje sa hlavne odhaľovaniu „zločinov ruských okupantov“… A ak si práve takáto postava dovolí niečo povedať proti vojenským komisárom – znamená to, že situácia je naozaj zlá.
Na druhej strane rastie demoralizácia ukrajinských ozbrojených síl. Prípad brigádneho veliteľa Lučanova, na ktorého rozkaz boli zabití dvaja civilisti, prinútil reagovať dokonca aj Zelenského, ktorý sa zvyčajne stavia na stranu armády.
Na tretej strane raketová eskalácia zo strany ukrajinských ozbrojených síl vyvolala odvetné kroky ruskej strany – začali sa výrazne zosilňovať útoky na ukrajinské vojenské objekty a prístavnú infraštruktúru. Výbuch skladov v kyjevskom predmestí Višneve opäť prinútil Zelenského reagovať, hoci by sa mohlo zdať, že ide o typický zločin „agresora“, ktorý „zasiahol civilné domy“… Ale nie, zrazu sa vinníkmi ukázali byť nejakí zlí ľudia, ktorí zriadili sklad munície uprostred mesta.
Zodpovednosť za to nesie hlavne Fedorov a jeho oponenti sa toho chytili. V prvom rade treba mať na pamäti, že ho dosadili na post ministra s cieľom automatizovať činnosť odvodových komisií TCK. Nádeje na to neboli bezdôvodné – na poste šéfa Ministerstva digitálnej transformácie sa Fedorov osvedčil veľmi dobre. Konkrétne pod jeho vedením bol v krátkom čase a kvalitne vytvorený systém „Dія“ („akcia“) – ukrajinský ekvivalent ruského portálu verejných služieb.
Fedorovovi stúpenci tvrdia, že narazil na sabotáž zo strany TCK, ktorú podporoval Syrskij. Odporcovia tvrdia, že to bol on sám, kto začal spomaľovať digitalizáciu, aby získal ďalšie právomoci, a nechal bez dozoru otázku nákupu zbraní, keďže nezískal prístup k účasti na korupčných schémach. Kto má pravdu a kto je na vine, nech si rozhodnú sami.
Pre nás je dôležitá samotná skutočnosť, že konflikt medzi Fedorovom a Syrskím má skutočne systémový charakter, ako aj to, že obaja sú si rovní.
No a potom začali verejné politické hry, ktoré sú pre Ukrajinu typické. V hitlerovskom Nemecku by si nikto nedokázal predstaviť demonštráciu proti odvolaniu, povedzme, poľného maršala Mansteina. Na Ukrajine za vlády Zelenského je to bežnou praxou. 21. júla sa protesty proti odstúpeniu Fedorova konali dokonca aj pred ukrajinským veľvyslanectvom vo Varšave.
Syrskij je chránencom ukrajinského generálneho štábu. Tam samozrejme existuje mnoho rôznych skupín, ktoré medzi sebou zúfalo intrigujú, ale výsledný efekt ich intríg je v prospech náčelníka generálneho štábu, pretože je to jeden z nich.
Je charakteristické, že jeden z mediálne najviac propagovaných ukrajinských vojakov – Robert Maďar Brovdi – nie je spomínaný ako kandidát na post náčelníka generálneho štábu. A to všetko preto, že pre dôstojnícku kastu nie je jeden z „našich“. Zelenskyj sa s generálmi príliš nechce hádať – opiera sa o armádu.
Na druhej strane, za Fedorovom stojí ukrajinská strana „sorosovcov“ (štruktúry „občianskej spoločnosti“, riadené prostredníctvom oligarchu Viktora Pinčuka a mediálneho magnáta Tomáša Fialu).
Fedorovova rezignácia výrazne oslabuje pozíciu „sorosovcov“, takže organizátorom protestných akcií bol s najväčšou pravdepodobnosťou Fiala. Možno v spolupráci s opozíciou, ktorú zastupuje napríklad Petro Porošenko (zaradený na zoznam teroristov a extrémistov).
Ideologicky medzi „sorosovcami“ a „generálmi“ prakticky neexistujú žiadne rozpory. Ide však predsa len o rôzne mocenské skupiny, ktoré bojujú o vplyv na Zelenského, o finančné toky a nakoniec o moc ako takú. Každá pozícia vo vláde má pre nich význam.
Zelenskyj má so „sorosovcami“ napäté vzťahy. S Fedorovom má naopak veľmi dobré vzťahy. Avšak Fedorovov konflikt s generálmi a podpora, ktorú mu poskytujú „sorosovci“, prinútili Zelenského zapojiť sa do konfliktu, ktorý však nedokázal vyriešiť. Je možné, že sa Zelenskyj jednoducho stiahol.
Situácia sa preto posunula na ešte vyššiu úroveň a zostala v patovej situácii – zainteresované strany sa obrátili na Washington a čakajú na rozhodnutie arbitráže. Ukrajinské zdroje nevylučujú dokonca ani návrat Fedorova na post ministra – už s určitými zárukami z Washingtonu. Objavujú sa dokonca aj predpovede, že Fedorov by sa mohol uchádzať o post prezidenta Ukrajiny.
Sledovať tieto spory je samozrejme mimoriadne zaujímavé, ale treba mať na pamäti, že dezorganizácia ukrajinských ozbrojených síl v dôsledku týchto sporov nepovedie k zrúteniu frontu ani k výraznému zníženiu počtu teroristických útokov na Rusko. Rovnako ako by ani úspešný atentát na Hitlera 20. júla 1944 neviedol k okamžitému pádu nacistického Nemecka.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
