250 rokov existencie USA: Utrpenie, mučeníctvo a boj katolíkov spoza veľkej mláky –

Andrzej Solak

4. júla 2026  

Cirkev História Politika
  Prenasledovanie kresťanov

Oslava 250. výročia založenia Spojených štátov amerických určite podporí produkciu pätolizačov aj šírenie nenávistnej špiny. Popritom je jednoducho nemožné zredukovať históriu USA na jednorozmerný obraz, čiernobielu legendu. Dvadsaťpäť desaťročí histórie je dlhá doba, plná osudovej škaredosti a jednoznačného zla, ako aj skutočného dobra a krásy. Možno najväčšou a najvzácnejšou slávou, ktorú ľud Spojených štátov dal svetu, je nádhera mučeníckej koruny toľkých nasledovníkov Cirkvi.

Ťažké začiatky

Katolíci to v Severnej Amerike mali vždy ťažké. Ani počas obdobia britskej nadvlády sa ich situácia nelíšila od iných oblastí, ktoré, žiaľ, spadali pod nadvládu Londýna.

Protestanti, ktorí dominovali Severnej Amerike, si z Európy priniesli batožinu vlastných predsudkov a fóbií, ktoré formovali ich konanie. Bezvýhradne prijali učenie Luthera, Kalvína a Knoxa, ktorí nazývali rímsku Cirkev babylonskou neviestkou. Inšpiráciu nachádzali v protestantských vieroučných dokumentoch, medzi ktorými bolo najdôležitejšie Westminsterské vyznanie viery (1646), ktoré vykresľovalo pápeža ako „Antikrista, muža hriechu a syna zatratenia, ktorý sa v Cirkvi povyšuje proti Kristovi a všetkému, čo nesie Božie meno“. Logickým dôsledkom prijatia tejto perspektívy bolo zaobchádzanie s ich katolíckymi susedmi ako s „hordami Antikrista“, ktorí prefíkane plánovali ovládnutie sveta. V dôsledku toho členovia Cirkvi trpeli rôznym obťažovaním – náboženským, fiškálnym, pracovným, vzdelávacím a mnohými ďalšími. Neustále boli napádaní a obviňovaní z neslýchaných zločinov a odchýlok v novinách, brožúrach, knihách, počas kázní a verejných diskusií, v školách, na pracoviskách a na uliciach.

V paranoidnej atmosfére boja proti všadeprítomnému „pápežskému sprisahaniu“ boli niekedy napadaní dokonca aj fiktívni katolíci. Takúto skúsenosť získal aj John Ury, anglikánsky duchovný z New Yorku, ktorý bol v roku 1741 falošne obvinený z toho, že je katolíckym kňazom. Hlavným dôvodom obvinenia, ako sa zdá, bola jeho znalosť latinčiny, ktorá jednoznačne evokovala miestnej „diktatúre nevedomých“ katolíka. Zákon v tom čase stanovoval pre katolíckeho kňaza, doživotný trest odňatia slobody. Ury bol však okrem toho obvinený (a rovnako falošne) zo špionáže pre Španielsko a sprisahania s cieľom podnietiť povstanie otrokov! To následne priviedlo nešťastného muža priamo na šibenicu.

Katolíci sa preto bez ľútosti rozlúčili s odchodom britskej vlády z Trinástich kolónií na konci 18. storočia. Spočiatku im totiž mnohé kroky vlády nového štátu ponúkali nádej na zlepšenie životnej úrovne. Ukázalo sa však, že to boli očakávania prehnané.

Zabite pápeženca!

Dejiny amerických katolíkov vrhajú, mierne povedané, hanebný tieň na dejiny USA, krajiny, ktorá tak nahlas vykrikuje heslá o tolerancii, vrátane tolerancie náboženskej vo všetkých jej podobách.

Dominantní WASP (White Anglo-Saxon Protestants – bieli anglosaskí protestanti) sa desaťročia považovali za jediných „pravých Američanov“ a pohŕdali „služobníkmi pápeža“. Náboženské predsudky boli prepojené s etnickými aj rasovými, keďže mnohí „stúpenci pápežstva“ boli Íri, Nemci, Taliani, Poliaci a Latinoameričania. Miestne obyvateľstvo a úrady im veľmi sťažovali život pravidelnými výbuchmi násilia.

V roku 1834 zaútočil protestantský dav na kláštor a školu uršulínok v Charlestowne neďaleko Bostonu. Predtým škola vzdelávala prevažne protestantské dievčatá z miestnych kruhov, čo sa u nevzdelaného obyvateľstva podporujúceho protestantizmus stretlo s podozrením. Vzburu vyvolala fáma, že jedna z mníšok je násilne držaná v zajatí. Dav vtrhol do kláštora a hoci nenašiel žiadnu „zajatkyňu“, kláštor aj školu pre istotu vypálil. Reakcia úradov bola okázalo pomalá. Hoci polícia zatkla niekoľkých útočníkov, tí boli po petícii podpísanej 5 000 Bostončanmi rýchlo prepustení. Navyše, po ďalších incidentoch niekoľko zákonodarných zborov v jednotlivých štátoch navrhlo tzv. „zákony o prehliadkach kláštorov“, ktoré by povoľovali prehliadky kláštorov, kostolov a farských budov bez zatykača s cieľom hľadať „väznené osoby“, ktoré tam údajne boli držané.

V 40. a 50. rokoch 19. storočia vyvolávali v Spojených štátoch chaos skupiny, ktoré sa nazývali nativistami – zúriví protestanti, ktorí sa snažili zachrániť Ameriku pred „pápežskými hordami“. Ich besnenie malo dramatické následky. Keď v roku 1853 navštívil Spojené štáty pápežský vyslanec, arcibiskup Gaetano Bedini, reakciou boli búrlivé demonštrácie nativistov, ktoré v Cincinnati, Clevelande, Louisville, Baltimore, Bostone a New Yorku prerástli do násilných nepokojov a krviprelievania.

Nasledujúci rok viedlo povstanie nativistov v St. Louis v štáte Missouri k protikatolíckemu pogromu, pri ktorom bolo zabitých 10 ľudí, zranených 33 a podpálených 93 domov. Ešte horší bol tzv „Krvavý pondelok“ v Louisville v štáte Kentucky (1855), keď si útok na katolícke štvrte vyžiadal 22 mŕtvych a zničenie rozsiahlych oblastí mesta. Počas komunálnych volieb v roku 1857 vo Washingtone, D.C., útok nativistických milícií na írskych a nemeckých obyvateľov vyvolal pouličnú bitku, ktorú ukončil až zásah námornej pechoty. Dovtedy bolo zabitých osem ľudí a 15 bolo zranených.

Padla kosa na kameň

V máji 1844 sa vo Filadelfii a priľahlom Kensingtone rozhoreli masívne „biblické nepokoje“. Nepokoje boli dôsledkom toho, že katolíci požadovali, aby ich deti vo verejných školách mohli používať Bibliu uznanú katolíckou Cirkvou a nie protestantské.

Sfanatizovaný protestantský dav následne útočil na katolícke štvrte, aby „bránili krajinu pred krvavou rukou pápežstva“. Podpálil dva kostoly, seminár Milosrdných sestier, školu a knižnicu aj desiatky domov. Tentoraz sa však stretli protestanti s odhodlaným odporom. „Stúpenci pápežstva“ vhodne využili „druhý dodatok k ústave USA“, vybavili sa puškami a pištoľami, pričom sa ukázali byť zručnými strelcami. Ulice sa stali skutočným bojiskom. Zahynul iba jeden katolík – a útočníkov padlo až trinásť. O dva mesiace neskôr sa miestni nativisti pokúsili o ďalší útok na katolíkov, ale tentoraz ich už odrazila armáda.

Keď sa dav protestantských fanatikov v New Yorku dopočul o porážke vo Filadelfii, začal organizovať pogrom na newyorských katolíkov. Chvála Bohu, miestny arcibiskup John Hughes sa ukázal ako skutočne prozreteľný muž. Okamžite zhromaždil svoje stádo, z ktorého zorganizoval ozbrojenú jednotku na stráženie kostolov. Jeho Excelencia potom oficiálne oznámila mestským úradom, ktoré otvorene podporovali protestantskú spodinu, že ak bude podpálený čo i len jeden katolícky kostol, tak „New York sa stane ďalšou Moskvou“. Arcibiskup narážal na veľký požiar, ktorý zničil Moskvu v roku 1812 počas napoleonskej invázie. Našťastie sa protestantskí fanatici ukázali byť historicky gramotní a New York nechali na pokoji. (Biskup, statočný a rázny muž akého treba vyvážiť zlatom. Máme dnes takých?; pozn. prekl.)

Samotný Manhattan sa v rokoch 1870 a 1871 stal dejiskom dramatickej konfrontácie. Išlo o prenesenie konfliktu, ktorý stáročia tlel v Írsku, na americkú pôdu. Newyorská pobočka protestantského Oranžského rádu si chcela každoročne pripomínať prehliadkou výročie víťazstva kráľa Viliama III. Oranžského nad katolíckym kráľom Jakubom II. Stuartom v bitke pri Boyne v Írsku (1689). Pochod mal prejsť aj cez katolícke štvrte, aby ešte viac ponížil „služobníkov pápeža“. Výsledok bol na prvý raz ešte mierny. Katolíci, najmä Íri, si však nedali brnkať po nose. Konfrontácia medzi dvoma rozzúrenými davmi si vyžiadala na prvý krát „len“ osem mŕtvych. O rok neskôr, napriek prítomnosti 1 500 policajtov a piatich plukov Národnej gardy bola situácia už oveľa horšia. Reportér novín New York Herald na mieste činu nešetril pred čitateľmi hroznými detailmi a opísal ulice „pokryté päťcentimetrovou vrstvou zaschnutej krvi a kúskov mozgu“. Oficiálne bolo zaznamenaných 33 mŕtvych katolíkov, 25 protestantov a traja členovia orgánov činných v trestnom konaní.

Streľba v Alabame

Ku Klux Klan, organizácia založená po občianskej vojne a spájaná predovšetkým s protičernošským rasizmom, rovnako rázne pochodovala po ceste vyznačenej protestantskými nativistami.

V konečnom dôsledku chceli členovia Klanu očistiť Spojené štáty od všetkých „nepriateľov“ vrátane katolíkov. V 20. rokoch 20. storočia, keď Klan dosiahol rekordnú podporu (pridalo sa k nemu niekoľko miliónov amerických protestantov), sa v ňom boj proti katolicizmu považoval za najdôležitejší cieľ.

11. augusta 1921 otec James Edwin Coyle, farár Katedrály svätého Pavla v Birminghame v štáte Alabama, sa modlil posvätné ofícium z breviára na verande svojej fary. Nestihol ho však dokončiť. Otec Coyle sa už dávnejšie dostal do konfliktu s miestnymi rasistami, keďže založil prvú školu pre černošské deti v meste. Neskôr ho miestny metodistický pastor, ktorý šikovne vyvažoval svoju duchovnú službu aj svojimi povinnosťami aktivistu Ku Klux Klanu, začal nenávidieť i osobne. Otec Coyle totiž prijal do katolíckej Cirkvi samotnú dcéru tohto reverenda – „Klansmana“, pričom tá sa o niekoľko mesiacov vydala za katolíka z Portorika.

Tri hodiny po svadobnom obrade vtrhol rozzúrený otec nevesty na faru. Keď uvidel kňaza modliť sa, vytiahol z vrecka pištoľ kalibru 7,65 mm a trikrát vystrelil. Jedna z guliek zasiahla obeť do spánku. Otec James zomrel okamžite.

Následný súdny proces s vrahom bol podľa historikov„ešte ohavnejší ako samotná vražda“. Porota, v ktorej dominovali protestanti a sympatizanti Klanu, zločinca oslobodila už po niekoľkých hodinách! Keď zlyhali pokusy dokázať, že metodistický pastor konal v sebaobrane (svedkovia to popreli) alebo že breviár, ktorý držal otec James v ruke, „vyzeral ako zbraň“, oficiálnym dôvodom vraždy bola uznaná – páchateľova „dočasná nepríčetnosť“. Americká Themis v ten deň skutočne oslepla.

Umenie umierania

Americkí katolíci boli napádaní sprava aj zľava. Z času na čas útočili na kostolné budovy napríklad anarchisti.

Títo nadšenci „propagandy akciou“ sa zameriavali najmä na slávny Kostol svätých Petra a Pavla v štvrti North Beach v San Franciscu. Medzi rokmi 1926 a 1927 naň vykonali päť bombových útokov. Počas posledného z nich boli dvaja teroristi prepadnutí políciou. Guľky dôstojníkov zrazili atentátnikov skôr ako stihli zapáliť rozbušku dynamitovej bomby. Jeden z páchateľov zomrel okamžite, zatiaľ čo druhý podľahol zraneniam v nemocnici, pričom sa, žiaľ, nepodarilo odhaliť jeho možných komplicov ani objednávateľov.

Predtým bol pri anarchistickom útoku zabitý napríklad otec Leon Heinrichs, františkánsky kňaz a farár Farnosti sv. Alžbety v Denveri v štáte Colorado. 23. februára 1908 počas rannej omše (tu známej ako „robotnícka omša“, pretože väčšina veriacich boli robotníci ponáhľajúci sa na svoju prvú smenu) otec Leon podával sväté prijímanie zhromaždeným. Zrazu jeden z mužov kľačiacich pri zábradlí vypľul hostiu a hodil ju františkánovi do tváre. Potom vytiahol spod bundy revolver a strelil kňaza priamo do srdca.

Páchateľom bol anarchista, ktorý prišiel do Spojených štátov zo Sicílie a nenávidel Cirkev. Počas súdneho procesu predstieral duševnú chorobu a potom sa pokúsil o útek. Bolo to márne; súdený a odsúdený, čoskoro visel na šibenici a v poslednej chvíli kričal: „Smrť kňazom!“

Jeho obeť zomrela inak. Aj v okamihu smrti si otec Leon pamätal to najdôležitejšie. Umierajúc s guľkou v srdci ignoroval bolesť a z posledných síl zdvihol zo zeme dve spadnuté hostie a s úctou ich uložil do cibória! (Čo by asi povedal na to, že dnes niektorí kňazi hovoria o tom, že v úlomkoch hostií už nie je Božie Telo?! Čo by povedal na prijímanie na ruku?; pozn. prekl.)

Nenávisť každodenná ako chlieb

Bolo by chybou mávnuť nad takýmito a podobnými udalosťami ako nad minulosťou. 23. októbra 1970 sa napríklad svätyňa Panny Márie v San Juan del Valde v Texase stala obeťou leteckého útoku v štýle kamikadze!

Inštruktor vzdušného priestoru s významnou minulosťou (na konci druhej svetovej vojny cvičil posádky bombardéra pripravujúce sa na atómové bombardovanie Hirošimy), neustále a z neznámych dôvodov naplnený nenávisťou voči kresťanom („ekumenicky“ však rozšíril tento pocit z katolíkov aj na metodistov), sa rozhodol prejaviť svoje fóbie v súlade so svojou profesionálnou kvalifikáciou. Vzlietol do neba za riadením prenajatého ľahkého lietadla, ktorým potom narazil do strechy najpôsobivejšieho katolíckeho kostola v údolí Rio Grande. Palivové nádrže explodovali a kostol vzbĺkol. Počas „náletu“ sa v kostole nachádzalo 130 ľudí a v susednej škole dobrých dvesto detí a mníšky, ktoré sa o ne starali. Bol zázrak, že sa nikto z týchto ľudí nezranil. Jedinou obeťou bol starostlivo upečený bombardér.

Motívy ďalšieho páchateľa, ktorý 10. júna 2002 vstúpil do baziliky benediktínskeho opátstva v Concepcione v štáte Missouri, neboli oficiálne odhalené. Podarilo sa mu postreliť štyroch mníchov, z nich dvoch smrteľne. Poslednú guľku si ponechal pre seba. Životopis útočníka vykresľoval obraz neustáleho duchovného nepokoja. Vyrastal v bezbožnej rodine, ako dospelý bol pokrstený v metodistickej komunite, oženil sa v baptistickom kostole a nakoniec sa začal považovať za katolíka. Povrávalo sa, že budúci zločinec si kvôli zdĺhavému procesu anulovania manželstva vypestoval nenávisť voči Cirkvi. Nevinní ľudia za jeho frustráciu zaplatili svojimi životmi a končatinami.

Čas deviantov

Cirkev sa časom stretla s ďalším militantným nepriateľom: sexuálnymi zvrhlíkmi, ktorí sa snažia pomstiť za svoje domnelé krivdy. Príkladom je Earl Steven Karr, ktorý v mene homosexuálnej skupiny Gay Strike Force umiestnil bombu neďaleko Katedrály sv. Jozefa Robotníka v La Crosse (1984).

13. novembra 2002 bola Mary Stachowiczová, hlboko oddaná farníčka z Chicaga, dobodaná na smrť. Vrahom bol homosexuál, ktorého sa Mary snažila presvedčiť, aby sa vzdal svojej sexuálnej zvrátenosti tým, že mu prezentovala cirkevné učenie o hriechu sodomie a odvolávala sa na tradičné rodinné hodnoty. Bez argumentov údajne „inak milujúci“ muž chytil nôž.„Zomrela ako mučeníčka za vieru,“ napísal o Mary Stachowiczovej pomocný biskup Chicaga Tadeusz Paprocki.

Ráno 27. augusta 2025 došlo v kostole Zvestovania Panny Márie v Minneapolise v Minnesote ku krvavému masakru. K útoku došlo počas detskej omše! Terorista bol muž, ktorý sa označil za „transgender osobu identifikujúcu sa ako žena“. Počas útoku intenzívne strieľal z automatickej pušky a brokovnice. Boli zaznamenané úchvatné scény – guľky svišťali v kostole a mnoho veriacich, mladých aj starých sa modlilo a prosilo o odpustenie hriechov, pričom dospelí a starší študenti kryli deti svojimi telami. Dve deti (vo veku 8 a 10 rokov) boli zabité; ďalších 28 ľudí, prevažne detí, bolo zranených.

Po dokončení svojho krvavého činu sa páchateľ strelil do hlavy. FBI klasifikovala útok ako teroristický čin a zločin z nenávisti voči katolíkom. Keďže to nebola prvá masová vražda spáchaná transrodovou osobou, politický komentátor Alex Bruesewitz opísal strelca ako „ďalšieho šialeného trans teroristu“. Následne poradca ministra obrany Graham Allen povedal: „Transrodové násilie nie je len duševná choroba. Verím, že ide o démonické posadnutie.“

V žiare slávy

Toto je len skromný náčrt dejín mučeníctva katolíckej Cirkvi v Severnej Amerike.

Koniec koncov, musíme myslieť aj na početných misionárov, ktorí v minulých storočiach obetovali svoje životy za pokresťančenie domorodých obyvateľov. Máme medzi nimi ohlasovateľov Evanjelia z nedávnej doby, ktorí slúžili v rôznych častiach sveta – ako napríklad:

Boží služobník František Xaverský Ford, biskup z Kayingu v Číne, umučený vo väzení v Kuang-čou (Guangzhou, 1952);

Sestry z Maryknollu Maura Clarkeová a Ita Fordová, uršulínka Dorothy Kazelová a laická misionárka Jean Donovanová, popravené v Salvádore (1980);

Blahoslavení Stanley Rother (1981) a James Miller (1982), zavraždení v Guatemale;

Sestry z Kongregácie ustavičnej poklony ku Kristovej Krvi Barbara Ann Muttraová, Shirley Kolmerová, Kathleen McGuireová, Agnes Muellerováa Mary Joel Kolmerová, popravené v Libérii (1992).

Treba tiež pripomenúť, že úsilie určitých síl v americkej administratíve viedli k úmrtiam obrovského počtu katolíkov v iných krajinách. Medzi príklady patria nábožensky motivované vraždy a znesvätenia počas americkej invázie do Mexika (1846 – 1848); podpora krvavej vlády mexických slobodomurárov zo strany americkej vlády, najmä počas dramatických 20. a 30. rokov 20. storočia a podpora indonézskych (moslimských) okupantov Východného Timoru a genocídy spáchanej na katolíkoch v tejto krajine (1975 – 1999).

Cesta amerických rímskych katolíkov bola tŕnistá, plná prekážok a často aj nebezpečenstiev. Napriek tomu po nej kráčali nebojácne.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.

PDF (formát pre tlač)