7 katolíkov, ktorých neopúšťal humor alebo Šesť svätcov a jeden Chesterton navyše –

Jakub Tužinský

27. marca 2026  

7 divov kresťanstva

Pri slove „svätec“ sa mnohým automaticky vybaví vážny až pochmúrny výraz. Oči hore, ruky zopnuté, pery pevne zovreté – akoby sa smiech do Neba dostával len na osobitné povolenie. Lenže to nie je ani pravdivý, ani úplný obraz. Kresťanstvo predsa nie je spolkom dôležito sa tváriacich ľudí.

Aj keď cesta vedie cez utrpenie, nie je to cesta k ťarche, ale k radosti. A po tejto ceste sa ide tým ľahšie, čím menšiu váhu človek pripisuje svojej veľkoleposti, a dokáže sa aj zasmiať. Najmä nad sebou. Niekedy sme totiž tak neprirodzene vážni, že tú ťarchu nevieme uniesť. Aj tu nájdeme povzbudenie u svätých.

Ba dokonca veselosť nie je len temperament. Je to aj cnosť. Tomáš Akvinský ju nazýva eutrapelia: schopnosť primeraného, kultivovaného humoru, ktorý človeka nerozkladá, ale vyrovnáva. Človek, ktorý sa nevie zasmiať, býva často rovnako nevyvážený ako ten, kto sa smeje zo všetkého.

Nejde teda o humor pre humor, ani o lacné vtipkovanie, ktoré človeka rozbije. Ide o taký druh veselosti, ktorý ho odľahčí, pokorí a vráti mu mieru. Pravý kresťanský humor nie je útekom od reality. Je skôr znakom, že ju človek unesie, lebo ju nenesie sám. A niektorí svätci to vedeli až podozrivo dobre.

Zaujímavé pritom je, že nejde o jeden typ humoru. Niekto si vystačí s tichou iróniou, iný potrebuje takmer divadlo. A práve v tom sa dá spoznať aj čitateľ: či patrí skôr k tým, čo sa usmejú v duchu, alebo k tým, čo sa neboja byť trochu nápadnejší.

1. Svätý Vavrinec – muž, ktorý sa vedel zasmiať aj nad roštom

Svätý Vavrinec bol jedným zo siedmich diakonov rímskej Cirkvi v 3. storočí a počas Valeriánovho prenasledovania skončil ako mučeník. Keď od neho cisárska moc chcela „poklad Cirkvi“, priviedol chudobných a povedal: „Toto sú poklady Cirkvi“.

Podľa tradície, keď ho mučili na rošte, svojim katom povedal: „Na tejto strane som už hotový; obráťte ma.“ Aj preto sa stal patrónom kuchárov – a paradoxne aj komikov.

Vavrincov humor nie je efektný. Je to pokoj človeka, ktorému už tyran nevie vziať to hlavné. Tento typ humoru býva blízky tým z nás, ktorí nepotrebujú veľké gestá a predsa vedia stáť pevne.

2. Svätý Tomáš More – politik, ktorý neodložil humor ani na popravisku

Tomáš More je dôkaz, že humor môže prežiť aj v politike – a dokonca aj na popravisku. Humanista, kancelár Anglicka, popravený, pretože odmietol podriadiť vieru politickému tlaku.

Pri výstupe na popravisko poznamenal: „Dostaňte ma bezpečne hore, a s tým, ako pôjdem dole, si už poradím sám.“ Potom sa pomodlil žalm Miserere a zložil hlavu na klát. Už už padol paloš, keď sa More pohol. Dlhá brada, ktorá mu vo väzení narástla, bola tiež na kláte, takže aj tú by bol paloš odsekol. Spokojne ju napravil a vo svojej poslednej vete žartovne katovi povedal: „Počkajte, kamarát! Brada nespáchala velezradu, len hrdlo mi musíš odťať.“

To už nie je len britský humor. To je pokoj človeka, ktorý má veci upratané a svedomie čisté.

Prirodzene sa smrti bojíme. No Vavrinec a More ukazujú, že človek, ktorý vie, kam kráča, ju nemusí prežívať ako chaos. A niekedy si aj v takej chvíli dovolí úsmev.

3. Svätá Terézia z Avily – mystička, ktorá sa s Bohom rozprávala ako s priateľom

Terézia z Avily patrí medzi najväčšie postavy Cirkvi. Reformátorka, mystička a učiteľka Cirkvi a zároveň žena s prekvapivo živým jazykom.

Pri jednej nepríjemnej ceste, keď skončila v blate, sa obrátila k Bohu: „Ak takto zaobchádzaš so svojimi priateľmi, nečudo, že ich máš tak málo.“

Nie je to drzé. Je to dôverné. Takto si dovolí hovoriť len ten, kto má osobný vzťah. Jej humor nevyrastá z povrchnosti, ale z blízkosti. A práve preto pôsobí osviežujúco, najmä pre tých, ktorí nemajú radi náboženské pózy, ale skôr úprimnosť.

4. Svätý Filip Neri – muž, ktorý sa vedome robil smiešnym, aby príliš „nevzlietol“

Filip Neri býva označovaný za patróna radosti a nie náhodou. Zakladateľ oratoriánov, mystik, ale aj človek, ktorý si systematicky podkopával vlastnú pýchu.

Vedelo sa o ňom, že prišiel medzi ľudí s oholenou polovicou brady, obliekal si zámerne nevhodné oblečenie alebo robil veci, ktoré narúšali jeho vlastnú reputáciu. A nielen kvôli sebe. Robil to aj kvôli druhým, aby ich vytrhol z príliš vážneho sebavnímania.

Tradícia k nemu viaže aj epizódu, že mal na oltári knihu vtipov – ako tichú poistku proti tomu, aby ho mystické zážitky nevyniesli príliš vysoko. Nie preto, žeby vieru zľahčoval, ale preto, že vedel, ako rýchlo sa človek začne brať smrteľne vážne.

A tu sa začína zaujímavá línia. Neriho humor nebol len osobnou črtou. Bol to vedomý nástroj – liek proti pýche, ktorý sa neskôr preniesol ďalej.

5. Svätý František Saleský – svätec, ktorý skrotil temperament

František Saleský pôsobí pokojnejšie než Neri. Menej výstredný, viac vyvážený. No práve on preniesol túto skúsenosť do systematickej duchovnej pedagogiky.

Nebol od prirodzenosti mierny. Mal prudšiu povahu, s ktorou musel bojovať. Preto jeho veta „Nič nie je také silné ako nežnosť“ nie je ozdoba, ale výsledok zápasu.

Vo svojej útlej knižke s bohatým obsahom, Filotea, radí, aby sa človek nerozčuľoval ani nad vlastnými chybami, lebo aj to býva len preoblečená pýcha. To je už tichší druh humoru: človek sa prestane tak dramaticky nafukovať sám sebou.

Raz, keď unikol nebezpečenstvu smrti, pokojne poznamenal: „Panna Mária ma zachránila. Nuž, asi ešte nie som hodný mučeníckej smrti.“

Saleský už nepôsobí ako svätý provokatér. Skôr ako ten, kto túto radosť usporiadal a sprístupnil. A práve odtiaľ vedie ďalší krok.

6. Don Bosco – kňaz, ktorý vedel, že radosť je pedagogická metóda

Don Bosco bol duchovným dedičom Saleského nielen menom, ale aj duchom. To, čo bolo u Neriho spontánne a u Saleského kultivované, Bosco premenil na výchovnú metódu.

Ako chlapec sa učil akrobaciu, kúzla, cirkusové triky a potom ich používal, aby si získal chlapcov z ulíc Turína. A keď ich už mal, prišla modlitba, katechéza a poriadok.

Pochopil niečo zásadné: človek, ktorému sa nikto neprihovorí po ľudsky, nebude počúvať ani pravdu. Preto jeho humor nebol doplnok. Bol most. Osloví najmä praktikov – humor využíva ako nástroj, nie ako ozdobu.

A tu sa uzatvára línia: od Neriho radosti, cez Saleského miernosť, až po dona Bosca, ktorý z toho urobil systematickú pastoráciu.

7. G. K. Chesterton – aj keď nesvätorečený, ale inšpiratívny

Chestertona som jednoducho nemohol vynechať. Autor známy paradoxom a humorom, ktorý nie je povrchný, ale presný. Ilustruje to aj jeho veta: „Anjeli môžu lietať, lebo sa berú s ľahkosťou,“ patrí medzi tie, ktoré človeka zasiahnu až dodatočne. Jeho humor je blízky tým, ktorí radi premýšľajú a pritom nechcú stratiť schopnosť žasnúť.

Záver

Tieto postavy nie sú ľudia, ktorých by utrpenie obišlo. Práve naopak. Niektorých stálo život. Iných zdravie, povesť alebo pokoj. A predsa ich nezlomilo.

Aj preto, že mali čosi navyše: schopnosť nenechať si vziať radosť. Nie ako únik z kríža, ale ako dôkaz, že kríž nie je posledné slovo.

Iní zas poznali svoju „veľkoleposť“ a práve preto sa vedeli zasmiať aj sami na sebe.

Možno by teda stálo za to prestať si pliesť svätosť s permanentnou grimasou nad vlastnými nedokonalosťami. A potom, ak sa kresťan nevie usmiať ani pri pomyslení na Nebo, je otázne, čo si pod tým Nebom vlastne predstavuje.

PDF (formát pre tlač)