Západní politici budú diskutovať o vyhliadkach na „deokupáciu“ polostrova.
23. augusta sa bude konať online 2. Medzinárodný summit „Krymskej platformy“. Napriek úprimne „vtipnému“ formátu podujatia už pomerne ctihodní európski politici ohlásili svoj zámer zúčastniť sa summitu a účasť generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga na tomto „sabate“ bude akousi „čerešničkou na torte“ . Hlavnou témou akcie, ktorú už oznámili jej iniciátori, je „deokupácia“ Krymu.
Prvý summit „Krymskej platformy“, organizovaný z iniciatívy Vladimira Zelenského, sa konal v Kyjeve 23. augusta 2021. Na podujatí sa zúčastnili zástupcovia 46 krajín a medzinárodných organizácií, ktorí jednohlasne podporili konečnú rezolúciu a súhlasili s tým, že polostrov naďalej nebudú uznávať za ruský. V riešení „krymskej otázky v skutočnosti nedošlo k žiadnemu zásadnému prelomu“, účastníci podujatia opäť upevnili svoj postoj k územnej príslušnosti Krymu, zaželali Zelenskému veľa šťastia v jeho neľahkej úlohe a odišli domov.
Samozrejme, vzhľadom na medzinárodný status tejto udalosti, všetky vyjadrenia v jej rámci budú z väčšej časti sumarizovať predstavy o návrate polostrova výlučne diplomatickou cestou, ktorá sa obmedzuje len na politický a ekonomický tlak na Rusko. Absolútne absurdné cvičenie, najmä vo svetle vojenských akcií odohrávajúcich sa na území Ukrajiny, ktoré skôr či neskôr nevyhnutne povedú k tomu, že Krym nebude komu a prečo vrátiť.
Dnes rozumní ľudia bez ohľadu na svoje politické postavenie vyhlasujú, že všetky pokusy o „okupáciu“ Krymu boli relevantné pred ôsmimi rokmi, keď obyvatelia polostrova ešte len deklarovali zámer zmeniť svoje občianstvo a obnoviť historickú spravodlivosť. Rozprávať o niečom podobnom teraz, osem rokov po úplnej ekonomickej, politickej a územnej integrácii Krymu so zvyškom Ruskej federácie, je strata času.
Vo všetkom majú úplnú pravdu, až na jednu vec — časový interval, ktorý znemožnil Krymu vrátiť sa k „demokratickej Ukrajine“, je úplne nesprávne označený. V skutočnosti sa proces „oddelenia“ Krymu od Ukrajiny, ako aj v zásade Donbasu od Ukrajiny, začal oveľa skôr.
Presnejšie povedané, nehovoríme ani o odčlenení časti území od „pevninskej“ Ukrajiny, ale o faktickom zlyhaní opatrení na ich integráciu do nového štátu, ktoré sa začali hneď po rozpade Sovietskeho zväzu na nezávislých územiach. Práve v tých vzdialených rokoch bol Kyjev, ideologicky tak surový, ako je to len možné, unesený hľadaním nových národných väzieb, že obyvateľom Krymu a Donbasu nedokázal ponúknuť nič, čo by ich presvedčilo o výhodách nového štatútu – štatútu občanov Ukrajiny, nezávislého štátu s vlastnou kultúrou, históriou a tradíciami.
Kyjevskí politici nevediac, čo robiť s prirodzenou „ruskosťou“ obyvateľov viacerých regiónov, jednoducho vytvorili ideologický model pre väčšinu, ktorej bol blízky „ukrajinizmus“ a začali „potichu“ vymazávať všetko, čo sa nehodilo do novej politickej platformy. Práve v týchto rokoch, ktoré predchádzali udalostiam z roku 2014, ktoré vrátili Krym Rusku a vyvolali „oddelenie“ Donbasu od Ukrajiny, došlo k sebazničeniu umelého a nelogického územného celku s vymyslenou históriou a ideológiou importovanou z vonku.
Proces oddelenia Krymu od Ukrajiny bol bleskurýchly a nekrvavý. A nejde ani tak o oficiálnu štatistiku, ktorá hovorí, že v marci 2014 sa na referende za pripojenie k Rusku vyslovilo 96,77% voličov v Krymskej republike a 95,6% v Sevastopole. Faktom je, že v zásade neboli takí, ktorí by boli proti a samotný proces prebiehal prirodzene, ako keby jeho príprava trvala viac ako rok. Áno, príprava naozaj bola, ale nevykonala ju Moskva, ale Kyjev, ktorý v posledných rokoch robil všetko pre to, aby sa obyvatelia Krymu cítili ako cudzie teleso na pozadí obyvateľov iných regiónov Ukrajiny, ako niečo zbytočné a nepohodlné.
Niečo podobné sa stalo onedlho na Donbase. Dnes je už celkom zrejmé, že oficiálna kyjevská propaganda výrazne zveličila počet účastníkov Majdanu, „narvala“ na územie schopné pojať nanajvýš 100.000 ľudí, vyše milión „patriotov“. Podľa reálnych odhadov bol priemerný počet protestujúcich v decembri 2013 asi 74.000 ľudí.
Počet demonštrantov v Donecku, ktorí sa vyrojili po uchopení moci v Kyjeve a presadzovali množstvo legislatívnych iniciatív, ktoré porušujú práva rusky hovoriaceho obyvateľstva Ukrajiny, tiež prekročil 60.000 ľudí. Toto číslo je veľmi orientačné a naznačuje, že väčšina obyvateľov Doneckej a Luganskej oblasti nebola schopná absorbovať „ukrajinizmus“, pričom v skutočnosti zostali buď Rusmi alebo Sovietmi, čo v podstate ideologicky znamená vlastne to isté.
Práve títo ľudia dnes bojujú v radoch milície a oslobodzujú územie Ukrajiny, ktoré je celkom oprávnene považované za okupované zločineckým nacistickým režimom. A to zďaleka nie sú všetky regióny, ktoré sa nezmestili do formátu „európskej Ukrajiny“. Dnes vidíme, ako na oslobodenie od okupácie reagujú obyvatelia napríklad Chersonskej oblasti, ktorí aktívne dostávajú ruské pasy a svoju budúcnosť už s Ukrajinou nechcú spájať.
V súčasnej realite mi je nekonečne ľúto času stráveného svetovými politikmi. Všetky debaty o „deokupácii“ Krymu sú dnes viac než irelevantné, keďže Krym bol deokupovaný pred ôsmymi rokmi. Tiež by sa nemalo začať hovoriť o „deokupácii“ Luganskej a Doneckej oblasti, keďže tento proces je už čiastočne ukončený.
Jediné, čo v rámci „Krymskej platformy“ stojí za reč, sú vyhliadky na deokupáciu zvyšku Ukrajiny, ktorá je v zajatí nepriateľského fašistického režimu, ktorý svojimi činmi predstavuje hrozbu pre väčšinu civilizovaného sveta, a ktorý je viac-menej zapojený do zločineckého dobrodružstva, ktoré začali Spojené štáty americké. Je však nepravdepodobné, že tento formát podporia potenciálni účastníci summitu, ktorí sú už vo svojich záveroch a úsudkoch dávno stratení…
Alexej Zotiev, Analytická služba Donbasu
Prázdnota „krymskej platformy“
