Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým pridržiavať katolíckej viery –

Jozef Duháček

22. apríla 2024  

Cirkev

V katolíckej Cirkvi existuje niekoľko tzv. symbolov alebo vyznaní viery. Priemerný katolík dnes pozná iba to najkratšie – Apoštolské vyznanie viery, ktorým začína ruženec a používa sa dnes pri väčšine omší. Na niektorých miestach ešte používajú pri novej omši tzv. Nicejsko-carihradské vyznanie. To sa tiež výhradne používalo a používa pri tradičných omšiach. Okrem nich existujú ešte iné vyznania: vyznanie I. nicejského koncilu, Atanáziovo, vyznanie 11. synody v Tolede, vyznanie IV. lateránskeho koncilu, Epifániovo vyznanie, vyznanie Michaela Paleologa a vyznanie Tridentského koncilu.

Líšia sa rozsahom a detailnosťou, nikde si však neprotirečia, pretože katolícka viera je stále rovnaká a toto sú jej úradné, Magistériom formalizované a tradíciou odovzdávané zhrnutia. Protirečenia v teologických dokumentoch a deklaráciách, snaha za každú cenu zasiahnuť do prastarých formúl a nahradiť ich novými, napokon začali byť populárne a všeobecne tolerované až po II. vatikánskom koncile.

Tzv. Atanáziovo vyznanie podľa niektorých historikov pochádza skôr od sv. Ambróza. Volá sa Atanáziovým asi preto, že obsahuje jednu z najpresnejších a najjasnejších formulácii náuky o sv. Trojici a Vtelení. Podľa prvého slova sa volá aj Quicumque a znie:

„Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým pridržiavať katolíckej viery. Kto by ju v jej celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie.

Katolícka viera je však táto: uctievame si jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote bez zmiešania Osôb a bez oddeľovania podstaty (substantia). Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a Duch Svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, súvečnú vznešenosť. Ako (je) Otec, tak (je) Syn, tak (je) Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch Svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja Veční, ale jeden Večný, ako ani traja Nestvorení ani traja Nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný. Takisto všemohúci Otec, všemohúci Syn, všemohúci Duch Svätý, a predsa nie sú to traja Všemohúci, ale jeden Všemohúci. Tak je Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a predsa nie sú to traja Bohovia, ale len jeden Boh. Tak je Otec Pán, Syn Pán, Duch Svätý Pán, a predsa nie sú to traja Páni, ale len jeden Pán. Pretože ako podľa kresťanskej pravdy vyznávame každú Osobu jednotlivo ako Boha a Pána, tak nám katolícka viera zakazuje, aby sme hovorili o troch Bohoch alebo Pánoch. Otec nie je nikým utvorený ani stvorený, ani splodený. Syn nie je samým Otcom ani utvorený, ani stvorený, ale splodený. Duch Svätý nie je Otcom a Synom ani utvorený, ani stvorený, ani splodený, ale vychádzajúci. Je teda jeden Otec, nie traja Otcovia, jeden Syn, nie traja Synovia, jeden Duch Svätý, nie traja Duchovia Svätí. A v tejto trojjedinosti nič nie je skôr alebo neskôr, nič nie je väčšie alebo menšie, ale všetky tri Osoby sú si rovnako večné a rovnako veľké. A tak treba vo všetkom, ako už bolo vyššie povedané, i uctievať jednotu v Trojici i Trojicu v jednote. Kto teda chce byť spasený, nech toto verí o Trojici.

Ale k večnej spáse je ďalej potrebné úprimne veriť aj vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista. Teda pravá viera je toto: Musíme veriť a vyznávať, že náš Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, je Boh a človek. ako Boh je splodený z podstaty Otca od večnosti, a ako človek je zrodený z podstaty matky v čase. Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumovej duše a z ľudského tela. Rovný s Otcom čo do božstva, menší ako Otec čo do ľudskosti. A hoci je Boh a človek súčasne, nie sú to dvaja, ale jeden Kristus. Jeden je však nie zmenou božstva na telo, ale že Boh prijal ľudskosť. Jeden naskrze nie zmiešaním podstaty, ale jednotou osoby, lebo ako rozumová duša a telo tvoria iba jedného človeka, tak je aj Boh a človek iba jeden Kristus, ktorý za nás trpel pre našu spásu, zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil do Neba, sedí po pravici Otca. Odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych. Pri jeho príchode všetci ľudia vstanú vo svojich telách a vydajú počet zo svojich vlastných skutkov. A tí, čo robili dobre, vojdú do večného života, tí však, čo robili zlé, do večného ohňa. Toto je katolícka viera. Kto ju úprimne a pevne nevyznáva, nemôže byť spasený.“

Zvýraznené vety jednoznačne vylučujú, žeby spasený mohol byť niekto, kto katolícku vieru nemá a nevyznáva. Po koncile sa však naša pastoračná citlivosť sústreďuje ani nie tak na hľadanie ciest, ako by každý túto vieru mohol vyznávať a tak byť spasený, ale na hľadanie výhovoriek a argumentov, ako by sa ten, kto ju nevyznáva nemusel vyviniť odkazom na neprekonateľnú nevedomosť. Dnešné chápanie ekumenizmu https://christianitas.sk/pasca-ekumenizmu/ sa celou svojou prirodzenosťou vzpiera prijať fakt, že len katolícka Cirkev je pravá Cirkev a archa spásy a kto do nej nevstúpi krstom a nezotrvá vyznávaním katolíckej viery, riskuje svoju spásu. A takisto by sa takto ohrozil dialóg so Židmi, ktorých už dnes, ako nás učia Ján Pavol II., Benedikt XVI. a František, už neslobodno obracať na vieru, pretože majú nejakú vlastnú cestu ku spáse, ktorá síce obsahuje výsmech a pohŕdanie Ježišom Kristom, ale z nejakého dôvodu to dnes už neprekáža.

Najprv je treba potvrdiť, že mimo Cirkvi – mimo katolíckej Cirkvi, ktorá je jedinou Kristovou Cirkvou a tou jedinou Petrovou bárkou, neexistuje žiadny iný spôsob spasenia. Skrátka nie je. Táto dogma nepripúšťa žiadne výnimky. Ale túto dogmu od koncilu spochybňujú a mnohí ľudia v Cirkvi, bohužiaľ najmä vysokí členovia hierarchie, sa snažia zjemniť, prekvalifikovať a dokonca odvolať učenie, ktoré Cirkev zastáva od svojho Božského založenia. Pravdou však je, že túto dogmu Cirkev vždy vyznávala v jej nedotknutej, výnimkami a vytáčkami a sofistikou nepoškvrnenej forme. Vyznávali ju nielen Otcovia Cirkvi (najmä sv. Augustín), teológovia (najmä sv. Tomáš) a veriaci atď. (o čom jednoznačne svedčí Tradícia), ale učili ju aj pápeži, ako aj Magistérium, riadnym aj mimoriadnym spôsobom, obsahujú ju vyznania viery (ako Quicumque), liturgia a mnohé iné zdroje. Ba stojí dokonca aj v Písme. Toto sú slová Florentského ekumenického koncilu:

Svätá rímska Cirkev verí, vyznáva a káže, že nikto, kto zostane mimo katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale ani Židia, heretici či schizmatici, sa nemôže stať účastníkom večného života; ale pôjde do „večného ohňa, ktorý bol pripravený diablovi a jeho anjelom“ (Mt 25,41), pokiaľ sa pred koncom života nepridá k Cirkvi. Zjednotenie s telom Cirkvi je totiž také dôležité, že sviatosti Cirkvi pomáhajú k spáse len tým, ktorí v nej zostávajú; a pôsty, almužny, iné skutky zbožnosti a vykonávanie kresťanského boja prinášajú večné odmeny len im. A nikto nemôže byť spasený, bez ohľadu na to, koľko almužny dal, aj keby prelial svoju krv pre Kristovo meno, pokiaľ nezostane v lone a jednote katolíckej Cirkvi.“ (Denzinger 165.)

Aby sme mohli vstúpiť do Cirkvi, musíme prijať krst. Preto Cirkev tvrdí, že krst je nevyhnutný pre spásu. Ba sám Pán Ježiš povedal: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva (Jn 3,5). Toto platí nie preto, že to niekto prikázal (necesitate praecepti), ale preto, že to je metafyzicky nutné (necesitate medii). Krst je jediný spôsob, ako sa zbaviť dedičného hriechu a jediný spôsob ako sa spasiť, je byť v milosti posväcujúcej, teda bez dedičného a smrteľných hriechov. To stojí aj v detskom katechizme. Krst je jediný spôsob, ako sa dostať do Neba. Takže toto je ďalšia vec, v ktorej Cirkev nepripúšťa výnimky.

Na spasenie potrebujete krst. A je len jeden krst. Napriek tomu, čo ste možno počuli od katechétov, učiteľov a dokonca aj kňazov, neveríme v tri krsty (vody, krvi a túžby), ale v jeden: Confiteor unum baptisma in remissionem peccatorum – vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov, stojí v Nicejsko-carihdradskom vyznaní viery. Cirkev však učí, že na milostiach tohto jedného krstu, vrátane milosti posväcujúcej a začlenenia do Cirkvi, sa môžu podieľať aj tí, ktorí hoci krst ešte neprijali, položili život za katolícku vieru, ale aj tí, ktorí zomierajú s túžbou prijať sviatosť krstu. To prvé sa označuje nepresne ako krst krvi, to druhé ešte nepresnejšie ako krst túžby. Originálny pojem votum baptismi znamená túžba po krste, nie krst túžby.

Pravdu, že jestvuje možnosť získať milosti krstu prostredníctvom túžby po ňom, modernisti zveličujú a prekrúcajú, lebo chcú otvoriť dvere pre falošné náboženstvá, aby z nich spravili „prostriedky spásy“. Našli nečakaných spojencov v nasledovníkoch jezuitu Leonarda Feeneya, ktorí dogmu „niet spásy mimo Cirkvi“ zasa veria do takej miery, že odmietajú spomínanú možnosť, ako sa na milosti krstu môže podieľať nepokrstený – vlastnou krvou alebo túžbou po krste. Bežní veriaci tomu zasa málo rozumejú.

Jednohlasne tomu však verili teológovia Cirkvi, vrátane sv. Tomáša. Keď to v stredoveku Peter Abelárd poprel, našiel nezmieriteľného protivníka v sv. Bernardovi z Clairvaux. Jednomyseľne sa to verilo Cirkevnými Otcami (iba jeden z nich to poprel) a veriacimi, ako to dokazuje množstvo katechizmov a iného katechizmového materiálu vytvoreného za celé stáročia. Odvoláva sa na to dokonca aj liturgia Cirkvi a posvätný poklad Tradície. Takže túto doktrínu nemožno poprieť, hoci v zmysle akom je daná, nepotvrdzuje modernistickú interpretáciu. Požaduje, aby nepokrstený alebo položil život za katolícku vieru, alebo zomrel s výslovnou túžbou po krste. To ale nie je prípad zástupov protestantov, pohanov a Židov, ktorí sa každý deň odoberajú pred Kristov súdny tribunál.

A tu nastupuje otázka neprekonateľnej nevedomosti. Čo s takými, ktorí nevedeli a vedieť nemohli?

Blahoslavený Pius IX. napísal v Quanto conficiamur moerore:

Sú samozrejme aj takí, ktorí zápasia s neprekonateľnou nevedomosťou o našom najsvätejšom náboženstve. Úprimne zachovávajúc prirodzený zákon a jeho predpisy, ktoré Boh vpísal do všetkých sŕdc a sú pripravení poslúchať Boha, žijú čestným životom a sú schopní dosiahnuť večný život účinnou silou božského svetla a milosti, pretože Boh, ktorý jasne vidí, hľadá a pozná mysle, duše, myšlienky a zvyky všetkých ľudí pre Jeho veľkú dobrotu a milosrdenstvo v žiadnom prípade nedopustia, aby bol potrestaný večnými mukami ten, kto nemá vinu za úmyselný hriech.“

Ich situácia je podľa Pia IX. odlišná od situácie ľudí „žijúcich v omyle a odcudzených pravej viere a katolíckej jednote… tvrdošijne oddelených od jednoty Cirkvi a tiež od nástupcu Petra, rímskeho veľkňaza“.

Aj nás napomína:

„Synovia katolíckej Cirkvi… (aby sme) boli vždy horliví, aby sme ich hľadali a pomáhali im, či už sú chudobní alebo chorí, alebo sužovaní akýmkoľvek iným bremenom, všetkými úradmi kresťanskej lásky; zvlášť sa ich snažme vytrhnúť z temnoty omylu, v ktorom nešťastne spočívajú, a priviesť ich späť ku katolíckej pravde a k najláskavejšej Matke Cirkvi, ktorá k nim neprestáva láskyplne vystierať svoje materské ruky a volať ich späť. do jej lona, aby upevnení a pevní vo viere, nádeji a láske a „plodní v každom dobrom skutku“ (Kol 1,10) dosiahli večnú spásu.“

Vo svojej encyklike Mystici Corporis pápež Pius XII. povedal, že:

Tí, ktorí nepatria k viditeľnému Telu katolíckej Cirkvi… prosíme každého z nich, aby odpovedali na vnútorné hnutia milosti a snažili sa vystúpiť zo stavu, v ktorom si nemôžu byť istí svojou spásou (Porov. Pius IX., Iam Vos Omnes, 13. sept. 1868). Lebo aj keď majú skrze nevedomú túžbu určitý vzťah s tajomným telom Vykupiteľa, stále zostávajú zbavení tých mnohých nebeských darov a pomoci, ktoré možno užívať len v katolíckej Cirkvi.

Na spásu je obyčajne nevyhnutná explicitná viera v základné články viery, ako je Trojica, Vtelenie atď. a implicitná viera vo všetko ostatné. Tomáš Akvinský na otázku, či je človek viazaný niečomu explicitne veriť, hovorí: „Musíme teda povedať, že priamym predmetom viery je to, čím sa človek stáva jedným z blahoslavených, ako je uvedené vyššie (1,8): nepriamy a sekundárny predmet zahŕňa všetky veci, ktoré nám Boh odovzdal vo Svätom písme, napríklad, že Abrahám mal dvoch synov, že Dávid bol synom Izaiho a tak ďalej. Preto, pokiaľ ide o základné body alebo články viery, človek im musí explicitne veriť, a je povinný mať vieru; ale čo sa týka iných bodov viery, človek nie je povinný im veriť explicitne, ale iba implicitne, alebo byť pripravený im veriť, byť pripravený veriť čomukoľvek, čo je obsiahnuté v Božích Písmach. Explicitne je povinný takýmto veciam veriť, len keď je mu jasné, že sú obsiahnuté v náuke viery.“ ST II-II.2.5

Sv. Tomáš Akvinský pripúšťa, že niektorí z pohanov boli spasení tým, že mali „implicitnú vieru skrze vieru v Božiu prozreteľnosť“. Kladie otázku: Zdalo by sa, že pohania nemali ani explicitnú, ani implicitnú vieru v Krista, keďže nedostali žiadne zjavenie, a preto sa zdá, že na spásu všetkých nebolo potrebné výslovne veriť v Kristovo tajomstvo. Odpovedá: „Ak… boli niektorí spasení bez toho, aby dostali nejaké zjavenie, neboli spasení bez viery v Prostredníka, pretože hoci v Neho výslovne neverili, predsa len mali implicitnú vieru skrze vieru v Božiu prozreteľnosť, pretože verili, že Boh vyslobodí ľudstvo akýmkoľvek spôsobom, ktorý sa mu zapáči, a podľa zjavenia Ducha tým, ktorí poznali pravdu, ako je uvedené v Jóbovi 35,11: „Boh nás poučuje tvorstvom pozemským a čo nás vzdeláva vtáctvom nebeským“ ST II-II.2.6 ad 3

Takže, neprekonateľná nevedomosť sama o sebe nekonštituuje hriech, ale ani nie je bianco šekom do Nebeského kráľovstva. Sv. Augustín hovorí, že Boh sa nemal povinnosť nad nami zmilovať, zmiloval sa pretože je milosrdný a zmiloval sa vlastným spôsobom. Ako spravodlivý Sudca všetkých spravodlivo odsúdil, lebo dedičný hriech je dostatočnou príčinou k vylúčeniu z večného života. Ako milosrdný Boh sa však zmiloval a dal nám prostriedky spásy. Cirkev, do ktorej vstupujeme krstom a v ktorej zostávame vierou. Toto milosrdenstvo je veľké a dáva nám dôvod veriť, že takého, ktorý v neprekonateľnej nevedomosti prežil život Boh šmahom nezatratí, veď pozná jeho úmysly a myšlienky, a bude k tomu prihliadať. Ale Pius IX. jasne hovorí, že sa od takého človeka požaduje, aby úprimne zachovával prirodzený zákon a jeho predpisy, ktoré Boh vpísal do všetkých sŕdc. A skrze poškodenú a oslabenú ľudskú prirodzenosť, aj ľudia, ktorí užívajú prostriedky milosti – sviatosti – napriek ich pomoci často zhrešia aj proti prirodzenému zákonu, ktorý Boh vpísal do ich sŕdc. Ako ho dokáže zachovávať človek, ktorý pomoc milosti posväcujúcej nedostáva?

Preto sa neklamme. Neprekonateľná nevedomosť nie je prostriedkom spásy, ani vyviazaním sa z povinnosti patriť do katolíckej Cirkvi, ako ju dnes moderní teológovia radi štylizujú. Okrem toho, odvolávanie sa na neprekonateľnú nevedomosť o tom, že Kristus je Spasiteľ a Boží Syn a Jeho Cirkev je podmienkou spásy je dnes výrazne limitované. Je už len málo miest na svete, kam ešte neprišlo Evanjelium, kam neprišiel Kristus a nedal ľuďom na výber: Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa a ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.

Je málo miest, kde o Kristovom nároku na vládu nad svetom nepočuli a nemuseli k nemu zaujať stanovisko. V takom prípade sa už nebude dať hovoriť o nevedomosti, pretože taký človek na Kristovo volanie a výzvu odpovedal. Alebo ju prijal, alebo odmietol.

To, čo dnes vidíme u progresívnych teológov a do čoho prerástlo ekumenické hnutie vedie k tomu, že odháňa nekatolíkov od prijatia katolíckej viery a krstu a utvrdzuje ich, slovami Pia XII. v stave temnoty omylu, v ktorom nešťastne spočívajú a v ktorom si nemôžu byť istí svojou spásou.

PDF (formát pre tlač)