26. apríla 2024
Vplyvná žena vo Vatikáne, symbol tzv. „demaskulinizácie (odmužštenia) Cirkvi“ presadzovanej pápežom Františkom a jeho spolupracovníkmi, sestra Nathalie Becquartová, ktorá sa stala podsekretárkou rímskej Synody o synodalite, vo včerajšom rozhovore pre katolícky týždenník Die Tagespost potvrdila možnosť, ako by sa mohlo podariť zavedenie svätenia žien na diakonky. Rozhovor nesie príznačný názov – Nathalie Becquartová: „Otázka diakonátu žien je otvorená“.
zdroj: youtube.com
Tým je dopredu jasne naznačené, že spoliehanie sa na nejaké predchádzajúce cirkevné vyhlásenia a „nemenné“ vyjadrenia (podobne ako pred Fiducia supplicans), zrejme nemá pri dnešnej konštalácii síl vo Vatikáne príliš veľký význam.
Becquartová v otázke svätenia žien dopredu naznačuje názorový pluralizmus:
„V téme diakonátu žien dnes neexistuje konsenzus. Ani predchádzajúcej komisii sa nepodarilo dosiahnuť skutočný konsenzus. Správa Synody obsahuje spoločnú výzvu k väčšiemu dôrazu na prínos žien a rozšírenie pastoračných zodpovedností, ktoré sú im zverené. V súčasnosti neexistuje dohoda o tom, ako to môže vyzerať konkrétne, či sa to stane cez diakonát žien alebo nie.“
Dôvod, prečo pápež František ešte nerozhodol otvorene o diakonáte žien, podľa toho čo hovorí Becquartová, však nie je teologický, ale cirkevno-politický. Ide predovšetkým o tzv. „jednotu“:
„Úlohou pápeža je byť služobníkom jednoty. Samozrejme, nemôžem hovoriť za pápeža Františka, ale myslím si, že momentálne nemôže alebo nechce urobiť rozhodnutie s ohľadom na túto jednotu. Poveril teda túto komisiu, aby sa téme venovala hlbšie.“
A ako to teda urobiť, aby sa ľudovo povedané „cap zasýtil a kapusta zostala celá (jednotná)“?
Zdá sa, že už aj to je vymyslené. Bude to skrze pluralitu. Tá sa už osvedčila mnohokrát od II. vatikánskeho koncilu. Napríklad pri dievčatách-miništrantkách alebo prijímaní na ruku. Najprv sa pripustí „rôznosť“ a následne stačí ponechať udalostiam ich spontánny a majestátny priebeh. Vďaka ľudskej povahe náchylnej k zlému a z toho plynúcich niektorých hlavných hriechov (lenivosť, pýcha, závisť) sa potom z javu okrajového, stane jav dominantný. Nakoniec sa len povie – samo sa to tak vyvinulo…
Nie inak to zrejme bude aj s tzv. svätením žien. Metóda pluralizmu je tu navyše doplnená o už osvedčenú metódu salámovú. Všetko sa deje postupne, pomaly, uvážene, aby sa niekto príliš nenaľakal:
„Na Synode sa diskutovalo o diakonáte žien, nie o vysviacke kňažiek. V niektorých konzultáciách zaznela aj požiadavka na kňazskú vysviacku žien. Ale v každom prípade je pre pápeža Františka otvorená len otázka diakonátu, nie však otázka kňazstva.“
Nasledovala otázka ohľadom jej osobného názoru, ktorý je vzhľadom na jej pozíciu v štruktúre Synody zaiste dôležitý a predovšetkým dobre informovaný:
„Mojou úlohou je podporovať proces. Môj osobný názor nie je zaujímavý. (?) Som presvedčená, že najväčšou výzvou, pokiaľ ide o ženy v Cirkvi, je prístup žien k vedúcim pozíciám. Pápež František v súčasnosti zastáva špecifický prístup – a ja som z toho istým spôsobom výsledkom – konkrétne oddeliť niektoré vedúce pozície od kňazskej vysviacky. Robí to v Rímskej kúrii menovaním laikov alebo žien do úloh, ktoré boli predtým vyhradené pre vysvätených kňazov.“
Redaktorka Die Tagepost však sestre Becquartovej, ktorá sa vykrúca skutočne dokonale, trochu našepká otázkou: „Dal by sa teda diakonát žien ponechať na jednotlivé miestne cirkvi?“ Tá to váhavosťou pripúšťa, ale predovšetkým (a to je dôležité) zovšeobecňuje tým, že potvrdzuje pluralitnú metódu:
„Neviem, ale bola by to možnosť. Predovšetkým by som chcela zdôrazniť, že z globálneho hľadiska už existujú rôzne formy riadenia. Túto rôznorodosť by Synoda mohla ešte zdôrazniť ďalšou decentralizáciou. Spomínam si aj na úvahy o viri probati, ktoré mohol pápež schváliť pre veľmi špecifický kontext Amazónie. Otázka, ktorá dnes v niektorých ohľadoch vyvstáva, teda znie: O čom je potrebné rozhodnúť na univerzálnej úrovni? O čom sa môže rozhodovať na kontinentálnej úrovni alebo na úrovni biskupskej konferencie?“
Zdá sa, že koncepcia ako na to (a nielen ohľadom svätenia žien) je už pripravená. Pod jej zorným uhlom vlastne úvahy tzv. umiernených konzervatívcov o morálke a vierouke v Cirkvi strácajú zmysel. Padli sami do pasce pluralizmu, ktorý uznávajú a presadzujú v spoločenskej a kultúrnej rovine. Nemôžu ho poprieť a predovšetkým – nechcú ho poprieť, pretože pre nich (viď všetkých kresťanských demokratov a katolíckych liberálov) predstavuje hodnotu par excellence. Tým pádom ho ale nemôžu (a ani nechcú) poprieť ani v Cirkvi.
Zrátané, podčiarknuté: pokiaľ sa im nebude svätenie žien (alebo požehnávanie homo-párov) či iné lahôdky páčiť, tak ho nezavedú (napr. v Poľsku alebo v Ugande). Vznikne tak zaujímavá forma „jednoty“, ktorá by sa dala prirovnať k modernej rodine. Tá zahŕňa niekoľko vzájomne zosobášených a rozvedených párov, deti vzišlé z týchto párov, ďalej príležitostných partnerov a ich deti, starých rodičov s ich novými partnermi a vnúčatami etc., etc. Tí všetci spolu chodia na dovolenky, opekajú si v lete na záhrade cigánsku a pijú pivečko v dokonalej „jednote“. To, že predstavujú sociálny chaos, si nepripúšťajú. Naopak, radi prízvukujú, že vzťahy medzi nimi sú výborné. A to je zrejme tá kýžená „jednota“ v chaose.
BM
Zdroj: Die Tagepost, Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
