Eskimácky folklór, zapísaný v roku 1941
Ukavinský staršina bol veľmi žiarlivý. Vždy, keď sa vracal z lovu, zobral žene torbaz a ohmatal podošvu. Ak bola podrážka mokrá, zbil svoju ženu. A tak žil staršina, tvár mladej ženy bola celá čierna od pästí. Premýšľa žena: ,,Ak tu zostanem, bude zle. To radšej zomriem. No ak zomriem v zemľanke, zle sa so mnou stane. Pôjdem k moru, lebo ak sa tu zabijem, príde muž, uvidí ma a zasa bude zle. Ak pôjdem k moru, muž na neuvidí, ani susedia – a tak to bude pre mňa najlepšie.“ Príde muž z lovu domov, berie jej torbaz, ohmatá podrážku. Ak je suchá, aj muž je dobrý. Najedia sa a ľahnú si spať. Na druhý deň odišiel muž na lov za svitania. Žena sa obliekla do čisto nových šiat a vyšla zo zemľanky. Pomaly sa rozbrieždilo, stojí ticho pri zemľanke a premýšľa: ,,Ak pôjdem do tundry, uvidia ma, budú ma hľadať a nájdu. Ak pôjdem k moru, utečiem po ľade a neuvidia ma.“ A pustila sa tým smerom, kde boli odstavené bajdary. Našla stopy lovcov a podľa nich prišla k ľadu. Ide a ide, a ľad nemá konca. Kráča veľmi rýchlo, obzerá sa, aby ju nik nevidel a keď si už myslí, že je ďaleko, obzrie sa – ale bajdary sú stále nablízku. Začne bežať, beží z plných síl a keď ustane, iba chvíľu lapá po dychu. ,,No, hádam som už dosť ďaleko“ a obzrie sa, ale bajdary sú stále nablízku. Slnko vyšlo už vysoko na oblohu a žena, hoci beží ako vládze, stále je pri brehu. ,,Vari mi moja zem Ukivak bráni zomrieť v mori? Pokiaľ ma ešte nikto nezbadal, vyleziem teda na horu Ukivak“, prebleslo jej mysľou a začala sa šplhať na vysokú skalu. Keď vyšla hore, pred sebou vidí obrovský ploský kameň. Sadla na kameň, pretiahla si cez hlavu veľkú kapucňu, zakryla ňou oči a horko zaplakala. Spomínala na svoj život, na muža a bolo jej ťažko. Plače ešte viac, do kameňa zo žiaľu nohou udiera a tu cíti, že sa balvan pohol. Prestala plakať, rýchlo si zložila kapucňu, uprene hľadí na kameň. Vidí: kameň leží nepohnuto. Znova si nasadí kapucňu až cez oči a hovorí si sama pre seba:
,,Čoho že sa hojím? Veď som sem prišla zomrieť.“ A znova sa rozplakala, vzlyká viac a viac, a tu opäť cíti, že sa kameň pohol. Zem sa silno zatriasla. Prestala plakať, dala dolu kapucňu a pozrie pod seba. Utiera si slzy, vidí: pri nej vchod do zemľanky. Chce nahmatať steny, no nič necíti, oprie sa lakťami o zem, spustí sa dolu, ale ani nohy nič necítia, iba prázdnotu. Pustí sa zeme a skočí do priepasti. V hĺbke čosi nahmatá – pod prstami cíti telo veľryby. Pomyslí si: ,,Ak pôjdem zľava, bude zle, ale ak sprava – všetko bude dobré.“
Vstala a pobrala sa doprava, poslepiačky hľadá stenu, tu z jednej, tu z druhej strany, až nahmatá studený kameň, a kým si oči privykajú na tmu, pred sebou zbadá slabý plamienok. Ide priamo k nemu, opatrne stúpa po rebrách veľryby a vidí – všade navôkol priviazané kajaky o stĺpy, pri nich harpúny, veslá, rozvešané rukavice. ,,Tak predsa vo vnútri zeme žijú ľudia“ pomyslí si, ,,veď tak hovoria, že podzemní ľudia sú tungaki, ale žijú rovnako ako my na zemi.“ Stúpa ďalej po rebrách, zbadá ďalší otvor, pozrie dnu, kamenné steny sú obtiahnuté jeleňou kožou a vo vnútri veľmi silné svetlo. Po bokoch visí mäso z jeleňa a iných zverí z tundry, oproti zasa mäso rôznych morských zverov – veľrybie, mrožie, tulenie. A v strede sedí veľmi pekný mladý muž, lovec. Uvidí ju muž a povie:
,,Kto si? Tungak?“
,,Nie som tungak, som odtiaľto – ukivanská. Utiekla som z domu, aby som zomrela. More ma neprijalo a tak som prišla na horu Ukivak.“
,,Ani ja nie som tungak, poď ďalej!“
Žena vošla dnu, bez rozpakov a s pocitom – akoby prišla do svojho domu. Muž jej vraví:
,,Ak ti bude smutno, z týchto jeleních koží si uši čo len budeš chcieť. Nikoho a ničoho sa neboj. Všetko, čo vidíš, je tvoje. Všetko, čo patrí zemľanke, patrí aj tebe.“
Zostala žena v zemľanke, dobre sa jej žije, nikoho a ničoho sa nebojí a robí iba to, čo sama chce. Prišla noc, muž hovorí:
,,Usteľ dve postele v pologe, jednu oproti druhej.“
Ustlala žena dve postele, ľahli si spať. Na druhý deň jej muž hovorí:
,,Čoskoro príde zima a my sme bez mäsa. Vezmem kajak a pôjdem na lov.“
Odviazal kajak, všetko si prichystal, obliekol sa, vzal harpúnu, sadol do loďky a vraví žene: ,,Potlač ma!“
Žena vstala, prišla k nemu a zaprela sa do kajaku. Zem sa zatriasla a začala sa pomaly otvárať, dovnútra tečie voda. Hľadí žena: polovicu zemľanky voda zaliala.
,,Nože, potlač ma!“
Zaprela sa ešte viac do kajaku a muž sa ocitol na mori. Stena sa zatvorila, voda zmizla a tak si žena začala pomaly robiť svoju prácu – sedí, šije a tu sa opäť skala zatriasla, steny sa otvorili a muž s plným kajakom vošiel dnu. Rozrezali veľryby, mrožov, lachtakov, pripravili jedlo, najedli sa. Sadne si muž po večeri bokom a mlčí.
,,Ach, myslela som, že tu bude lepšie ako pri bývalom mužovi. A ty sa so mnou tiež nerozprávaš. Vyžeň ma! Ak sa ti nepáčim, pošli ma preč a ja pôdjem!
,,Nie preto mlčím, aby si odišla. Poď sem ku mne!“
Podišla žena k mužovi: ,,Mala by si sa vrátiť domov. Tvoj muž sa práve chystá oženiť. V tvojom dome sú teraz dve nové mladé ženy. Keď prídeš domov, vojdi do svojej zemľanky, uvidíš tam tento miešok s oblečením. V komore bude mäso, ktoré tu vidíš. Keď sa vrátiš, umy si vlasy a zviaž, pekne sa obleč, z komory vezmi mäso a priprav pre hostí. V strede bude sedieť tvoj muž a po oboch bokoch jeho nové ženy. Prídeš k nim a ponúkneš ním svojho muža. Ak nebude chcieť jesť, postav jedlo pred neho a ponúkni hostí. Všetkým bude chutiť, nezostane ani kúsok. Potom sa otoč a vráť sa do komory.“
Žena mu odpovedá: ,,Nemôžem sa vrátiť, znova ma zbije!“
,,Nie, neboj sa. Choď domov, už ťa viac biť nebude. Počúvaj!“
Chytil ženu za hlavu a pritisol ucho ku stene. Počúva žena – nič nepočuje. Muž sa jej pýta:
,,No ako, počuješ niečo?“
,,Nie!“
Fúkol muž žene do ucha a pýta sa:
,,A teraz počúvaj!“
Žena si znova priložila ucho ku stene a počuje: v Ukivaku, akoby bol veľmi blízko, bijú na bubon, pijú, tancujú. Odtiahla žena hlavu od steny:
,,Nepôjdem domov, radšej zomriem!“
,,Nie, tak nehovor, musíš ísť! Keď odídeš, všetko tu zviažem do uzla. Keď sa ťa muž začne pýtať, nič mu neodpovedaj, a ak bude naliehať, iba mu povedz: ,,Zajtra ti poviem.“ Keď sa rozbrieždi, vezmi ho sem, a ja všetko, čo tu vidíš, naložím pre vás na veľkú kopu.
Prehovoril muž mladú ženu, začala sa teda obliekať, vyšla a východ bol hneď pri nej. Zišla z hôr, prišla do svojej zeme, vošla do zemľanky, umyla si vlasy, zviazala, vzala miešok so šatami, pekne sa obliekla. Urobila všetko, ako jej muž z hôr povedal, pripravila mäso, podišla k hosťom. Spev utíchol a ona ich výdatne pohostila rôznym mäsom. Odišla a spoza rohu pozrie, čo robí jej muž: sedí s oboma ženami a tuho premýšľa: ,,Namôjdušu, toto bola moja žena.“ Zdvihol hlavu a hovorí:
,,Ej, susedia! Tak sa mi vidí, že sa moja stratená žena vrátila. Určite je to ona! Veľmi sa na ňu podobá!“
Chytil jednu z mladých žien a odvrhol od seba.
,,Oj, tak je to, moja žena sa vrátila! Samozrejme, že je to ona!“
Chytil druhú z mladých žien a odvrhol od seba.
Vstal a hovorí:
,,Naozaj sa moja žena vrátila! Veľmi sa na ňu podobá! Tak je to, musí to byť ona!“
Odišiel za ňou, vidí: jeho stratená žena sedí a krúti niťami. Podišiel k nej:
,,Ach, odkiaľ si prišla? Kde si bola? Nikde sme ťa nemohli nájsť!“
,,Nič sa ma nepýtaj, zajtra ti všetko poviem!“
Muž sa vyzlieka a stále sa pýta:
,, Kde si bola? Kde si bola?“
Žena už viac neodpovedá, lez začala rezať mäso. A on stále: ,,Kde si bola? Kde si bola?“
,,Teraz ti nepoviem, ale zajtra áno.“
Zaspali. Skoro ráno na úsvite budí žena svojho muža:
,,Obliekaj sa, teraz ti všetko poviem.“
Obliekli sa. Vyšli na horu Ukivak. Uvideli zemľanku, vošli dnu. V zemľanke horí oheň. A v strede zemľanky na saniach všetko mäso, kožušiny a kože zviazané do uzla. A nikde nikoho. Vzal muž všetko, čo bolo pripravené a pobrali sa domov. Ešte sa obzrie, ale zemľanky už niet. Spustili sa dolu horou, prišli do dediny, rozdelili sa so susedmi a muž už viac ženu nehrešil, ani nikdy neudrel. Ešte viac zbohatol, lebo v love mal stále viac a viac šťastia. Žil muž so ženou šťastne a už im nikdy nič nechýbalo.
МЕНОВЩИКОB, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 54 – 56.
Preklad: Mgr. Soňa Valovičová.
