ZAMYSLENIE na zamyslenie sa: PREČO zrazu to veľké, organizované „multikultúrne“ UPRATOVANIE? PREČO zrazu tá celostná výmena divadelných kulís? KOMU je určená..? Na čo, a pre koho je to dobré?
Pripomeňme podstatu veci. Aby sme sa dostali na jej koreň. A videli veci také, aké sú. A nie ako by niekto chcel, aby boli.
Už celé desaťročia počúvame to isté
„Prostonárodné povesti o tom, že migranti sú obohatením a nie sú nebezpeční“. Že to všetko sú len predsudky nechápavých. A pozrite sa. Jeden sa nestačí čudovať, keď vidí ako sa v Paríži začalo veľké, organizované orwellovské olympijské divadlo. S novým scenárom. S novými kulisami. S novými spotvorenými hercami na scéne. Ako je “nie náhodne”, účelovo prevracaný svet na ruby v priamom prenose. Hodnoty, na ktorých stál náš svet celé veky.
A pozor, nie je to divadlo pre potešenie
Len v snahe byť „herne“ originálny. Nie to tá „šálka kávy“, na akú sme v Paríži zvyknutí. A nie to už vôbec športové divadlo. Ale vyzývavo demonštrovaný, premyslene zrežírovaný skok do novej doby. Do falošnej ilúzie degenerovaného sveta zvrátených hodnôt, vnucovaných novodobou, netrpezlivou elitou, držiacou dnes v rukách cez naakumulované bohatstvo reálnu moc. S novými „kolíkovskými“ predstavami, určujúcimi to, ako majú ľudia žiť. Čomu majú veriť. Čo majú vyznávať. Čo si môžu myslieť. A najnovšie, aj komu a čomu sa klaňať. Ako by sa svet dostal v Paríži do bodu, v ktorom sa už ocitol. A ktorý bol začiatkom jeho (civilizovaného) konca mnohokrát.
A súčasťou toho predstavenia je aj to premiestňovanie „mobilných divadelných kulís“. Preto aj tá nechutná, na večerné posedenie jedná veľká nestráviteľná Potemkinova dedina.
A predpísaný scenár velil prerobiť doterajšiu parížsku scénu. Aby nerušila kruhy. A nielen tie olympijské..
A začalo to akciou ako z akčného filmu. S políciou v mozaikovom obraze. S neľútostnou likvidáciou táborov prisťahovalcov. Tých, ktorí pravdaže doposiaľ nevadili. Ktorí neboli tŕňom v oku pri mostoch Pont de Flandre a Pont de Stains pozdĺž kanála Saint-Denis severne od Paríža, v 19. parížskom obvode, v robotníckej štvrti hlavného mesta. Lebo nábrežie kanála bolo treba odrazu „kultúrne vyčistiť“. „Deratizovať“. Lebo kamery snímajú a oči žalujú.
A rovnako tak provizórny tábor v sídle opustenej autobusovej spoločnosti vo Vitry-sur-Seine, ktorý sa stal domovom pre stovky migrantov. A tiež rómsky tábor, ktorý sa nachádza vedľa diaľnice A4, v Joinville-le-Pont (Val-de-Marl).
A tak je namieste sa dnes reálne pýtať – a čože sa zrazu zmenilo?
Prečo to náhle násilné vytesňovanie toľko proklamovaného „multikultúrneho bohatstva“ z udomácnenej verejnej scény? Kamže sa podela tá, toľko premieľaná tolerancia, tie toľko zdieľané a nám podsúvané západné HODNOTY, inkluzívnosť, rešpekt k inakosti bytia a žitia, to predstierané „multikultúrne obohacovanie spoločnosti“ a iné, dávno vyklieštené slobody, určené iba pre slaboduchých, hluchých a naivných. A tých, ktorí len chcú mať „slepý pokoj a komfort“ pri užívaní a nadužívaní svojho osobného portfólia.
Kde sa zrazu podeli tie nepriznané koloniálne výčitky svedomia?
LEBO problémom sú zrazu migranti. Tí z lokalít, kde sa konajú Olympijské hry. Tí hromadne (po stovkách) sťahovaní. Presnejšie TÍ, ktorí nám boli roky predstavovaní, ako obohacovači našej európskej kultúry. TÍ, z ktorých sa zrazu, z večera na ráno, stala jedna nehodná, nevítaná, nežiadúca kulisa, kaziaca „umelecký dojem“ výstavného brucha Paríža.
Abnormálnosť? Pokrytectvo? Či už rovno hnus?
V skutočnosti veľké predsviatočné upratovanie farizejov. Dvojaká morálka, idúca ruka v ruke s tým zvráteným divadlom pri otvorení OH, demonštrujúcim tým najhrubším spôsobom znásilňovanie kresťanských hodnôt, na ktorých stoja základy Európy.
A to kacírske znevažovanie podstaty človečenstva, odkazu Krista cez bezprecedentné zneuctenie významu Da Vinciho obrazu poslednej večere pre spásu ľudstva bola iba bodka završujúca dielo mravnej skazy, zrkadliacej súčasný charakter západnej „kultúry života“ a cestu, ktorou sa máme nedobrovoľne pobrať za nimi aj my.
A s tým veľkým upratovaním muselo zákonito prísť aj na (potemkinovské) kulisy, tutlajúce a brániace priznať na verejnosti reálie bytia a žitia migrantov. Tie, ktoré už dnes zo širšieho centra západných metropol urobili „no-go zóny“, kde sa udomácnila už iná „obohacujúca“ kultúrno-etická obyčaj. Tá, na ktorú si už našinec „INKLUZÍVNE“ postupne zvykaj.
„Definične“ vzaté, nachádzaj spôsoby ako „prijať rôznorodosť“ bez vonkajšieho odporu a nauč sa, ako z prijatej rôznorodosti mať aj vnútorné uspokojenie. A nielen „duchovne“ vo svojom vnútri, ale aj „fyzicky“, vonku, na ulici.
S trpko-smutnou obavou, že sa čoraz častejšie vkráda do života skúsenosť, že sa čoraz viac stráca hranica medzi príznačnou, tomu zodpovedajúcou obrazovým preháňaním a bytostnou praxou v novo sa formujúcej multikultúrnej a transrodovej Európe.
A o trpkosti tejto obraznej skratky svedčí aj správa spred niekoľkých dní, keď piati „obohacovači kultúry“ v Európe znásilnili mladú austrálsku ženu. Dnešným „inkluzívnym“ jazykom povedané:
- pomáhali prekonávať zastaralé predsudky „netolerantných“ Európanov, „necitlivo“ nerešpektujúcich iné „kultúrno-etické obyčaje“ migrantov.
A túto novú „kultúrno-etickú hodnotu“ (prejavu) už dnes nejde zatĺcť ani starou rétorikou (o konšpiráciách), ani nanovo premaľovanou kulisou, s ktorou prišiel francúzsky minister vnútra. Tlačiac kapustu do hláv tých, ktorí tam majú nepoorané.
PS:
Už len tŕpnem, kedy sa pod chvíľou zjaví na obrazovke ten okukaný (mediálny) žolík, najnovšie už aj právny expert (odborník na zákon o štátnych symboloch). Nádaská. Aby nám „fundovane“ vysvetlila, ako je to s tým (ako tomu ešte my netolerantní nenáležite, „zastaralo“ hovoríme) – zneucťovaním žien na verejnosti.
A ešte viac, aby si to nespodobnila so zneuctením vlajky na dúhovom PRIDE 24, a neprišla s rovnako nehoráznym bagatelizovaním nezákonného konania, argumentujúc, že to len vyšlo z danej situácie.
A to je aj symbolický mravný bod zlomu, ktorý dáva zbohom za svetom nefalšovaných hodnôt, ktorý sme zdedili po predkoch a žili v poctivej viere v ich ozajstný zmysel. Bod zlomu, pri ktorom by dnes už cisár Hirohito – po vzhliadnutí ceremoniálu znevažujúceho všetko, čo dáva nášmu životu étos- nemal nárok považovať terajšie OH za OTVORENÉ…
