“Kým Ježiš ešte hovoril so zástupom, vonku stála jeho matka a bratia a chceli s ním hovoriť. Ktosi mu povedal: “Tvoja matka a bratia stoja vonku a chcú s tebou hovoriť.” On mu odpovedal: “Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“” Ukázal na svojich učeníkov a povedal: “Tu je moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca na nebesiach, je môj brat, sestra a matka.” (Mt 12, 48-50)
Ako človek, ktorý učí a káže v Katolíckej cirkvi i v širšom kresťanskom spoločenstve, často dostávam otázku, či mal Ježiš bratov a sestry. Ak sa touto otázkou myslia prirodzení alebo pokrvní príbuzní, text a neprerušená kresťanská tradícia dávajú jasnú odpoveď – nie. Tento úryvok má však oveľa hlbší význam.
Neprihliadanie na pôvodný jazyk textu viedlo k mylnej predstave o možnosti, že Ježiš mal bratov vo svojej prirodzenej rodine. Skutočnosť je taká, že slovo použité pre rozšírenú rodinu, ktoré je dôležitou súčasťou židovského chápania rodiny, nie je preložené presne.
Žiaľ, od nešťastných rozkolov v Cirkvi po protestantskej reformácii sa práve táto nesprávna interpretácia ešte viac posilnila a použila v polemikách. Takéto cvičenie nielenže prispieva k nešťastnému rozdeleniu kresťanov, ale uniká mu význam a krása tohto úryvku pre všetkých kresťanov.
Nanešťastie, niektorí tiež tvrdia, že tieto úryvky stoja za tvrdením, že Ježiš vyslovil poznámku, ktorá mala znížiť význam jeho pozemskej matky. Tento výklad “matka je nedôležitá” je textovo nepresný a teologicky mylný.
Je v rozpore s biblickým kontextom stretnutia a odmieta konzistentnú, neprerušenú kresťanskú tradíciu týkajúcu sa jeho hlbokého významu. Takéto nesprávne čítanie pripisuje Panne Márii minimalistickú úlohu v kresťanskom zjavení a následne v živote každého kresťana.
Môže spôsobiť, že nám unikne hlboká pravda týkajúca sa kresťanského života a povolania – ako aj zmyslu Cirkvi. Môže nás to odradiť od toho, aby sme sa hlbšie zahĺbili do textu a pochopili hlboko dôležitý poznatok. Tento náhľad má veľké dôsledky a môže nás priviesť k hlbšiemu prežívaniu kresťanského života a povolania.
Stojím na strane starobylej kresťanskej tradície, ktorá má korene v tzv. patristickej literatúre (spisy prvých cirkevných otcov). Opakom tohto “matka je menej dôležitá” tvrdenia je to, čo sa odhaľuje prostredníctvom týchto slov – a v tomto stretnutí.
Pochopený v tomto svetle tento úryvok odhaľuje rámec pre autenticky ľudskú a vzťahovú spiritualitu, spiritualitu spoločenstva. Prostredníctvom Ježiša Krista a jeho spásonosného vtelenia sme sa stali členmi samotnej Božej rodiny. Sme jeho matkami, bratmi a sestrami, keď žijeme jeho Slovo a kráčame jeho cestou.
Svojím krstom sme všetci pozvaní do samotnej Božej rodiny. Keď sa rozhodneme byť poslušní Božej vôli a Slovu, vstupujeme do večného vzťahu s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým. Stávame sa vlastne súčasťou “Božej rodiny”, stávame sa “matkou” “sestrou” a “bratom” Pána. Prostredníctvom neho vstupujeme do “spoločenstva” s trojičným Bohom.
Táto výmena bola zaznamenaná pre všetky časy s určitým cieľom. Ježiš nás prostredníctvom nej učí niečo o vnútornom význame nášho osobného vykúpenia, zamýšľaného vykúpenia celého ľudského rodu – a nadchádzajúceho vykúpenia celého stvoreného poriadku. Posolstvo je jednoduché, ale hlboké: Boh je Bohom lásky a vzťahu. Pozval nás do dôverného a večného spoločenstva lásky. Vyzýva nás, aby sme mu odpovedali.
“Pozrite na svoju matku, pozrite na svojho syna.” Vo svojom poslednom akte sebadarujúcej lásky, ktorý sa navždy zjavil na Golgotskom vrchu, Ježiš vlastne povýšil a rozšíril význam výrazu matka a bratia. O tomto stretnutí čítame v evanjeliu svätého Jána. Predstavte si tú dojímavú scénu tesne pred tým, ako mal naposledy vydýchnuť:
“Pri Ježišovom kríži stáli jeho Matka a sestra jeho Matky’Mária, manželka Klopasova, a Mária z Magdaly. Keď tam Ježiš uvidel svoju Matku a učeníka, ktorého miloval, povedal svojej Matke: ‘Žena, hľa, tvoj syn.’ Potom povedal učeníkovi: ‘Hľa, tvoja Matka.’ A od tej hodiny ju učeník vzal k sebe domov.” (Jn 19, 26-27).
Otcovia Cirkvi už od staroveku správne a jednotne učili, že pri tomto stretnutí išlo aj o viac než len o vzťah medzi apoštolom Jánom (ktorého Sväté písmo nazýva “milovaným učeníkom”) a Máriou, Pánovou Matkou. Išlo – a ide – o rozšírenú rodinu Cirkvi, o spoločenstvo, ktoré Ježiš prišiel založiť – a ktorého je hlavou a my sme jeho údmi.
Ako posledný dar, tesne pred svojou smrťou daroval svoju matku celej svojej rodine tým, že ju dal milovanému učeníkovi Jánovi. Bol to dar pre nás všetkých, výmena, rozšírenie Jeho rodiny. V tejto výmene, ako už dlho učí kresťanská tradícia, zveril aj nás všetkých do Jej materinskej starostlivosti.
Niečo z vnútorného významu tejto výmeny, tohto daru, skutočne odhaľuje úryvok z evanjelia svätého Matúša a svätého Lukáša, ktorým sme začali. Ježiš týmito slovami danými v odpovedi zástupu nezmenšoval svoj vzťah s Matkou, ale ho rozširoval.
Ježiš túži Božou láskou nás všetkých zahrnúť do rodinného kruhu Boha. Tým nás pozýva na cestu domov do domu Otca’v Ňom, skrze Neho a s Ním, mocou Ducha Svätého. Pri tejto výmene Ježiš otvára tým, ktorí majú oči na videnie a uši na počúvanie, hlbší vnútorný význam a zmysel Máriinho materstva a vnútorný význam všetkých rodinných vzťahov obnovených Duchom Svätým.
Tým, ktorí majú uši na počúvanie a oči na videnie, dáva kľúčový poznatok – rodinné vzťahy sa dotýkajú, modelujú a sprítomňujú večné tajomstvo, do ktorého je pozvaný každý z nás pokrstených! Cirkev je skutočne rodina, Božia rodina. Pochopiť tento pohľad a žiť ho je kľúčom k duchovnému životu. Kresťanské povolanie a poslanie je v podstate o vzťahu a spoločenstve.
Všetci, ktorí sú krstom začlenení do tela Ježiša Krista, začínajú už teraz prežívať intimitu (vyjadrenú v rodinných vzťahoch), ktorá je podstatou samotného života Trojice. Svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním (“veľkonočné tajomstvo”) otvára cestu každému mužovi, žene a dieťaťu, ktorí sa rozhodnú plniť vôľu svojho Otca, aby vstúpili do samotného rodinného kruhu Boha prostredníctvom života v ňom.
Ježišov Otec sa stáva aj naším Otcom, keď prostredníctvom neho vstupujeme do vnútorného života Trojice. Túto pravdu podčiarkuje tesne pred svojím nanebovstúpením, keď Márii z Magdaly prikázal, aby učeníkom povedala “Jdem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu.” (Jn 20, 17). Pochopenie tohto tajomstva si vyžaduje modlitbu a zjavenie. Musia sa nám otvoriť oči pre jeho plnosť a naše srdcia sa musia zmeniť stretnutím. To si vyžaduje živú vieru. Sme členmi samotnej Božej rodiny.
