DENNÍK N VOLÁ V KAUZE ATENTÁT PO MARENÍ SPRAVODLIVOSTI
V denníku N pracujú samí mudrci. Jeden z nich, istý Tomáš Čorej sa ponosuje, že v „Amerike je vyšetrovanie atentátu verejné, u nás taja, čo sa dá“.
Súdruhom a súdružkám z tlačového orgánu Miškovej strany uniká niekoľko podstatných okolností a bude dobré, ak o tom stratíme zopár slov.
Po prvé, právne systémy Spojených štátov amerických a Slovenskej republiky sú postavené na podstatne odlišných princípoch. Platí to aj napriek tomu, že Matovičov Himmler Lipšic presadil do slovenského trestného práva množstvo zhovädilostí z anglosaskej právnej tradície.
Po druhé, prečo by malo byť verejné vyšetrovanie (teda prípravné konanie, nie konanie pred súdom) verejné? A prečo by malo byť verejné prípravné konanie lepšie ako neverejné? Napríklad v priebehu prípravného konania sa pracuje s rôznymi verziami. Aj s rôznymi podozrivými, ktorí sa na konci dňa úplne vylúčia z okruhu záujmových osôb. Prečo by mali byť mená nevinných ľudí verejne pertraktované v médiách? Aby mediálne hyeny, ako sú manželka Pamely z Pezinka alebo slovenská Baba Vagna Vagovič mali komu s prepáčením srať na hlavu?
Po tretie, neverejné prípravné konanie je okrem mnohých iných dôvodov potrebné aj v záujme ochrany práv obvineného. V našom prípade strelca z Handlovej. Keďže pán Cintula patrí do tábora progresívnych nadšencov, aspoň v Miškovom tlačovom orgáne by mohli mať rešpekt k jeho zákonným právam.
Po štvrté, v každom podobnom prípade existuje aspoň teoretická možnosť, že páchateľ mal komplicov alebo aspoň sa preveruje alternatíva, či niekto pred políciou a prokuratúrou neutajuje informácie dôležité pre náležité objasnenie stíhaného skutku. Komu by asi tak prospelo verejné vyšetrovanie, ak by popísané eventuality pripadali do úvahy aj vo veci atentátu na Roberta Fica?
Azda si len nemáme myslieť, že volaním po verejnom prípravnom konaní chcú súdruhovia z tlačového orgánu Miškovej strany pomáhať mariť spravodlivosť. Či?
