Boj za slobodu alebo proti pápežencom? –

Branislav Michalka

1. augusta 2024  

História

predchádzajúca časť:
Utajená stránka vzniku USA, I. časť: Americká revolúcia 1775 a protikatolícka nenávisť protestantov

***

Boj za slobodu?

Videli sme, že vzbura proti Spojenému kráľovstvu bola motivovaná v značnej miere podozrením, že kráľovskí ministri, anglikánski krypto-pápeženci si pestujú katolícku piatu kolónu na boj proti dobrým protestantom. To posúva verziu o čisto ekonomicko-politickej motivácii Americkej revolúcie výrazne do polohy náboženskej vzbury. Autori výzvy dodávali, že len čo budú Američania donútení prijať katolicizmus, budú zaradení do obrovskej pápežskej armády na zotročenie anglických protestantov.

Pokiaľ sa dnes, po vyše dvesto rokoch americkej protestantskej propagandy, umocnenej výsadným postavením USA po II. svetovej vojne, zdá neuveriteľné, žeby bola vojna kolonistov proti protestantskému kráľovi Jurajovi III. motivovaná vo výraznej miere bojom proti katolicizmu, v čase jej konania to pre Britov nepredstavovalo žiadnu záhadu. Generál Thomas Gage, ktorý ako zlomový okamih vzbury označil práve Quebecký zákon, krútil celý čas hlavou práve nad tým, ako boli kolonisti presvedčení, že Británia odstráni ich náboženskú slobodu kvôli katolíkom.

Prisudzoval
teda práve tejto obave hlavnú motiváciu pri protibritskej vzbure.
Konštatuje, že keď ich nikto nedokázal presvedčiť, „aby
uverili opaku, … plameň rebélie vybuchol na všetkých frontoch“.
Ambrose Serle, ktorý v rokoch 1776 – 1778 slúžil ako tajomník
admirála lorda Richarda Howea, oznámil svojim nadriadeným, že
„vojna v Bostone
je do veľkej miery náboženskou vojnou.“
Dobová znalosť príčin americkej vzbury viedla niektorých Britov
k tomu, že tvrdenia Američanov o tom, ako bola revolúcia
inšpirovaná „vznešenými
koncepciami slobody“,
ich nesmierne rozčuľovali.

Americký
historik Steven Waldman, autor do značnej miery prelomovej knihy o
antikatolicizme počas Americkej revolúcie s názvom Founding
Faith (Zakladajúca
viera) a z ktorého informácií vychádza v mnohom aj tento článok,
píše, že „počas
revolúcie povstalci, ktorí sa snažili vyvolať nenávisť voči
Británii, bežne stotožňovali praktiky Anglikánskej cirkvi s
praktikami katolíckej Cirkvi.“
Evidentne teda vedeli, čo môže motivovať povstalcov do boja proti
Británii. Bol to mýtus o jej krypto-pápeženectve, motivovaný
primárnou averziou ku katolíkom. Boj za slobodu bol pre kolonistov
bojom za protestantskú superioritu.

V roku
1912 anglický kardinál Gasquet jednoznačne vyhlásil, že
„americká
revolúcia nebola hnutím za občiansku a náboženskú slobodu,
ale jej hlavnou príčinou bolo bigotné zúrenie amerických
puritánskych a presbyteriánskych ministrov na ústupok úplnej
náboženskej slobody a rovnosti pre katolíkov frankofónnej
Kanady.“ A dodal:
„Áno, ľudí
znepokojovalo zdaňovanie, ale to by sa dalo vyriešiť, nebyť
puritánskych búrok a fanatizmu.“

Ak
však jedným z podstatných motívov Americkej revolúcie bol
protikatolícky resentiment, ako vysvetliť výsledok tejto vzbury
proti panovníkovi, ktorý nakoniec neviedol k eliminácii
výskytu katolíkov v USA, ale k ich tichej tolerancii?

Keď
je realita silnejšia ako nenávisť

Život
sám je niekedy silnejší, než najlepšie zosnované revolučné
plány. Veliteľ vzbúrencov George Washington, slobodomurár
vysokého zasvätenia, ktorému boli náboženské spory ľahostajné,
aj keď určite považoval katolicizmus za najväčšie zlo
a nebezpečenstvo pre lóžu, pochopil, že zo strategického
hľadiska sa bez katolíkov neobíde. V konečnom dôsledku by sa
dokonca dalo špekulovať o tom, že určité revolučné sily
šikovne využili protikatolícku nenávisť, vyburcovali vášne do
vzbury, aby nakoniec nechali protestantských radikálov stáť
s otvorenými ústami, pretože tí po skončení vojny zistili,
že katolíci sú v novej republike možno ešte voľnejší,
než to sľuboval Quebecký zákon.

Niežeby
to bolo úmyslom revolucionárov, ale inak to zrejme za daných
okolností nešlo zariadiť. Vojna, do ktorej sa dostali s kráľom,
ich vtlačila do novej strategickej situácie, v ktorej išlo
o všetko a nakoniec v nej boli donútení spoliehať
sa na pomoc tých, kvôli ktorým vlastne protibritskú vzburu
rozpútali. Washington, ako veliteľ povstaleckej armády vedel, že
pokiaľ nedokáže neutralizovať Kanadu, nemôže chrániť Nové
Anglicko a New York pred britskou inváziou zo severu. Dúfal,
že dokáže odrezať tento britský severný front zhromaždením
kanadského obyvateľstva, paradoxne najmä francúzskych katolíckych
Kanaďanov žijúcich v Québecu, do celokoloniálnej
republikánskej revolty proti britskej korune. Preto zahájil inváziu
do Kanady pod velením plukovníka Benedicta Arnolda.

Armádne
jednotky však medzi katolíckymi Kanaďanmi príliš veľké
sympatie nevzbudili. Inváziu brali ako protestantskú misiu
a protestantskí vojenskí kapláni šírili ideu zničenia
katolicizmu na severe. Jeden z nich si do denníka vzrušene
napísal, že vojaci „prežívali
radostné vzrušenie zo šírenia evanjelia v rozľahlej
krajine, ktorá bola už dlhé roky pod vládou satana a Antikrista.“
Washington už tak nadšený nebol, pretože vedel, aké dôležité
je získať severných katolíkov. Preto pristúpil k okamžitým
opatreniam.

14.
septembra 1775 zakázal prax osláv každoročného Protipápeženského
dňa a pálenie pápežových podobizní, čo len potvrdzuje, že
takáto prax bola bežná, aj to, že teraz bola zrušená len z
pragmatických dôvodov. Pre väčšinu protestantov to musel byť
šok, ale taký už je osud tých, ktorí sa dajú zlákať na
revolúcie.

Navyše
povedal Arnoldovi, že jednotky nepostúpia ďalej, pokiaľ neudržia
svoj protestantský fanatizmus v tajnosti. Musia presvedčiť
katolíkov, že budú v novej únii vítaní a budú
prosperovať z novej americkej náboženskej slobody. 5.
novembra 1775 verejne pokarhal vojakov za oslavu Protipápeženského
dňa a označil ho za „smiešny
a detinský zvyk“.

Washington
navyše dobre vedel, že vojaci idúci na pomoc Bostonu sú aj
katolíci z Marylandu a Pensylvánie. Zatlačil aj na
noviny a – stal sa zázrak: články s protikatolíckou tematikou
odrazu zmizli. Ďalší predobraz praxe v USA, kde je sloboda
médií v teórii nekonečná, v praxi však podľa
okolností limitovaná.

Sekať
dobrotu začal aj Kongres, ktorý ešte krátko predtým vydal
vyhlásenie v súvislosti s Quebeckým zákonom o ohavných
katolíckych pápežencoch. Teraz písal citlivý list francúzskym
Kanaďanom, aby sa k nim pripojili v otázke slobody.
V liste dokonca nabádali Kanaďanov k tomu, aby
nedôverovali britskému parlamentu ohľadom Quebeckého zákona
a náboženskej slobody: „Čo
vám môže ponúknuť zosnulý parlament? Slobodu svedomia ohľadom
vyznávania vášho náboženstva? Tú vám dal predsa Boh.“

Tomu
sa hovorí salto
mortale. Ten istý
Kongres, ktorý ešte nedávno považoval Quebecký zákon za vrchol
pápežensko-britskej konšpirácie, teraz píše, že onen zákon je
slabý a nabáda kanadských katolíkov, aby sa naň a na
podvodnú britskú vládu nespoliehali, lebo tá to s ich
slobodou nemyslela úprimne, zato Kongres a americkí
protestanti áno! Kongres, ako píše Waldman, „prepchatý
až po strop poslancami, ktorí nenávideli katolicizmus“,
formuloval v liste: „Vnímame,
že osudy protestantských a katolíckych kolónií sú navzájom
pevne spojené.“
Kanaďania sa uškŕňali a príliš Kongresu neverili.

Aby
vzbudili revolucionári v katolíkoch väčšiu dôveru, vyslal
Kongres v roku 1776 delegáciu zloženú z troch významných
predstaviteľov: Benjamina Franklina, Samuela Chaseho a katolíka
Charlesa Carrolla, poslanca z Marylandu. Carroll presvedčil
dokonca svojho brata, ktorý bol kňazom, aby sa pripojil ku skupine.
Ale katolícki kňazi, s ktorými sa stretli v Montreale,
im otvorene povedali, že nemajú dôvod stavať sa proti Britom,
pretože tí skutočne rešpektovali Quebecký zákon a správali
sa k nim dobre a oveľa lepšie ako protestanti
v amerických protestantských kolóniách. Zároveň uviedli,
že nemôžu tak ľahko zabudnúť alebo ignorovať nepriateľské
vášne protestantov, prezentované voči katolíkom v kolóniách,
po schválení Quebeckého zákona.

Otcovia
zakladatelia sklamaní po návrate pochopili, že sa budú musieť
snažiť ešte viac, čo stavalo celú pôvodnú ideu vzbury proti
korune na hlavu. Nedalo sa nič robiť, pretože prevažná časť
Marylandskej domobrany sa skladala z katolíkov, na pomoc
Bostonu sa ponáhľal so svojimi dobrovoľníkmi katolík Stephen
Moylan, ktorý sa postupne prepracoval až na brigádneho generála
a osobného tajomníka Georgea Washingtona.

Pragmatické
pokrytectvo slávilo svoj najväčší triumf, keď Spojené štáty
uzavreli spojenectvo proti Britom s francúzskym katolíckym
kráľovstvom. Chameleónsky Kongres vydal oslavné vyhlásenie o
Francúzskom kráľovstve (!) a ďalší z otcov zakladateľov John
Adams, neskorší prezident USA, ktorý predtým pravidelne dostával
záchvaty protikatolíckej hystérie a pochádzal z urputnej
puritánskej rodiny, sa ako diplomat v službách Spojených
štátov zúčastnil na katolíckej omši a dospel k náhlemu
záveru, že bol „unáhlený
a nerozumný, keď preklínal katolíckych kňazov a brutálnu
nevedomosť katolíkov“.
Taká je sila nevyhnutnosti.

Guvernér
Green z Rhode Islandu išiel vo svojej náhlej servilnosti ešte
ďalej a vyhlásil Deň modlitieb za Francúzske kráľovstvo.
Štát Massachusetts ho s nadšením nasledoval. Keď francúzski
úradníci pozvali členov Kongresu, aby sa zúčastnili katolíckych
bohoslužieb v novom katolíckom kostole vo Filadelfii, viacerí
neodolali a splnili si túto nepríjemnú povinnosť. Nakoniec
vrchol všetkému nasadil Washington, keď v roku 1778 vyhlásil, že
spojenectvo s Francúzskom je Božie dielo.

Takto končievajú revolúcie. Hlupákom, ktorých využili, zostane množstvo materiálu na premýšľanie, chytrákom moc a peniaze a katolíkom ako vždy vedomie, že Boh ich neopustí, nech sa deje čokoľvek.

PDF (formát pre tlač)