(Bishop Strickland’s Substack): “Keď ešte hovoril, hľa, zástup; a ten, ktorý sa volal Judáš, jeden z dvanástich, išiel pred nimi a priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. A Ježiš mu povedal: (Lk 22,47-48 DRB)
“A on povedal učeníkom: “Ty zrádzaš Syna človeka bozkom? Je nemožné, aby neprišli pohoršenia. Ale beda tomu, skrze koho prichádzajú! Lepšie by mu bolo, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, ako keby pohoršil jedného z týchto maličkých.“ (Lk 17,1-2 DRB)
PODRAZ!
Podraz je cesta zbabelca’– pochádza zo slabosti, z nedostatku chrbtice, z túžby po ľahšej ceste. Vo svojej podstate je zrada zapredanie – vedomá a dobrovoľná výmena niečoho hodnotnejšieho za niečo menej hodnotné pre osobný prospech – napríklad výmena Božieho Syna za 30 strieborných. Zrada je účasťou na zle, pretože mení človeka od nezištnej lásky, usporiadanej k dobru iných, na sebeckú túžbu, ktorá neberie ohľad na iných a zradcu povyšuje nad všetko ostatné. Zrada pohŕda tým, čo je dobré.
V Danteho diele Inferno autor umiestňuje zradu do mrazivého centra pekla. Namiesto ohňa si zradu predstavuje ako ľad miesto, kde úplne chýba vernosť, láska a teplo s diablom, ktorý sedí v samom strede ako najväčší zradca v dejinách.
Judáš je rovnako vrcholným ľudským zradcom. Zradil nášho Pána, a to bozkom. Akú bolesť to muselo spôsobiť Ježišovi Kristovi, ktorý ho tak veľmi miloval! V priebehu posledných dvoch tisícročí prevláda názor, že Judáš bol, je a vždy bude medzi zatratenými kvôli svojej zrade a potom kvôli tomu, že pred tým, ako si vzal život, z tejto zrady nečinil pokánie. Ježiš nad ním vyniesol rozsudok: “Ale beda tomu človeku, skrze ktorého bude Syn človeka zradený. Bolo by pre neho lepšie, keby sa ten človek nebol narodil.“ (Mt 26, 24 DRB)
Judáš bol jedným z Dvanástich – mal dôverný vzťah s naším Pánom Ježišom Kristom. Ale to je podstata jeho zrady – zapredal Toho, ktorý ho poznal najdôvernejšie a ktorý ho miloval hlbšie než ktokoľvek iný. Judáš odmietol vernú, nezištnú a životodarnú Kristovu lásku za skromnú finančnú odmenu. A táto zrada Nášho Pána, žiaľ, pokračuje aj dnes. Nikde to nie je vidieť jasnejšie ako v zrade mnohých v hierarchii Nášho Pána Cirkvi.
V priebehu minulého storočia bola Katolícka cirkev potichu, ale metodicky infiltrovaná a výsledkom tohto útoku sú desaťročia slabého, skompromitovaného a mlčiaceho kléru zradcov. Všimli ste si, že sa nachádzame v čase mlčiacich pastierov lebo nikdy neprehovoria ani slovo. Pre mnohých má ich zrada podobu tichej apatie, pretože sa zdá, že neexistuje nič, čo by milovali natoľko, aby ich prinútilo konať – alebo nič, čo by milovali natoľko, aby ich prinútilo volať alebo sa pokúsiť zastaviť zradu.
V masívnej zrade Pána a jeho Cirkvi v kríze sexuálneho zneužívania, ktorá tak otriasa Cirkvou minimálne od začiatku roku 2000, môžeme jasne vidieť odtlačky prstov Satana. Azda nikde nebola zrada v podobe ochrany a podpory zneužívateľov taká zjavná ako v prípade bývalého kardinála Theodora McCarricka. Jeho príbeh je príkladom zrady nevídaného rozsahu. Osoby na mocenských pozíciách v cirkevnej hierarchii si žili na vysokej nohe, zneužívali seminaristov a platili peniaze za mlčanie. Teraz je zrejmé, že Vatikán začal dostávať správy o McCarrickovi a jeho nezvyčajnom záujme o seminaristov a jeho dravom správaní už v deväťdesiatych rokoch. Tí, ktorí mohli toto zlo zastaviť, však zatvárali oči a McCarrick naďalej zneužíval ďalšie obete a zároveň sa dostával na čoraz vyššie pozície v Cirkvi.
Uplynuli desaťročia, a predsa sa zmenilo len málo. V skutočnosti teraz žijeme pod pápežstvom, v ktorom zneužívajúci klerici nielen prekvitajú, ale sú často odmeňovaní a dokonca oslavovaní. V skutočnosti existuje mnoho prípadov kňazov, ktorí dodnes zostávajú v službe, hoci sa dopustili závažných nemorálnych činov – kňazov, ako je Marko Rupnik, jezuita, ktorý bol vylúčený z rádu po desaťročiach sexuálneho zneužívania rehoľníčok. Rupnik bol obvinený zo sexuálneho zneužívania približne 30 rehoľných sestier. V súčasnosti je však stále aktívnym kňazom (po prepustení od jezuitov je teraz inkardinovaný v diecéze Koper v Slovinsku) a žije a pracuje v Ríme ako umelecký riaditeľ a dekan teológie v Centro Aletti.
Niektoré z hrozných a svätokrádežných obvinení voči Rupnikovi zahŕňajú prípady sexuálneho zneužívania, ku ktorým údajne došlo počas jeho navrhovania a vytvárania umeleckých diel, a napriek tomu jeho umelecké diela stále zdobia niektoré z najsvätejších a najúctivejších miest v celej Cirkvi, ako napríklad Baziliku Nepoškvrneného počatia vo francúzskych Lurdoch – miesto uzdravenia a viery, ktoré by malo vzbudzovať úctu našej Presvätej Matke. Toto dielo zostáva aj napriek tomu, že najmenej päť žien, ktoré tvrdia, že ich Rupnik zneužil, a ktorých tvrdenia jezuiti označili za dôveryhodné, poslalo listy katolíckym biskupom na celom svete, v ktorých žiadajú, aby bolo Rupnikovo dielo z týchto kostolov a svätýň odstránené. Namiesto toho najvyšší predstaviteľ Vatikánu pre komunikáciu obhajoval používanie obrazov a trval na tom, že obetiam nespôsobili žiadnu ujmu. Je skľučujúce, že Rupnik je len jedným z mnohých príkladov “zradcov”, ktorí naďalej dostávajú plnú ochranu Vatikánu, zatiaľ čo mnohí iní verní kňazi, biskupi a kardináli sú umlčaní, zrušení a odstránení.
A čo zrada kacírstva? V Cirkvi sa práve teraz deje rozsiahla zrada, keď sa katolícke učenie a katolícka doktrína odsúvajú nabok, aby sa uvoľnil priestor pre učenie sveta. Jedna z takýchto zrád sa týka homosexuality. Homosexualita sa stala “slonom v miestnosti” v dnešnej Cirkvi. Hoci správne uznávame, že ako verní katolíci musíme vždy milovať blížneho (čo samozrejme zahŕňa aj osoby s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu), Katolícka cirkev učí, že homosexuálne činy sú vo svojej podstate neusporiadané a vždy sú porušením Božieho a prirodzeného zákona. Preto musíme jasne povedať, že nikdy nie je prípustné zúčastňovať sa na týchto činoch a duchovní by nikdy nemali zavádzať svoje stádo tým, že by takéto činy schvaľovali alebo bagatelizovali ich závažnosť. Namiesto toho musíme vždy vyzývať ľudí, aby sa odvrátili od hriechu a priblížili sa ku Kristovi a k odpusteniu, ktoré On ponúka prostredníctvom pokánia a obrátenia. Teraz však máme situáciu, keď mnohí na vysokých postoch v Cirkvi oslavujú a dokonca velebia tento životný štýl, ktorý odvádza duše od Krista. Veľký redaktor jezuitského časopisu Amerika, páter James Martin, obhajca tejto zvrátenosti, je dnes jedným z najvýznamnejších hovorcov Cirkvi a často ho žiadajú ako konzultanta Vatikánu. Dokument Fiducia Supplicans veľmi prispel k zmätku tým, že otvoril dvere potenciálnemu požehnaniu homosexuálnych vzťahov, čo bolo ešte pred 50 rokmi nemysliteľné. Tento dokument bol otvorenou pozvánkou pre diabla, aby išiel po dušiach, ktoré sú zmätené Cirkvou, v ktorej mnohí duchovní už nezostávajú ukotvení v Posvätnom depozite viery, ale namiesto toho sa snažia modernizovať učenie, aby uspokojili moderné uši.
A uprostred tejto atmosféry zrady sa v Indianapolise v štáte Indiana začína 10th Národný eucharistický kongres, ktorý stál približne 14 miliónov dolárov. Ako katolíci vieme, že Eucharistia je stredobodom katolíckeho života, pretože Eucharistia nie je nič menšie ako samotný Ježiš Kristus. Náš Pán je prítomný – telo a krv, duša a božstvo – vo svätej Eucharistii. Ježiš nezanechal apoštolom iba knihu alebo nejaké nejasné uistenia o svojej pomoci – zanechal im a nám seba samého! Zhromaždil ich a premenil obyčajný chlieb a obyčajné víno na svoje božské, oslávené telo a krv, sprítomnené v každej svätej omši. Jeho slová: “Toto je moje telo … Toto je moja krv … Toto robte na moju pamiatku” boli pre nich potvrdením, že to bude trvať naveky a On zostane s nimi navždy. A tak máme jeho uistenie, že Eucharistia, ktorú dnes slávime, je ten istý Ježiš, ktorý v tú noc lámal chlieb s apoštolmi a je stále plne prítomný medzi nami pri každej svätej omši. Strata eucharistickej viery v Cirkvi je epidemická a pre našu katolícku vieru skutočne zničujúca, preto je eucharistický kongres dobrou vecou.
RELATÍVNE:
Ale predsa sa pýtam … keď kňazi, ktorí sa previnili ťažkými skutkami nemorálnosti, ešte stále smú sláviť omšu a držať v rukách posvätnú Eucharistiu … či im Kristus hovorí …. “Judáš, či zrádzaš Syna človeka bozkom?“ (Lk 22, 47 DRB)
Možno ma v týchto dňoch zmätku a zrady najviac znepokojuje to, že sa obávam, že čas sa kráti a že sa rýchlo blížime k času, keď sa z neba možno stiahne povraz milosrdenstva a na jeho miesto sa rýchlo spustí povraz spravodlivosti. Je nevyhnutné, aby sme sa v tomto čase pripravili častou spoveďou, častou svätou omšou a prijímaním Eucharistie a častým milosrdenstvom k druhým, aby sme sa našli, ako pozdravujeme nášho Pána Ježiša bozkom lásky, a nie bozkom zrady.
“A povedal svojim učeníkom:
“A povedal svojim učeníkom:
“Vezmite si to! Je nemožné, aby neprišli pohoršenia. Ale beda tomu, skrze koho prichádzajú! Lepšie by mu bolo, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, než aby pohoršil jedného z týchto maličkých.” (Lk 17, 1-2 DRB)
Nech vás náš Pán naďalej požehnáva a nech sa za vás vždy prihovára naša Presvätá Matka a nech vás vždy vedie k svojmu večnému Synovi.
Biskup Joseph E. Strickland
Eneritný biskup
Táto esej pôvodne vyšla na Substack biskupa Stricklanda’
