Z výkladnej skrine Východu sme sa stali kolóniou Západu » Belobog

Súčasný stav a ďalší predvídateľný vývoj, žiaľ, potvrdzuje moje úvahy a obavy spred vstupu do Európskej únie a NATO, že nás do týchto organizácií dozaista neprijmú preto, aby za nás pracovali a bojovali, ale naopak. Ukázalo sa, že naozaj podstatou rozsiahlych geopolitických zmien je presun železnej opony na východ, aby sa potenciálne ozbrojené konflikty odohrávali na území slovanských krajín. Aj menej chápaví občania si už hádam uvedomili, že sme sa ocitli v slepej uličke, kde môžeme buď poslušne poškodzovať vlastné záujmy, alebo sa nechať fackovať európskou byrokraciou podriadenou tradičným západným veľmociam. Zoči-voči bezútešnej realite som si nevdojak spomenul na svoj príspevok, ktorý vyšiel v knižnej antológii Európska únia – nádeje a pochybnosti (2004).
 
***
 
K architektúre Európskej únie
           
Historickým okamihom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa pôvodne proletársky sviatok americkej proveniencie – Prvý máj – opäť stal významným dátumom v našom spoločenskom živote. Preto je iste vhodné pozrieť sa pri tejto príležitosti na udalosti a úsilia, ktoré predchádzali európskemu zjednoteniu, a najmä zaostriť zrak na črtajúce sa kontúry budúcnosti Slovenska ako členského štátu európskej federácie.
 
Zárodkom súčasnej Európskej únie boli viaceré doterajšie koncepcie spojené s víziou Spojených štátov európskych, v ktorých pozadí však išlo a ide často o dosť rozdielne i protichodné pohnútky, motivácie a predstavy. Výsledky prvej svetovej vojny, ktoré znamenali rozpad Rakúsko-uhorského impéria, stratu privilegovaného postavenia tradične vplyvných dynastií a ďalšie ďalekosiahle geopolitické a sociálno-ekonomické zmeny, vyvolali prirodzenú reakciu kruhov, ktoré sa dodnes nezmierili s historickou porážkou. V tejto polohe treba vnímať aj aktívnu Paneurópu Otta von Habsburga.
 
Západoeurópska pravica v perspektíve Spojených štátov európskych počas predchádzajúcich desaťročí videla predovšetkým protiváhu vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale predpokladala aj možnosť konštituovania samostatného a sebestačného bloku, ktorý by bol zároveň konkurentom Spojených štátov amerických.
 
Vízia zjednotenia Európy neraz spojila umiernených konzervatívcov či kresťanských demokratov s extrémistickejšími a neraz i neonacistickými pravicovými kruhmi.
 
Počas druhej svetovej vojny sa myšlienka Spojených štátov európskych stala príťažlivou pre niektoré skupiny západného odboja, pričom i vtedajšie americké autority očakávali povojnový vývoj smerujúci k vzniku federálnej Európy, vrátane Zväzu sovietskych socialistických republík. Winston Churchill na sklonku roka 1942 adresoval vojenskému vedeniu Veľkej Británie posolstvo, v ktorom upozornil na to, že sa to ešte môže javiť predčasné, ale európska rodina by mala pôsobiť pod vedením Rady Európy. Koncom roka 1946 v príhovore na univerzitnej pôde v Zürichu uviedol, že „musíme vybudovať určitý druh Spojených štátov európskych“. V rámci povojnovej túžby zabezpečiť trvalý mier pre starý kontinent získalo hnutie za zjednotenie Európy širší okruh sympatizantov.
 
Začiatkom roka 1948 sa v Haagu konal Európsky kongres za účasti šestnástich štátov, ktorému predsedal W. Churchill. Rokovanie prijalo záverečné komuniké: „Želáme si zjednotenú Európu, na ktorej území sa obnoví slobodný pohyb osôb, myšlienok a tovaru.“
 
Na túto historickú udalosť nadviazalo Európske hnutie ako neoficiálna stála organizácia, ktorej cieľom bol rozvoj koncepcie zjednotenej Európy a ktorej čestným prezidentom bol tiež W. Churchill.
 
Významným podporným faktorom Európskeho hnutia sa začiatkom roka 1949 stal Americký výbor pre zjednotenú Európu (ACUE), čím sa odštartoval razantný vstup amerických záujmov do procesu európskej integrácie. Tým sa uviedla do pohybu celá sústava rozmanitých inštitúcií náboženského, politického a finančného charakteru, ktoré začali koncom 50. rokov 20. storočia spoza scény verejného života čoraz zreteľnejšie určovať ďalší vývoj kontinentu.
 
Jednou z dôležitých línií, ktoré v konečných dôsledkoch prispeli k uskutočňovaniu myšlienky európskeho zjednotenia a k oživeniu amerického podielu na tomto historickom smerovaní, bolo úsilie grófa Richarda Coudenhove-Kalergiho, ktorý v roku 1922 založil Paneurópsku úniu (jej názov sa neskôr zmenil na Paneurópske hnutie). Organizácia zostala v medzivojnovom období bez väčšej rezonancie, ale jej prívržencami boli viaceré rešpektované osobnosti – vrátane Edvarda Beneša, Winstona Churchilla, Alberta Einsteina, Paula Valéryho, Miguela de Unamuna, Georgea Bernarda Shawa a Thomasa Manna.
 
Po roku 1938, keď Nemecko obsadilo Rakúsko, Coudenhove-Kalergi emigroval do USA, kde získal viaceré politické autority pre ideu zjednotenej Európy. Tak sa jeho myšlienky stali východiskom pre zameranie niektorých kľúčových akcií americkej zahraničnej politiky, na ktorej realizácii sa podieľal aj Úrad strategických služieb (OSS) a neskôr jeho nástupkyňa Ústredná spravodajská agentúra (CIA).
 
Pri konštituovaní OSS, ktorého prvým šéfom bol generál William Donovan, stála britská tajná služba MI6 a jej špeciálna operačná výkonná sekcia SOE. Riaditeľ OSS pochopil dôležitosť Vatikánu z hľadiska potrieb svojej inštitúcie. Plošné rozmiestnenie katolíckych duchovných vo všetkých lokalitách Európy, ako aj v armádach jednotlivých bojujúcich krajín, tvorilo informačnú sieť smerujúcu do osobitného oddelenia vatikánskej tajnej služby. Jeden zo štyroch sekčných šéfov vatikánskej tajnej služby (Giovanni Montini) sa neskôr stal pápežom Pavlom VI. Cieľom Donovana bolo dosiahnuť tesnú koordináciu s Vatikánom.
 
V Lisabone sa nachádzala centrála katolíckej tajnej služby Pro Deo, ktorú založil Felix Morlion. OSS finančne zabezpečil jej premiestnenie do New Yorku. Po oslobodení Ríma v roku 1944 Donovan s Morlionom konštituovali Pro Deo priamo vo Vatikáne. Mimoriadnu cenu mali informácie od duchovných pôsobiacich v nemeckých ozbrojených zložkách. V oblasti spravodajskej činnosti patrilo významné miesto jezuitom.
 
Vytvorené špionážne siete našli uplatnenie v prospech USA aj v povojnovom období. Novozaložená CIA uskutočnila viacero tajných operácií na zmarenie volebných šancí talianskych komunistov v roku 1948. Niekdajšia hlava pobočky OSS v Ríme a neskorší vedúci kontrarozviedky CIA James Jesus Angleton bol supervízorom amerického financovania talianskych kresťanských demokratov a talianskych médií. Rovnako Spojené štáty následne ovplyvnili povojnový vývoj vo Francúzsku.
 
Na čelo Amerického výboru pre zjednotenú Európu (ACUE) sa pri jeho vzniku v roku 1949 postavil W. Donovan, jeho zástupcom bol bývalý vedúci pobočky OSS vo Švajčiarsku, neskorší riaditeľ CIA Allan Dulles a ako výkonný riaditeľ ACUE pôsobil agent CIA Thomas Braden, ktorý následne viedol oddelenie CIA zaoberajúce sa činnosťou medzinárodných organizácií. ACUE sa stalo členom Európskeho hnutia Josepha Retingera a zabezpečovalo tajný presun amerických financií do bruselskej centrály tejto organizácie.
 
Európske hnutie podporované zo strany CIA hľadalo vplyvné kontakty s viacerými významnými politickými autoritami. V roku 1954 sa v hoteli Bilderberg v holandskom Oosterbeeku zišlo ustanovujúce zasadnutie skupiny kľúčových osobností, ktoré založili Bilderberskú konferenciu.
 
CIA okrem toho finančne podporovala politických lídrov, strany, lobistické skupiny, odbory, tlač a vydavateľské domy v Európe. Počas 50. rokov 20. storočia CIA poskytla len v Taliansku ročne priemerne 30 miliónov dolárov na rozvoj kultúrnych podujatí, mládežníckych aktivít, edičných projektov, katolíckych štruktúr, vrátane charitatívnych misií sponzorovaných cirkvou a na činnosť tamojšej Kresťanskodemokratickej strany.
 
Spolupráca CIA s Vatikánom sa prehĺbila v roku 1963, keď sa niekdajší milánsky arcibiskup Giovani Montini stal pápežom Pavlom VI., ktorý už počas vojny koordinoval spravodajské pôsobenie OSS a Vatikánu. Aj po vojne informoval CIA o politických aktivitách katolíckeho duchovenstva v rámci spoločného postupu v súvislosti s talianskymi voľbami v roku 1960.
 
Vzťah uvedených inštitúcií sa ďalej rozvíja. Podľa publikovaných informácií sa na sklonku roka 1978 pápež Ján Pavol II. stretol so šéfom pobočky CIA v Ríme, kde sa dohodli na tom, že CIA bude poskytovať hlave katolíckej cirkvi pravidelné týždenné správy.
 
Dôležitým spolupracovníkom CIA bol aj newyorský kardinál Francis Spellman, ktorý pomáhal CIA realizovať štátny prevrat v Guatemale. Práve on v roku 1963 dal pápežovi do pozornosti chicagského kňaza Paula Marcinkusa, ktorý sa v roku 1971 už ako arcibiskup stal šéfom Vatikánskej banky. K jeho dôverným priateľom patrili vplyvní členovia slobodomurárskej lóže Propaganda 2 (P2), ktorá vznikla začiatkom 60. rokov 20. storočia. Jeden z jej predstaviteľov (Roberto Calvi) uviedol, že zabezpečil z Vatikánu dotácie vo výške 20 miliónov dolárov v prospech poľskej Solidarity. Odhady však hovoria celkovo o viac ako 100 miliónoch dolárov poskytnutých Solidarite.
 
Finančník P2 (Michele Sindona) pôsobil ako investičný poradca Vatikánu pri predaji cirkevných aktív v Taliansku a ich reinvestovaní v USA. V rámci práce pre CIA zabezpečoval podporu spriatelených kruhov v Juhoslávii, ale aj financovanie gréckych plukovníkov v roku 1967, ktorí následne uskutočnili štátny prevrat a nastolili krvavú vojenskú diktatúru.
 
Vo všeobecnosti odborníci rešpektujú skutočnosť, že P2 podliehala vyššej autorite, ktorá riadila jej veľmajstra Licia Gelliho. Komisia talianskeho parlamentu konštatovala, že inštitúcia v pozadí P2 „sa nachádza za hranicami Talianska“. V tejto súvislosti a objavujú rozličné dohady a špekulácie. Žurnalista Mino Pecorelli, ktorý bol odpadlíkom P2, v roku 1979 uviedol, že ide o CIA. O dva mesiace po tomto výroku ho zavraždili.
 
Talianska polícia na jar v roku 1981 vnikla do sídla Licia Gelliho, kde objavila kompletný zoznam členov lóže a register kartotéky P2. Samotné dokumenty, o ktorých sa predpokladá, že boli ešte dôležitejšie, vo vile veľmajstra P2 nenašli. V publikovaných záhlaviach registra bol Opus Dei, taliansky minister zahraničných vecí Giullio Andreotti a Zvrchovaný a vojenský rád jeruzalemského chrámu (Sovereign and Military Order of the Temple of Jeruzalem), ktorý nadväzuje na tradície templárskych rytierov.
 
Tradičným rivalom templárov je Rád svätého Jána, ktorého pokračovateľom je Zvrchovaný maltézsky vojenský rád (Sovereign Military Order of Malta), ktorý najmä v Anglicku, ale aj inde, prevzal niekdajší majetok templárov. Tých začiatkom 15. storočia obžalovali z porušovania katolíckej ortodoxnosti a zrušili.
 
Väčšina pozorovateľov konštatuje, že Rád maltézskych rytierov patrí k najdôležitejším článkom komunikácie medzi CIA a Vatikánom. V roku 1948 rád vyznamenal niekdajšieho nacistického generála Reinharda Gehlena, ktorý bol šéfom západonemeckej spravodajskej služby, fungujúcej v podstate ako oddelenie CIA. Počas druhej svetovej vojny viedol Hitlerov elitný špionážny útvar Cudzie armády – Východ.
 
Pre riaditeľov a ďalších vysokých predstaviteľov CIA, ako aj pre kľúčových reprezentantov diplomacie a vlády USA sa stalo tradíciou byť členmi tohto rádu.
 
Najbližší spoločník veľmajstra P2 (Umberto Ortolani) bol veľvyslancom Rádu maltézskych rytierov v Uruguaji. Členmi rádu sú aj niekdajší boss talianskej tajnej služby Alexandre de Marenchez, bývalí šéfovia talianskej tajnej služby generáli de Lorenzo a Allavena, niekdajšia hlava talianskej vojenskej špionáže generál Giuseppe Santovito a bývalý náčelník talianskeho generálneho štábu admirál Giovanni Torrisi. Traja z nich sú zároveň členmi P2.
 
Šéfom rádu v USA bol J. Peter Grace, ktorý do roku 1971 pôsobil v spojení s Rádiom Sloboda a Rádiom Slobodná Európa – tieto stanice založil Reinhard Gehlen a financovala CIA.
 
Predstavitelia cirkvi a tajných služieb, ktorí si členmi rádu, sa stretávajú v rámci charitatívnej a diplomatickej činnosti, pričom koordinujú svoje kontakty s vplyvnými politikmi a finančníkmi bez akýchkoľvek písomností. Túto dôležitú časť histórie preto nikdy nebude možné zdokumentovať. Ide o paralelu s činnosťou slobodomurárskych lóží.
 
Pozrime sa však na Európsku úniu najmä z hľadiska súčasnosti a budúcnosti. Naša vžitá predstava modernej či postmodernej Európy na prahu prechodu z industriálnej spoločnosti do informačnej éry sa prirodzene spája s predstavou demokratických hodnôt založených na rovnosti všetkých ľudských bytostí, ich možností a životných podmienok. V skutočnosti na kolektívne vedomie Európanov naďalej podprahovo vplýva archetyp monarchie, čo je čoraz evidentnejším východiskom sofistikovanej dlhodobej stratégie určitých kruhov, ktoré stratili niekdajšie privilegované postavenie najmä v dôsledku prvej svetovej vojny. Tá rozhodla aj o rozklade Rakúsko-uhorského impéria. Preto taký čulý spontánny i organizovaný záujem verejnosti, médií, odborníkov i niektorých spisovateľov o panovníkov, ktorých už zväčša prezentujeme a vnímame nie ako tyranov, ale priam so zbožnou úctou a pietou ako súčasť našich najposvätnejších symbolov s mimoriadne silnou citovou účinnosťou. Stávajú sa znakmi našej osobnej a národnej sebaúcty.
 
Vo svetle novej animácie archetypu monarchie a popularizácie skutočných panovníckych dynastií inštinktívne bledne kult hviezd šoibiznisu, majestát najbohatších amerických rodín i autorita civilných politikov. Ľudská psychika ich automaticky odmieta ako chabú imitáciu pravého originálu. Táto atraktivita bude mať pre perspektívne štátoprávne usporiadanie Európy osudové dôsledky.
 
Pripomeňme si, že na sklonku roka 1848 sa Ľudovít Napoleon (synovec Napoleona I.) stal prezidentom druhej republiky s veľmi obmedzenými právomocami. V roku 1951 formou ľudového hlasovania, v ktorom získal podporu výraznej väčšiny obyvateľstva, skoncentroval moc vo svojich rukách a v roku 1852 sa vyhlásil za cisára, čo si opäť dal schváliť ľudovým hlasovaním. Francúzsko sa pod vedením Napoleona III. stalo novým impériom a kultúrnym centrom celosvetového významu.
 
Výsledky Veľkej francúzskej revolúcie fruktifikovali Spojené štáty americké, ktoré sa dodnes viac-menej úspešne usilujú vyhnúť nastoleniu otvorenej diktatúry, hoci neraz v domácom a najmä v medzinárodnom meradle nebezpečne koketujú s postupmi hrôzovlády.
 
USA však nikdy neboli a nie sú republikou v európskom chápaní. Spojené štáty americké sa konštituovali ako politická štruktúra založená na hierarchických princípoch slobodomurárskych lóží. Zakladatelia USA chápali svoje dielo ako makrokozmické rozšírenie lóže. Reálny výkon politickej moci v USA sa preto tradične riadi neverejnými hierarchickými postupmi a slobodomurárskymi rituálmi.
 
Vzhľadom na to, že Ústava USA formálne vylučuje nerovnosť ľudí, ktorá je základným princípom monarchie, Američania si kompenzujú deficit pompéznej vlasteneckej symboliky ambivalentným vzťahom k britskej monarchii, ktorá by im mala byť historicky i principiálne nepriateľská. Skutočnosť a politická prax je však úplne opačná, vrátane udeľovania šľachtických titulov americkým občanom, napriek tomu, že to Ústava USA zakazuje.
 
Problémom s prísne hierarchickým usporiadaním režimov v Európe počas 20. storočia, ktoré si pod egidou socializmu zakladali na vlastnej ľudovosti , azda nemusíme teraz venovať osobitnú pozornosť. Tú si však iste zaslúži výrok Šimona Peresa, podľa ktorého to, čo predstavuje pre Ameriku demokracia, predstavuje pre Európu práve socializmus.
 
Hľadanie potrebnej rovnováhy medzi prvkami pravicovej a ľavicovej politiky, ako aj medzi demokratickými hodnotami a hierarchickými princípmi bude obsahom ďalšej etapy rozvoja Európskej únie. Hlas Slovenska bude v tomto kontexte zanedbateľný, ale nie celkom bezvýznamný. Ťažiskom autentickej slovenskej politiky sa celkom iste stanú sociálne otázky a zachovanie kultúrnej identity. To sú však už témy na celý rad ďalších vážnych zamyslení.