Jednotný katolícky spevník – Zrazu dogmaticky a teologicky nevyhovujúci? –

Jozef Duháček

9. augusta 2024  

Cirkev
  Komentár

Podľa informácií, ktoré uviedol denník Postoj (https://svetkrestanstva.postoj.sk/159453/biskupi-schvalili-nove-vydanie-spevnika-ide-o-prvu-reediciu-od-jeho-vzniku-pred-80-rokmi) sa KBS rozhodla iniciovať revíziu Jednotného katolíckeho spevníka (JKS), pokladu, ktorý uzrel svetlo sveta pred 80 rokmi.

Je hodné počudovania, že katolícky spevník, ktorý je jedným z dôvodov, prečo Novus ordo na Slovensku pomerne dlho odolávalo dekadentným a rozkladným tendenciám a až do začiatku tohto storočia sa slúžilo pomerne slušne a bez progresivistických vymožeností, sa dostal do hľadáčika liberálnych pokrokárov až dnes. Dôvody, ktoré podľa spomínaného textu vedú k potrebe reformy spevníka sú tiež hodné zreteľa.

Podľa organistu a znalca, Jozefa Vaška, sú to tieto:

– Je mnohými označovaný ako predkoncilový, a preto už nie je použiteľný a je málo vyhovujúci súčasnej liturgii.

– Prekonaným prvkom je napríklad, že pri každej tzv. omšovej piesni sú slohy určené na spev pred evanjeliom.

– Z jednotlivých piesní je potrebné vybrať slohy, ktoré sú použiteľné pre dnešnú liturgiu. Prípadne niektoré slohy sa dajú použiť na inom mieste vo svätej omši.

– Súčasný katolícky spevník tiež reflektuje liturgický kalendár a liturgické obdobia v predkoncilovom duchu.

– V praxi to vidíme napríklad pri pôstnych piesňach, kde je veľká miera opisnosti.

– Absentujú piesne, ktoré by reflektovali pokánie, hovoria skôr o utrpení Ježiša Krista a Panny Márie.

– Ani adventné piesne už nereflektujú súčasné tematické zameranie obdobia pred Vianocami.

– V JKS je tiež málo veľkonočných piesní, vianočných je zasa priveľa.

– Spevník v dnešnej podobe je svedectvom obdobia svojho vzniku a bol vhodný do roku 1969, keď prišla liturgická reforma.

– Navyše, niektoré texty už nie sú dogmaticky a teologicky vyhovujúce, čo sa zdá ako najväčší problém.

Zdá sa, že nad JKS sa vznáša istý odporný pach predkoncilovosti a zastaralosti a je treba ho náležite upraviť. Takmer všetky ťažkosti, ktoré znalec Vaško uvádza, možno veľmi ľahko vyriešiť. Chýbajú mu pôstne a veľkonočné piesne? Nech zložia nové a vložia ich tam. Chýbajú mu piesne k novým svätým? Nech ich tam pridajú. Zdá sa mu, že tie časti piesní, ktoré sa spievajú pri tradičnej omši na Glóriu, Krédo, pred evanjeliom a pod. sa nedajú v Novus ordo použiť? Nech ich nepoužíva, alebo skúsi ísť hrať na tradičnú omšu. Prekáža mu, že spevník reflektuje liturgické obdobia v predkoncilovom duchu? Boli vari pred koncilom Vianoce niečo iné, ako Narodenie Pána a Veľkonočné obdobie niečo iné ako oslava Jeho Zmŕtvychvstania? Tieto námietky sú nedôležité, a dajú sa jednoducho odstrániť. No podstatná je tá posledná. JKS teologicky a dogmaticky nevyhovuje.

Počkať. Ako je to možné? Celých 60 rokov nám hovoria, že koncil nič dogmaticky nezmenil, že na našej viere sa nič nezmenilo, len sa všetko prehĺbilo a pastoračne vyjasnilo.

Kardináli Ottaviani a Bacci v úvode ku stručnej analýze Nového omšového obradu však napísali:

Priložená kritická štúdia Nového omšového poriadku, ktorá je prácou skupiny teológov, liturgikov a duchovných pastierov, napriek svojej stručnosti dostatočne jasne ukazuje, že ak vezmeme do úvahy inovácie, tak Nový omšový poriadok sa svojimi novými (nejednoznačnými) prvkami, ktoré napovedajú alebo skryto obsahujú rôzne významy, nápadne odchyľuje v celku i v jednotlivostiach od katolíckej teológie o svätej omši, tak ako bola formulovaná na XXII. zasadnutí Tridentského koncilu. Koncilom vyhlásené kánony obradu tak postavili definitívnu neprekročiteľnú hrádzu proti všetkým bludom, ktoré by mohli narušiť integritu tohto Mystéria.

Nám však 60 rokov hovorili, že to tak nie je, že Ottaviani sa mýlil, že Nová omša je čo do svojej podstaty a teológie identická s tradičnou omšou. A tu sa na obyčajnom ľudovom spevníku ukazuje, že jednej vyhovuje a druhej nie. Ako je to potom s tou teológiou svätej omše? Pokiaľ by boli rovnaké, vyhovoval by jednej aj druhej. Alebo nie?

V zásade sú tu dve možnosti:

– biskupi a cenzori, ktorí schválili používanie JKS pred osemdesiatimi rokmi fatálne zlyhali a dali placet na užívanie teologicky pochybného kancionálu a trvalo takmer sto rokov, kým sa toho chopili súci ľudia od fachu a spevník dajú na poriadok.

– v pokoncilovom období sa de facto zmenila dogmatická teológia a spevník, ktorý vyhovoval predkoncilovej dogmatike prestal vyhovovať dogmatike pokoncilovej.

Dovolím si postaviť sa na obranu biskupa a cenzorov prvého vydania JKS. Som presvedčený, že úroveň teologického vzdelania nebola u biskupov a kuriálnych úradníkov v tridsiatych rokoch 20. storočia o nič horšia, ako je dnes. Ba naopak. To znamená, že sa musela zmeniť dogmatika. To však vyvoláva otázky. Dogmy sú to, o čom sa nediskutuje. Akonáhle je nejaká propozícia Učiteľským úradom deklarovaná ako dogma, niet cesty späť, nemožno ju ani odvolať, ani pozmeniť a nahradiť inou.

Organista a znalec Vaško ale, ak mu dobre rozumiem, naznačuje, že práve niečo také sa stalo. Ktoré dogmy sa zmenili? Pokiaľ mi niečo neušlo, nepamätám si, žeby sa dogmy zmenili oficiálne, zdá sa teda, že tá zmena prebehla nejako pod radarom, nepovšimnute. Vaško o tom viac nehovorí, musíme sa pokúsiť nájsť zmeny po vlastnej osi.

Kardináli vo svojej intervencii píšu:

Na začiatku II. kapitoly Všeobecnej smernice (Instructio generalis) k Rímskemu misálu „De Structura missae – štruktúra omše“ (č. 7) sa omša definuje takto: „Večera Pánova čiže omša je posvätné zhromaždenie Božieho ľudu za predsedníctva kňaza na slávenie pamiatky Pána. A preto o miestnom zhromaždení Cirkvi celkom zvláštnym spôsobom (Eminenter) platí Kristov prísľub: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).“

Definícia omše sa teda obmedzuje na akúsi „večeru“, čo sa neustále opakuje (č. 8, 48, 55d, 56). Táto „večera“ sa vyznačuje tým, že je to zhromaždenie za predsedníctva kňaza a že sa tu slávi pamiatka nášho Pána a toho, čo robil na Zelený štvrtok. Nič z toho nenaznačuje ani skutočnú prítomnosť, ani skutočnú obetu, ani sviatostnú moc konsekrujúceho kňaza, ani najvnútornejšiu hodnotu eucharistickej obety, ktorá absolútne nezávisí na prítomnosti zhromaždenia. Ani slovom tu nie je spomenutá žiadna dogmatická hodnota, ktorá je pre omšu podstatná a ktorá tvorí skutočnú a pravú definíciu omše. Zámerné opomenutie týchto dogmatických hodnôt znamená, že boli nahradené, čo sa v praxi rovná ich popretiu.

V druhej časti toho istého odseku (č. 7) sa táto závažná dvojzmyselnosť ešte zhoršuje tvrdením, že spomínané prisľúbenie Kristovo („Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“) platí „úplne zvláštnym spôsobom“ (eminenter) pre toto zhromaždenie. Tento prísľub, ktorý sa vzťahuje len na Kristovu duchovnú prítomnosť skrze jeho milosť, je tak daný na rovnakú kvalitatívnu rovinu ako prítomnosť fyzická, podstatná, sviatostná a eucharistická.

V odseku č. 8 nasleduje rozdelenie omše na „liturgiu slova“ a eucharistickú liturgiu, pričom sa tvrdí, že pri omši sa prestiera „stôl Božieho slova“ rovnako ako „Tela Kristovho“, aby veriaci boli „poučení a občerstvení“. To je však úplne nesprávna asimilácia dvoch častí liturgie, akoby to boli len dve znamenia rovnakej symbolickej hodnoty.

Taktiež sa tu vyskytujú rôzne pomenovania omše; každé z nich síce prijateľné v relatívnom zmysle, avšak ak sa používajú ako je to tu, v absolútnom a samostatnom zmysle, treba ich odmietnuť. Uvádzame niektoré z nich:

Úkon Kristov a Božieho ľudu (Actio Christi et Populi Dei)

Večera Pánova čiže omša (Cena dominica sive Missa)

Veľkonočná hostina (Convivium Paschal)

Spoločná účasť na Pánovom stole (Communis participatio mensae Domini)

Pamiatka Pána (Memoriale Domini)

Eucharistická modlitba (Precatio Eucharistica)

Liturgia slova a eucharistická liturgia (Liturgia Verbi et liturgia eucharistica) atď.

Je až príliš zrejmé, že sa tu tvrdošijne zdôrazňuje večera a spomienková slávnosť na rozdiel od nekrvavého obnovovania obety na Kalvárii. Takisto výraz „Pamiatka umučenia a vzkriesenia Pána“ (Memoriale Passionis et Resurrectionis Domini) je nepresný, pretože omša je výlučne pamiatkou obety, ktorá je sama o sebe vykupiteľská, kdežto zmŕtvychvstanie je jej plodom.

Stačí si zbežne prelistovať JKS a prečítať texty piesní, najmä tie, ktoré sú ku sv. omši 236 – 260, ktoré veľmi jasne a mimo pochybností deklarujú čo je omša, čo sa práve odohráva na oltári a podčiarkujú to, čo spomínajú kardináli Bacci a Ottaviani. Omša je Obeta. O tom spievajú všetky piesne ku sv. omši.

158 Omša svätá, obeť zmierna, čistá, – ktorá pripomína muky Krista. – Keď sa omša započína, – myslím, Ježiš trpieť, že počína.

193 Aleluja, obeť čistá – koná sa na oltári, – prijmi ju, ó Bože veľký, – s ľúbeznosťou na tvári. – Daj, nech táto obeť naša – duše k nebu povznáša. – Aleluja, obeť čistá, – koná sa na oltári.

236 Prijmi, Pane, obetu, ktorú kňaz ti koná tu, – na oltári obetuje – obeť presvätú.

239 Aké dary – priniesť máme, – tebe, Bohu svätému? – Akú obeť ti my dáme? – Dal si život každému! – Prijmi za nás svojho Syna, – ktorý obeť vykoná, – keď pod rúškom chleba, vína – plní nádej zákona.

242 Prijmi, Pane, svojho Syna, – nášho Pána obetu, – skrz ňu odpusť všetkým hriechy – a daj čnostiam rozkvetu;

243 Prijmi, večný Otče, tú – najčastejšiu obetu, –‘ ktorú Ježiš sám pred smrťou – zanechal svetu.

244 Oltár je, hľa, tvoj stôl svätý, – kde ti obetuje kňaz – chleba, vína dve podstaty, – jak si nám to kázal raz; – [:obeť veľkej velebnosti – ruší dávne pamätnosti, – pred tvár tvojej láskavosti – slávnostne pristupuje.:]

245 Ó zhliadni milo, Pane, – na chlieb, víno: dary – tebe obetované – na tomto oltári – a ktoré sa obrátia – v krv, telo Kristovo, – keď ony sa posvätia – skrz slovo kňazovo.

246 Ráč prijať, Otče, lásky – obetu dnes nekrvavú, – v ktorej ti ľud kresťanský – prináša česť a oslavu; – [:nech s vôňou ľúbeznosti – vznáša sa do výsosti.:]

258 Na tvoj oltár čistú obeť, – chlieb a víno skladáme, – nech sa v telo a v krv Krista – premení, ťa žiadame; – [:ráč obeť vína a chleba – od nás tu prijať do neba, – s ktorou sa tvojej svätosti – dávame do milosti.:]

Pokiaľ sa spomína večera, týka sa to piesní na Zelený štvrtok, alebo Božie Telo, kedy je to tematicky vhodné a je to vo veľmi malom počte prípadov, ako sú piesne 223, 244 a 504. Celý JKS úzkostlivo, vytrvalo a systematicky opakuje a pripomína ústrednú dogmu o sv. omši:

Svätá omša je pravá a vlastná obeta. (DE FIDE)

V obete svätej omše sa sviatostne sprítomňuje Kristova obeta na kríži, oslavuje sa jej pamiatka a privlastňuje sa jej spásonosná sila. (DE FIDE)

U obety svätej omše a u obety na kríži sú obetné dary a prvotný obetujúci kňaz totožné; rozdielny je iba spôsob a druh prinášania. (DE FIDE)

Na druhej strane, prísne sa dbá v JKS na rozdiel medzi služobným kňazstvom a laikmi. Svedčia o tom piesne:

138 Tá obeť krvi skrz teba – buď od nás oslávená, – skrz dary vína a chleba, – čo býva obnovená – Víno na krv a chlieb v telo – na kríži čo viselo – moc tvoja z neba premení – len kňazským rukám zverená

158 K pozdvihovaniu sa kňaz už chystá, – kati pripravujú kríž pre Krista; – nad kalichom kňaz má ruky, – Kristus nesie kríž svoj plný muky

167 Pristúpme k oltáru – s pobožnosťou, – vzdávajúc chválu, česť – s horlivosťou, – prosiac, by prijal Pán naše dary, – ktoré mu skrz kňaza na oltári – podávame – a skladáme – a s nimi i seba – oddávame.

223 Tú obeť preslávnu – Pán Ježiš založil – a službu jej hlavnú – len kňazom uložil, – [:by ju tí konali – a jak im naložil, – iným prijímať dávali.:]

236 Prijmi, Pane, obetu, ktorú kňaz ti koná tu, – na oltári obetuje – obeť presvätú.

243 Prijmi, večný Otče, tú – najčastejšiu obetu, –‘ ktorú Ježiš sám pred smrťou – zanechal svetu. Kňaz chlieb, víno predkladá – a pred tvoju tvár skladá: – ráč požehnať tieto dary, – s nami ťa žiada.

247 Ó Ježišu náš najmilší, – k obete sa schádzame, – ktorú tebe v čas terajší – skrze kňaza konáme. –

256 Z rúk svojho kňaza ráč vziať – tú obeť presvätú – a ráč ju, Bože, prijať – za hriechov odplatu. – I keď sa ukazuje – len chlieb a víno nám, – predsa, čo naznačuje, – [:je Ježiš Kristus sám.:]

To zas pripomína inú dogmu, a to že:

Držiteľom konsekračnej moci je len platne vysvätený kňaz. (DE FIDE)

Nie sú to laici a ich toľko vyzdvihované všeobecné kňazstvo, je to len platne ordinovaný kňaz. Okrem toho JKS dbá na to, aby dôsledne veriacim pripomínalo, že to čo vo sv. omši prijímajú nie je obyčajný chlieb, ale je to Telo a Krv, Duša a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista.

260 Buď od všetkých uctený, – velebený, chválený, – Ježiš Kristus na oltári – tu vystavený!

264 Buď vždy pozdravené, – ó presväté Telo, – ktoré si na kríži – pre nás hriešnych pnelo.

267 Hostiu vítajme, – tej ‘manne česť dajme, – zástupov Pánovi – a kráľov Kráľovi

271 Ktorý na oltári – pod spôsobom chleba, – v Hostii prečistej – divne skrýva seba, – je Boh opravdivý, – telom, dušou živý, – všetkým milostivý.

272 Kriste, zo srdca celého – poklonu ti skladáme, – keď na kolená pred tebou – pred oltárom padáme. – Svoje Telo a Krv svätú – daj nám zbožne užívať – a svoju lásku nesmiernu – ráč v nás vždy viac rozžíhať.

290 Telo Krista a krv svätá, – anjelský si pokrm ty, – pod spôsobom chleba, vína, – živý Bože ukrytý! – Pokloňme sa, pokľakajme – pred velebnou Sviatosťou, –” my nehodní, v prach padáme – pred Božou velebnosťou.

Tým spevník opakuje a veriacim pripomína dogmy, že:

V Eucharistii je prítomné Telo a Krv Ježiša Krista naozaj, skutočne a podstatne. (DE FIDE)

Kristus je prítomný v Oltárnej sviatosti skrze premenenie celej podstaty chleba na svoje Telo a celej podstaty vína na svoju Krv (transsubstanciácia). (DE FIDE)

V každej čiastke obidvoch spôsobov aj po rozdelení je prítomný celý Kristus. (DE FIDE)

Po uskutočnení konsekrácie je Kristovo Telo a Krv v Eucharistii trvalo prítomné. (DE FIDE)

Ak si zoberieme štandardnú novú omšu, ako sa slúži dnes na Slovensku, kde kňaz „predsedá“ liturgii, ako sa dnes hovorí, ktorá sa slúži na stole a nie na oltári, často chrbtom k svätostánku, kde sa s Eucharistiou zaobchádza veľmi neúctivo, rozdávajú ju laici, do rúk, bez patén, nedbá sa na ablúciu, nedbá sa o možné odrobinky, ale o to viac sa dbá na dezinfekciu, tak potom je naozaj ťažko hľadať v Jednotnom katolíckom spevníku piesne, ktoré by toto podtrhovali a zdôrazňovali. Keď spevník prízvukuje, že prijímame Kráľa kráľov, že padáme na kolená, ako v prach padáme a pri tom si berieme Božie Telo do ruky ako čipsy, vzniká istý rozpor, ktorý môže byť niekomu nepríjemný a treba ho odstrániť.

Podobne, keď spevník opakuje že omša je obeta kríža, teda vážna vec, konaná na odpustenie našich hriechov, je to sprítomnená Kalvária, avšak celá bohoslužba je zároveň dnes vedená v neformálnom žartovnom tóne, kázeň bola plná vtipov a veselosti, tancovali detičky, hrali gitarky a bubienky a kňaz jej len predsedá, potom opäť vzniká omínajúci rozpor, ktorý je treba odstrániť. A najjednoduchšie to pôjde zrušením JKS, pardon jeho „citlivou aktualizáciou“. No a skúsenosti s citlivou aktualizáciou tradičnej omše a jej výsledkom už máme.

Konečným a vlastným účelom omše je obeť chvály Najsvätejšej Trojici podľa výslovného Kristovho vyjadrenia o jeho prapôvodnom zámere vlastného Vtelenia: „Preto keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo.“ (Hebr 10,5). Tento konečný účel už v omši nie je spomenutý, zmizol spolu s modlitbami „Suscipe, Sancta Trinitas – Prijmi, svätá Trojica“, s modlitbou „Placet Tibi, Sancta Trinitas – Svätá Trojica, nech sa ti páči“, ako aj z prefácie, ktorá už v nedeľu nebýva k Najsvätejšej Trojici.

Bezprostredným účelom je zmierna obeť. Aj tento účel je v texte znehodnotený, pretože Nový omšový poriadok zdôrazňuje živenie a posilňovanie prítomných, nie odpustenie hriechov pre živých i zosnulých. Kristus ustanovil túto sviatosť pri poslednej večeri a dal seba samého za obeť, aby nás zjednotil so svojou obetou. Tento stav obety potom predchádza a prevyšuje prijímanie a má sám o sebe plnú vykupiteľskú hodnotu ako aplikácia krvavej obety na kríži; veď predsa ľud, ktorý sa zúčastňuje na omši, nemusí nevyhnutne sviatostne prijímať.

Nech už je povaha obety akákoľvek, rozhodujúce je, aby bola Bohu príjemná a prijateľná a aby bola Ním tiež prijatá. V stave dedičného hriechu by vlastne žiadna obeť nemala nárok, aby bola prijatá. Jediná obeť, ktorá má toto právo, je obeť Kristova. V Novom omšovom poriadku je povaha obetovania prekrútená – robí sa z neho akási výmena darov medzi človekom a Bohom. Človek prináša chlieb a Boh ho mení na „chlieb života“. Človek prináša víno a Boh ho mení na „duchovný nápoj“. Je zbytočné zdôrazňovať absolútnu neurčitosť oboch výrazov, ktoré môžu znamenať všetko možné.

Pri príprave obetných darov narážame opäť na podobnú dvojzmyselnú hru, ktorá spočíva vo vypustení dvoch úžasných modlitieb. Modlitba „Deus, qui humanae substantiam dignitatem mirabiliter condidisti et mirabilius reformasti… Bože, ktorý si dôstojnosť ľudskej podstaty podivuhodne stvoril a ešte podivuhodnejšie obnovil…“, pripomína pôvodný stav nevinnosti človeka a poukazuje na jeho terajšiu potrebu vykúpenia krvou Kristovou. Je to presná rekapitulácia celej ekonómie obety od Adama až po súčasnosť. Táto ekonómia obety bola podivuhodne potvrdzovaná v druhej (tiež vypustenej) modlitbe obetovania kalicha, aby „cum odore suavitatis – s ľúbeznou vôňou“ vystúpil až pred tvár Slávy, o ktorej blahovôľu sa prosí. Novom omšovom poriadku je pri eucharistickej modlitbe potlačené trvalé vzťahovanie na Boha.

Toto trvalé „vzťahovanie na Boha“ je však v JKS neprestajne pripomínané, a to spôsobuje rozpor medzi JKS a novou omšou a ten je treba odstrániť.

Zdá sa teda, že organista a znalec Vaško má pravdu. JKS teologicky a dogmaticky nevyhovuje, pretože teológia a dogmatika Novej omše, ako povedal kardinál Ottaviani, je iná:

Nový obrad sa teda javí od počiatku ako pluralistický a experimentálny a viazaný na miesto a čas. V čom teda bude pozostávať jednota viery, keď raz a navždy je zničená jednota kultu, z ktorej vyrastá jednota viery a o ktorej sa vždy hovorilo ako o niečom podstatnom, čo sa musí nekompromisne obhajovať? Je jasné, že Nový omšový poriadok už nechce vyjadrovať vieru Tridentského koncilu, s ktorou je však katolícke svedomie navždy zviazané. Skutočný katolík je teda počnúc promulgáciou Nového omšového poriadku postavený pred tragickú nutnosť voľby.

A to sa dnes bytostne týka aj Jednotného katolíckeho spevníka, ktorý chcel a aj vyjadroval vieru Tridentského koncilu, a preto dogmaticky a teologicky nevyhovuje Novej omši, ktorá túto vieru už vyjadrovať nechce.

PDF (formát pre tlač)