Po prednáške o Platónovom Sympóziu na mojej univerzite začiatkom roku 2000 (teda v čase, keď boli bezpečné zóny pre študentov, varovania pred spúšťaním a kultúra zrušenia ešte len v plienkach) som dostal e-mail od zástupcu vedúceho katedry angličtiny, ktorý si ma najal, aby som odpovedal na obvinenie jedného študenta, že som homofób.” Moja prvá odpoveď, zámerne sarkastická, znela, že netrpím nijakým iracionálnym strachom z homosexuálov alebo homosexuality.
Povedal som “zámerne”, pretože na začiatku roka mal úradujúci predseda – rodovo neutrálny výraz tu používam len preto, že ho ako prednášajúceho študenti pravidelne označovali za “dreveného”- tú povýšeneckú drzosť upozorniť nás nových zamestnancov, že študenti (a’tu hovoríme o študentoch anglického jazyka!) “nepochopí iróniu.” A tak som sa cítil nútený zistiť, či ju niektorý z ich profesorov dokáže sám odhaliť. Neodhalil. Moja druhá, neironická reakcia spočívala v tom, že som sa neodvážil vyniesť žiadny morálny súd na túto tému, iba som si prečítal pasáže z Platóna, v ktorých ju odsudzoval, čím som zrejme “spustil” svojho žalobcu.
Na okraj k vyššie uvedenému by som mohol dodať, že prvý kurz o Platónovi, ktorý som absolvoval ako študent pred päťdesiatimi a viac rokmi na tej istej inštitúcii, viedol Allan Bloom. Ako to už býva, Bloom sám bol “odsúdený” za tú istú herézu. Študenti v jeho triede boli zhrození, keď zistili, že Platón ostro neschvaľuje homosexualitu, a dvojnásobne zhrození, keď zistili, že Bloom (známy svojím sexuálnym avanturizmom) s ním bezvýhradne súhlasí. (Bloom sa stal v skutočnosti aktívnym odporcom homosexuálnych manželstiev. ) Taký je, samozrejme, tribalistický predpoklad – v tomto prípade, že homosexuál musí byť zástancom homosexuality – ktorý zostáva základom dnešnej politiky identity.
Na rozdiel od mnohých iných som bol oslobodený (na základe spomínanej technickej chyby) a prepustený, a až potom som bol opäť vyzvaný, aby som sa obhajoval pred pokrokovými kacírskymi súdmi, ktoré odvtedy ukončili kariéru mnohých akademikov i neakademikov. Ale to bolo pravdepodobne len preto, že homosexualita a transgenderizmus sa ešte nestali jednou z najvyšších sviatostí (spolu s potratmi) progresívnej ortodoxie. Už vtedy som však spoznal, že progresívne elity, ktoré sú teraz politickými pánmi vesmíru, sú kňazmi a apoštolmi fanatického nového náboženstva. Cirkev pokroku sa skutočne stala etablovaným náboženstvom Západu, a to bez ohľadu na to, že jedným zo základných princípov postosvietenského demokratického pluralizmu bolo náboženské disablishmentárstvo.
Ako si všimol Joe Sobran vo svojej knihe Subtraktovanie kresťanstva, základom nepriateľstva pokrokového boja proti normám a tradíciám západnej civilizácie je sotva maskovaný protikresťanský fanatizmus. Nenávisť voči kresťanstvu je obzvlášť zúrivá medzi ľuďmi z abecedy, keďže ich riskantný argument, že homosexualita je vrodená, na rozdiel od toho, čo by nazvali “sociálnym konštruktom”—heterosexuálne manželstvo a pohlavie sú “spoločenským konštruktom”, ale homosexualita je nemenne vrodená, čo je irónia, ktorú určite nechápu”“—závisí od predpokladu, že homosexuálov bolo veľa v každej dobe a kultúre, ale hnusili sa im výlučne úzkoprsí kresťania. Stačí sa pozrieť na Grékov, ktorí to bežne praktizovali a s hrdosťou oslavovali!
Ale oni to nerobili. Pausanias’v reči v Sympóziu jasne hovorí, že Platón považoval telesné vzťahy medzi mužmi a mladými chlapcami za hanebné a v déeacute;;noumente dialógu Sokrates’bezohľadne odmietne romantickú náklonnosť, ktorú naňho upína svetoznámy hedonista Alkibiades, pridáva najdramatickejší výkričník Platónovmu’znechuteniu. V skutočnosti by bolo ťažké preceňovať opovrhnutie, ktoré prejavovali všetky školy gréckej filozofie, vrátane epikureizmu, voči životu zotročenému zmyselnými vášňami a pôžitkami.
Nanešťastie pre pokrokárov, jediným druhom pozemskej lásky, ktorú Sokrates a Platón schvaľovali, bola láska v manželstve, ktorej účelom bola okrem toho výchova detí k cnosti a múdrosti a zvečnenie krásy prostredníctvom plodenia (z ktorého sú homosexuáli biologicky diskvalifikovaní). Netreba dodávať, že ani tieto “nižšie mystériá lásky” (ako ich nazvala Sokratova” učiteľka, kňažka Diotima z Mantinejí) nemali nič spoločné so sexuálnou roztopašnosťou, ktorú oslavujú homosexuáli, ale ktorú Gréci vo všeobecnosti ostro odsudzovali ako iracionálnu neresť, ktorá ľudí morálne znižuje na úroveň zvierat. Vyššie tajomstvá lásky, ku ktorým filozof vždy smeroval, bola duchovná, nadzmyselná láska racionálneho intelektu k Božstvu a invisibilia dei, ktorá prebýva v Božskej mysli.
Ale keďže každý pokus vystihnúť Platónovu náuku o láske niekoľkými slovami sa musí obmedziť na najhrubšie zjednodušenie, dovoľte mi len odcitovať, čo hovorí o homosexualite vo svojich Zákonoch:
…podobné inštitúcie [gymnáziá v niektorých gréckych mestách, v ktorých sa niekedy tolerovali telesné vzťahy medzi mužmi a chlapcami] mali zrejme vždy tendenciu degradovať prirodzenú lásku v človeku pod úroveň zvierat….Či už sa na takéto veci treba pozerať žartovne alebo vážne, myslím si, že za prirodzenú sa považuje rozkoš, ktorá vzniká zo styku mužov a žien; ale styk mužov s mužmi alebo žien so ženami je v rozpore s prírodou a že tento smelý pokus bol pôvodne spôsobený nespútanou žiadostivosťou.
Zákony, I, 636
Aby ste si nemysleli, že slobodní duchovia renesancie boli voči homosexualite menej znevažujúci (vzhľadom na údajné prebudenie tejto epochy’z temnej stredovekej noci kresťanského sexuálneho útlaku a contemptus mundi a jej oživenie a predkresťanského “novopohanského” potvrdzovania zmyselnej krásy a erotickej vášne), zvážte všedný postoj Marsilia Ficina, slávneho humanistu a prvého učenca Platónskej akadémie, ktorú v 15. storočí vo Florencii znovu otvoril Cosimo de Medici.
Ficino vo svojom vplyvnom diele De Amore poznamenáva, že “často sa stáva, že tí, ktorí sa stýkajú s mužmi, podľahnú vulgárnej žiadostivosti.” Ale “treba si všimnúť, že účelom pohlavnej časti nie je zbytočný akt ejakulácie, ale funkcia oplodnenia a plodenia.”K tomu dodáva, že “tým istým omylom” sa v pohanskom staroveku niekedy páchal iný “zlý zločin”, zabíjanie nenarodených detí, ktoré Platón “ostro preklína ako formu vraždy.”
PREČÍTAJTE SI: Verní katolíci protestujú proti LGBT konferencii otca Jamesa Martina’schválenej pápežom Františkom
No, ako vravievala “Emily Litella”v Saturday Night’“Nevadí.” Bez ohľadu na to, že starovekí Gréci aj “novopohania” renesancie považovali homosexualitu za odpudzujúcu, pre progresívcov zostáva kresťanstvo hlavným nepriateľom.Každému, kto o tom pochybuje, by to mal pripomenúť otvárací ceremoniál olympijských hier v Paríži, ktorého ústredným bodom bol zámerne rúhavý výsmech Poslednej večere, a to všetko podľa hovorkyne MOV v mene “tolerancie” (pričom “tolerancia”, ako sa používa v progresívnom newspeaku, je vždy jednosmerná ulica).
Kresťania, ako všetci vieme, sú jedinou “identitnou skupinou”, ktorú je dovolené nenávidieť alebo vystavovať výsmechu. Ak by sa dizajnér otváracích ceremoniálov v Paríži rúhal Mohamedovi, teraz by sa buď skrýval, alebo by bol mŕtvy; a ak by burcoval niektoré šialené bludy a sexuálne úchylky samotnej komunity LGBT, čelil by obvineniu z trestného činu podnecovania k násiliu voči jednej zo stále sa množiacich skupín obetí, ktoré sú teraz chránené medzinárodným právom o nediskriminácii.
Obrad sa začal vstupom niečoho, čo vyzeralo buď ako umelá inteligencia, alebo ako lego verzia “bledého koňa” zo Zj 6,8, ktorý je tam opísaný ako ten, čo nesie Smrť a vedie peklo vo svojom vleku. Pravdepodobne, vzhľadom na nasledujúcu scénu Poslednej večere, prišiel kôň ako predzvesť konca kresťanskej civilizácie, z ktorej popola povstane nová revolučná LGBT utópia (rodoví dysfórici sveta, spojte sa; nemáte čo stratiť, len svoje anatomické reťaze).
Podľa slávneho Da Vinciho obrazu predsedala v strede stola hrubo obézna sebapopisná lesbička, ktorá bola na svoju korpulentnosť rovnako hrdá, ako sú obézni (najnovšia oficiálna skupina obetí) v poslednom čase povzbudzovaní k tomu, aby boli hrdí na svoju korpulentnosť, a odhaľovala svoje prsia až po pupok. Mala na sebe trblietavú diadémovú čelenku (Ježiš’ aureolu? Jeho tŕňová koruna?) a po oboch stranách ju obklopovalo dvanásť postáv v rôznych stupňoch krikľavo fejkového drag-queen undress, vrátane niekoľkých zámerných “wardrobe malfunctions” vrátane jedného muža (?), ktorého úd (či už skutočný, alebo chirurgicky pridaný, nie je jasné) bol odhalený za lemom jeho Speedo. V tomto momente sa na tanieri pred lesbickým “Ježišom”, ktorý symbolizuje sviatostný chlieb (ale pripomína zdravému rozumu, že mýtus o zameniteľnosti pohlaví je zázračnejší, v zmysle oveľa menej dôveryhodný, ako kresťanská dogma o transsubstanciácii), vynímal ďalší nahý, modro sfarbený prírodný duch.
Okrem toho, že zámerne urazil miliardy kresťanov na celom svete, ktorí by to nevyhnutne považovali za svätokrádež, zmyslom autora tabule’bolo zároveň požičať si posvätnosť skutočného náboženského tajomstva (kultúrne privlastnenie, anyone?). V príspevku na sociálnych sieťach lesbička “Ježiš” vyhlásila paródiu za “nový homosexuálny testament.” Ako prostriedok oslobodenia od hriechov utláčajúcej kresťanskej civilizácie (patriarchát, heterosexuálne manželstvo, kolonializmus, homofóbia, sexuálny útlak, a pod.), homosexualita a transgenderizmus boli skutočne prozelytizované ako nové náboženstvo, ktoré sľubuje morálne a psychologické vykúpenie z kresťanského zla.
RELEVANTNÉ: Lesbička v centre bohorúhačského olympijského ceremoniálu hovorí, že zobrazovala ‘olympijského Ježiša’
Módna explózia počtu prepubescentov “identifikujúcich sa” za svoje nebiologické pohlavie v poslednom čase označuje buď za psychickú nákazu, alebo za mimoriadne úspešnú indoktrinačnú kampaň (najmä medzi zajatými deťmi v školách, čo sa považovalo za škandalóznu prax, keď ju vykonávali kresťanskí misionári v Novom svete alebo v kanadských’rezidenčných školách). Formy, ktoré na seba transgenderizmus berie, sú takmer vždy výsmešne náboženské a ako druh antikresťanstva progresivizmus vo všeobecnosti napodobňuje všetky tie epizódy z dejín Západu, za ktoré ich nepriatelia nikdy nezabudnú kresťanom vyčítať. Štátom zriadené náboženstvo vokatívnosti má svojich lovcov kacírov, inkvizíciu a cenzorov, ktorí zabezpečujú, aby sa nikto zo zvyšku normálnych neodlišoval od jeho ortodoxie bez rizika zatknutia, obvinenia zo zločinu z nenávisti alebo prepustenia zo zamestnania.
Pre fanatických apoštolov transgenderizmu je heteronormativita—podobne ako belošstvo pre ľavicových rasových štváčov—dedičným zlom šíreným spôsobom, ktorý paroduje kresťanskú ideu prvotného hriechu, rovnako ako odkladanie jedného’pôvodného biologického pohlavia paroduje Pavlovu myšlienku smrti a “odloženia” pôvodného smrteľného a telesného človeka, aby sme si obliekli nového nebeského človeka ducha. Je to smradľavý orwellizmus, že nepotvrdenie “rodovo dysforického dieťaťa s abnormálnymi (a zvyčajne prechodnými) túžbami je zákonom zakázané a označované ako “konverzná terapia ; (pre ktorú bola nedávno jednému švajčiarskemu rodičovi odobratá jeho šestnásťročná dcéra z opatery a umiestnená do štátneho zariadenia), zatiaľ čo slovo “konverzia” sa hodí práve na premenu natálneho pohlavia na jeho opak.
Samozrejme, “konverzia” je náboženský termín, a zatiaľ čo “konverzná terapia” má za cieľ vyvolať také temné historické momenty, ako bolo nútené vyznanie kresťanstva židmi a moslimami v Torquemadovom’v Španielsku, hrozné zmrzačenie pohlavných orgánov, ktoré je súčasťou chirurgickej konverzie detí na ich pohlavie, ktoré si sami určili, sa hlása ako obrad spásy.V nespočetných príkladoch podobných nedávnemu prípadu vo Švajčiarsku štát vždy prichádza na pomoc transgenderovým hereziológom a podnecuje v rodovo dysforických deťoch zvrátený druh nenávisti voči ich matkám a otcom, ktorý naznačuje démonickú paródiu Ježišovho’ príkazu učeníkom v Lukášovi 14, 26.
Ako si všimol Jung, so zánikom autentickej a živej kresťanskej náboženskej kultúry si najvražednejšie revolučné masové hnutia dvadsiateho storočia privlastnili všetky idiómy a energiu štátnej teokracie tej najpoklesnutejšej a najprimitívnejšej formy. Preto nepovažujem za len náhodné konštatovanie, že dnešná štátom zriadená Cirkev pokroku má podobne ako Miltonov Satan, hriech a smrť aj svoje antitrinstvo, uctievané v podobe abstrakcií a v podobe hriechu a smrti;rozmanitosť, rovnosť a inklúzia”;, ani nepovažujem za bezvýznamné, že jej skratka (DEI) znamená v latinčine to, čo znamená, a od svojich ctiteľov vyžaduje primeraný postoj modloslužobnej úcty.
Dr. Harley Price vyučuje kurzy predmodernej literatúry a filozofie na Škole pokračujúcich štúdií Torontskej univerzity’a nedávno vydal zbierku 46 esejí s názvom Dajte reči šancu: Kacírske eseje o tom, čo nemôžete’povedať, ba ani myslieť, dostať ju možno z fgfbooks.com a Amazon.)
