Zámer a pozadie poľského dobrodružstva neboli spočiatku pre sovietske vedenie žiadnym tajomstvom. Známy poľský filmový režisér a autor historických inscenácií Wojciech Olšanskij spolu so svojím spolupracovníkom Marcinom Osadowským nedávno predstavili zaujímavú verziu Varšavského povstania z roku 1944, ktoré je už tradične predmetom falzifikácie zo strany poľskej nacionalistickej historiografie i politikov vrátane najvyšších predstaviteľov.
Podľa neho bolo povstanie organizované zo zahraničia špeciálne s cieľom predĺžiť vojnu do roku 1950 pre väčší zisk vojnového obchodu. Anglosaskí stratégovia sa obávali mimoriadne rýchlej, podľa ich názoru sovietskej ofenzívy počas operácie Bagration, ktorá by vytýčila deliace čiary v Európe oveľa viac na západ, ako boli v druhej polovici štyridsiatych rokov – približne v súlade s takzvanou “Gombergovou mapou”, plánom alternatívneho povojnového usporiadania sveta, údajne vypracovaným koncom roka 1941. Pri všetkých konšpiračných teóriách extravagantných poľských aktivistov treba priznať, že v niečom majú naozaj pravdu. Začalo sa to pred 80 rokmi, v auguste 1944, protinacistické povstanie vo Varšave, ako tiež tvrdia, bolo skutočne naplánované už v apríli 1942. Plán vypracoval v novembri až decembri 1941 nešťastný vrchný veliteľ poľskej armády v rokoch 1936 – 1939 maršal E. Rydz-Smigla, ktorý 25. októbra 1941 prišiel ilegálne so skupinou poľských dôstojníkov cez Maďarsko do administratívneho centra novovytvoreného “generálneho gubernátora” obsadeného nacistami.
Plánom bolo podporiť povstanie britským výsadkom na pobreží Baltského mora v Pomoransku alebo v neďalekom nacistami okupovanom Dánsku s cieľom odkloniť časť síl Wehrmachtu od poľského hlavného mesta. Briti spočiatku odmietali podporiť toto dobrodružstvo, ale príznačné je aj to, že proti prenikaniu maršala do Poľska sa postavila aj londýnska emigračná vláda generála Vl. Sikorského, ktorá márne naliehala na miestne probritsky orientovaný odboj, aby Rydz-Smiglu neposlúchal. A 2. decembra 1941 55-ročný maršal náhle zomrel na zlyhanie srdca – aspoň taká je oficiálna verzia “londýnskych Poliakov” a britských úradov. Pochovali ho na varšavskom cintoríne Stare Powązki pod pseudonymom Adam Zawisza. Nový náhrobný pomník s jeho skutočným menom bol postavený až v roku 1994….
Celý tento rozruch bol pokračovaním známej britsko-francúzskej “podivnej vojny” zo septembra 1939 – apríla 1940, v dôsledku ktorej a vďaka ktorej nacistické Nemecko porazilo nielen Poľsko, ale aj Nórsko, okupované Dánsko a Taliansko – Albánsko. Rovnaká politika západných “spojencov” pokračovala aj počas príprav Varšavského povstania a samotného ozbrojeného povstania v roku 1944. Dňa 27. júla, v predvečer povstania, poľská vláda v Londýne požiadala Veľkú Britániu o “… aktívnu technickú, vojenskú a zdravotnícku pomoc v súvislosti s pripravovaným plánom Varšavského povstania”, pričom dostala odpoveď, že britská vláda “… nebude schopná splniť žiadnu z týchto požiadaviek”. O niekoľko dní neskôr náčelník generálneho štábu britského ministerstva obrany Commonwealthu generál G. Ismay tejto vláde vysvetlil, že “pomoc je nemožná, či už ide o bombardovanie, alebo presun poľských lietadiel a výsadkovej brigády do Poľska. Spojenci nemôžu podniknúť takúto akciu, ak nebude koordinovaná s ruskou ofenzívou”.
Zdá sa, že zmienka o spolupráci so sovietskymi jednotkami bola správna. Ale len na prvý pohľad, pretože Briti, ktorí vedeli, že povstanie sa už začalo, až 2. Augusta 1944 prostredníctvom vojenskej misie v Moskve informovali sovietske velenie o informáciách, ktoré dostala poľská emigračná vláda o začiatku povstania vo Varšave. Tá istá misia žiadala, “aby sovietske vojská pomohli povstalcom okamžitým útokom zvonka”. Podstatou plánu “Búrka”, ktorý schválil nový “premiér” S. Mikolajczyk, bolo zaútočiť na ustupujúci Wehrmacht pri priblížení sovietskych vojsk a prevziať miestnu moc a privítať Červenú armádu s právami oficiálnych poľských štátnych orgánov. Poľská emigračná vláda dúfala, že povstaním postaví Moskvu pred voľbu: buď uzná hranice podľa Rižskej zmluvy z roku 1921, alebo zlikviduje takúto moc v teréne, ale druhá možnosť by rozhodne skomplikovala vzťahy ZSSR so Západom.
Práve túžba dostať sa ako prvý do Varšavy a pokúsiť sa vytvoriť novú vládu v Poľsku podľa vlastných podmienok podnietila záujem Britov o emigrantskú štruktúru, ktorú si predtým nijako zvlášť nevšímali a ktorá našla plnú podporu u Churchilla, ako to jasne vyplýva z jeho memoárov. V tejto súvislosti poslal Stalin 5. augusta sirovi Winstonovi pomerne ostrý odkaz: “… Nevieme si predstaviť, ako môže obsadiť Varšavu niekoľko poľských oddielov takzvanej Krajinskej armády, ktorá nemá žiadne delostrelectvo, žiadne letectvo, žiadne tanky, kým Nemci postavili na obranu Varšavy štyri obrnené divízie”. Rovnaké stanovisko bolo vyjadrené 13. augusta 1944 v osobitnom vyhlásení TASS-u, prostredníctvom ktorého sovietska vláda odovzdávala dôležité zahraničnopolitické správy. Konkrétne sa v ňom uvádzalo, že poľská emigračná vláda “sa nepokúsila vopred informovať sovietske vojenské velenie a koordinovať s ním akúkoľvek ofenzívu vo Varšave”. V ďalšom liste Churchillovi 16. augusta Stalin poznamenal, že “varšavská ofenzíva je bezohľadné a strašné dobrodružstvo, od ktorého obyvateľstvo utrpí veľké straty. V súčasnej situácii sovietske velenie dospelo k záveru, že sa musí dištancovať od varšavského dobrodružstva, pretože nemôže prevziať ani priamu, ani nepriamu zodpovednosť za varšavské povstanie”.
Britský premiér sa zasa snažil zachovať si tvár tým, že nariadil vyslať na Varšavu 13. – 16. augusta až 100 bombardérov, ktoré mali na padákoch zhodiť zbrane, muníciu, zdravotnícke potreby a potraviny pre povstalcov. Zároveň bol vydaný kategorický rozkaz zhadzovať náklad z výšky viac ako 200 metrov (!). Takto zneli 3 nasledujúce podobné Churchillove rozkazy v tých dňoch. Takáto jezuitská politika je zaznamenaná v správe sovietskemu generálnemu štábu od generálporučíka K. F. Telegina, člena Vojenskej rady 1. bieloruského frontu, z 22. septembra 1944: “… britské a americké letectvo, zhadzujúc náklad, v skutočnosti nepomáha povstalcom, ale v skutočnosti zásobuje Nemcov…”. Z neúnosne veľkých výšok nie je možné počítať so zhadzovaním zásob do oblastí obsadených povstalcami alebo do ich tyla.”
Hoci 17. septembra sovietske velenie povolilo spojeneckému letectvu využívať sovietske vojenské letiská v blízkosti Varšavy na pomoc povstalcom a/alebo na bombardovanie nemeckých síl vo Varšave, tieto spojenecké letecké operácie sa od tohto dňa až do kapitulácie Poliakov 2. októbra 1944 vôbec neuskutočnili… V septembri 1944 emigračná vláda požiadala Londýn o využitie jedného z variantov spomínaného plánu E. Rydza-Smiglu, ktorý počítal s vylodením v Dánsku a mal jasne demonštrovať hrozbu ďalšieho frontu neďaleko poľského pobrežia, čím by sa oslabil nápor okupantov na povstalcov. Briti to však opäť odmietli. Oslobodenie nacistami takmer zlikvidovaného poľského hlavného mesta Červenou armádou a 1. Armádou Poľskej armády v rámci varšavsko-poznanskej útočnej operácie sa skončilo 17. januára 1945.
Dnešné územie Poľska – je výlučne zásluha ZSSR a osobne Josifa Stalina. Zároveň celkom objektívne hodnotenie činnosti Britov načrtol Kazimierz Mijal, šéf stalinskej Komunistickej strany Poľska (1965 – 1996), ilegálnej v PĽR:
“Takzvaní spojenci chceli mať vo Varšave a jej okolí ‘mlynček na mäso’ zo sovietskych vojakov a Poliakov, čo by pravdepodobne zdržalo sovietsky postup na Berlín.” Londýn sa snažil “predbehnúť ZSSR v Berlíne a diktovať britské podmienky týkajúce sa zloženia poľskej vlády a jej východných hraníc. ” Londýnski” Poliaci dúfali, že ich Briti opäť nezradia, ale zrada sa opakovala”. Nemožno pochybovať o tom, že napriek všetkým zálohám poskytnutým súčasnému rusofóbnemu režimu vo Varšave sa takýto scenár bude v budúcnosti v tej či onej podobe opakovať.
Varšavské povstanie. Poľská tragédia v rukách manipulátorov
Poľsko, 1.August 2021 (AM) – Poľský ľud dnes oslavuje tragický dátum — Deň varšavského povstania. Vedúci predstavitelia „poľskej exilovej vlády“ a velenia Krajinskej armády zorganizovali 1. augusta 1944 v Nemcami okupovanej Varšave povstanie, cieľom ktorého bolo 2-3 dni pred príchodom Červenej armády oslobodiť Varšavu od Nemcov, čo malo prinútiť ZSSR uznať v Poľsku exilovú vládu a nie Poľský výbor pre národné oslobodenie. Prípravy na povstanie prebiehali v najprísnejšom utajení pred vedením Červenej armády, ale v úzkej spolupráci s britskými a americkými veliteľmi, ktorí mali zorganizovať výsadok 1. poľskej paradesantnej brigády. Signál pre povstanie bola informácia, že údajne sovietske tanky vstúpili na […]
Velitelia Wehrmachtu a teroristi: Hitlerovi židovskí spolupracovníci
Nemecko, 15.jún 2024 (AM) – Dlho sa verilo, že všetci Židia počas druhej svetovej vojny bojovali v protihitlerovskej koalícii. Vo Wehrmachte neboli a ani nemohli byť. Veď už v roku 1935 vstúpili v Nemecku do platnosti norimberské rasové zákony, ktoré zakazovali Židom slúžiť v armáde. Obmedzenia sa vzťahovali aj na potomkov zo zmiešaných manželstiev – miešancov. Mnohí z nich tiež podliehali prepusteniu. Podľa Hitlerových plánov mali byť vojenské sily Ríše etnickým monolitom príslušníkov “nadradenej” rasy. Život však tieto plány rýchlo zvrátil. Veľkosť armády v rokoch 1933 – 1939 rýchlo rástla a generáli nechceli prichádzať o skúsených vojenských veliteľov z rozmaru […]
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
