Keď sme konfrontovaní s verejnou blasfémiou, akou je otvárací ceremoniál olympijských hier 2024, je lepšie o nej hovoriť, alebo ju ignorovať?
Niektorí z nás mali pocit, že by bolo lepšie tejto kauze nevenovať pozornosť. Je jasné, že bytosti zodpovedné za takéto rúhanie sa vyžívajú v pohoršení a pozornosti kresťanov.
V istom zmysle z tohto pohoršenia dokonca profitujú: poskytuje im predsa bezplatnú publicitu. a je’dobre známe, že “neexistuje’taká vec ako zlá publicita.”Mnohých láka zdieľať medzi sebou videá a obrázky z takýchto udalostí a pýtať sa: “Verili by ste tomu?“”
To isté sa z času na čas stáva, keď takzvaní konzervatívni influenceri reagujú na najnovšie oplzlosti tým, že ich nahlas čítajú vo svojich reláciách. Zdieľaním takýchto vecí poškvrňujeme sami seba. Veď aj svätý Pavol povedal:
Ale smilstvo a každá nečistota či žiadostivosť, to nech sa medzi vami ani len nepomenuje, ako sa na svätých patrí:
Alebo oplzlosť alebo bláznivé reči alebo škriepky, ktoré nie sú na nič, ale skôr vzdávanie vďaky. (Ef 5,3-4)
Toto do istej miery jednoznačne platí aj pre tieto obrazy tejto rúhavej udalosti.
Však existuje objektívny spoločenský neporiadok, ktorý vzniká pri takýchto rúhaniach a ktorý si môže vyžadovať, aby sme týmto udalostiam venovali pozornosť.
Čo je to rúhanie?
Svätý Tomáš napísal, že rúhanie je veľmi veľký hriech, druh nevery, ktorý sa zhoršuje nenávisťou voči Bohu. Prirovnáva ho k vražde takto:
Ak porovnáme vraždu a rúhanie, pokiaľ ide o predmety týchto hriechov, je jasné, že rúhanie, ktoré je hriechom spáchaným priamo proti Bohu, je ťažšie ako vražda, ktorá je hriechom proti blížnemu.
Na druhej strane, ak ich porovnáme z hľadiska škody, ktorú spôsobujú, vražda je ťažším hriechom, pretože vražda spôsobuje väčšiu škodu blížnemu ako rúhanie Bohu.
Keďže však závažnosť hriechu závisí skôr od úmyslu zlej vôle než od účinku skutku, ako bolo ukázané vyššie (I-II Q73.8), vyplýva z toho, že keďže rúhač má v úmysle spôsobiť škodu na Božej’cti, absolútne povedané, hreší ťažšie než vrah.’ (II-II Q13.4)
Spoločenský neporiadok a vina spôsobené hriechom rúhania – najmä ak sa ho dopúšťajú tí, ktorí sú zodpovední za riadenie spoločenstva – musí byť napravený, a to ako vec spravodlivosti voči Bohu, tak aj vec naliehavosti pre spoločnosť.
Dôvodom je, že kolektívnu zodpovednosť môže niekedy niesť spoločenské teleso prostredníctvom zločinov svojej hlavy alebo prostredníctvom zločinov takého počtu jeho členov, ktoré predstavujú čin celého telesa. Hriechy vedúcich predstaviteľov spoločenského tábora ako také majú dôsledky pre členov.
Svätý Tomáš vysvetľuje:
[A]k sa všetci ľudia narodení z Adama môžu považovať za jedného človeka, nakoľko majú jednu spoločnú prirodzenosť, ktorú dostali od svojich prvých rodičov; tak ako v občianskych veciach sa všetci, ktorí sú členmi jedného spoločenstva, považujú za jedno telo a celé spoločenstvo za jedného človeka. […] Podľa toho aj množstvo ľudí, ktorí sa narodili z Adama, je ako mnoho údov jedného tela. (I-II Q. 81.1)
Tento text vysvetľuje, prečo práve spoločenstvo – ktoré je “považované za jedno telo a celé spoločenstvo za jedného človeka” – môže byť spravodlivo potrestané spolu s opatreniami, ako je interdikt (alebo hospodárske sankcie a pod.) za zločiny, ktorých sa dopustil národ ako celok alebo jeho vodcovia.
Z toho istého dôvodu, ako sme v dejinách mnohokrát videli, sa spravodlivý Boh môže rozhodnúť potrestať aj také spoločenstvo, ktoré ho provokuje ťažkým hriechom a rúhaním – pokiaľ sa mu spôsobená ujma nedá napraviť.
Toto je to, čo sa myslí pod pojmom “náprava ”
Ale môžeme skutočne ponúknuť nápravu za hriechy proti nekonečnému Bohu?
Je vôbec možná náprava?
Známou axiómou kresťanského náboženstva je, že hriech je v istom zmysle nekonečný – a to kvôli nekonečnej dôstojnosti Boha, osoby, proti ktorej je hriech v konečnom dôsledku namierený. Svätý Tomáš píše:
[Hriech], ktorý je spáchaný proti Bohu, je nekonečný: pretože závažnosť hriechu sa zvyšuje podľa veľkosti osoby, proti ktorej sa zhrešilo (preto je ťažším hriechom zasiahnuť panovníka než súkromnú osobu), a veľkosť Boha’je nekonečná.
Z toho vyplýva, že za hriech spáchaný proti Bohu prináleží nekonečný trest.
Ďalšou axiómou kresťanstva je, že žiadny obyčajný, konečný človek nie je schopný takýto hriech odčiniť. Svätý Tomáš píše:
“[N]iktorý pretrpený trest by nemohol [Bohu] poskytnúť dostatočnú satisfakciu [za dlh hriechu].]
Je potrebné si tu všimnúť dva body.
Prvý spočíva v tom, že naša radikálna neschopnosť vykonať adekvátnu náhradu za hriech – či už náš vlastný, alebo za cudzí’– nás tým nezbavuje povinnosti pokúsiť sa takúto náhradu vykonať. Sme povinní prinajmenšom vykonať pokus o reštitúciu a o nápravu neporiadku, nespravodlivosti a viny verejného rúhania.
Druhý dôvod spočíva v tom, že Boh sám dal nášmu rodu vďaka svojej dobrote prostriedky na to, aby pokánie za hriech – ktoré sa dosiahlo prostredníctvom umučenia Krista – božskej osoby s božskou prirodzenosťou i prijatou ľudskou prirodzenosťou.
Prijatím našej ľudskej prirodzenosti mohol Kristus priniesť Bohu obetu ako jeden z nás, ako človek. Táto obeta mala nekonečnú hodnotu, “nakoľko to bolo Božie’telo”, ktoré trpelo, a nakoľko toto extrémne utrpenie znášal z dokonalej poslušnosti a nesmiernej lásky k Bohu. Tým sa dokonale naplnila spravodlivosť, pretože náš inak nesplatiteľný dlh bol úplne splatený; a zároveň tým Boh prejavil svoju veľkú lásku a milosrdenstvo k nášmu padlému rodu.
V skutočnosti však Kristus nespravil odčinenie nášho rodu tým, že splatil náš dlh iba “dostatočným” spôsobom, ale skôr “nadostačujúcim” spôsobom, ktorý nám dáva prostriedky na vykonávanie nadprirodzených skutkov, ktoré sú záslužné do tej miery, do akej sú spojené s nadšením a oživované nadprirodzenou láskou.
Takéto skutky – vždy čerpajúce svoju hodnotu z Kristovho’umučenia, milosti a nadprirodzenej lásky – sú skutočne schopné byť Bohu milšie, než sú pre neho pohoršujúce rúhanie a iné hriechy.
Z tohto dôvodu je skutočne možné vykonať nápravu hriechu. O snahe ponúknuť zadosťučinenie Pius XI. v encyklike z roku 1928 napísal:
[S]právodlivý a milosrdný Boh, ktorý by bol ušetril Sodomu kvôli desiatim spravodlivým ľuďom, bude oveľa ochotnejší ušetriť celé ľudské pokolenie, keď ho pohnú pokorné prosby a šťastne upokojí modlitba spoločenstva veriacich, ktorí sa spoločne modlia v jednote s Kristom, ich Prostredníkom a Hlavou, v mene všetkých.
Ukazuje to príklad Sodomy, tak ako hriechy vodcov alebo viacerých jednotlivcov ovplyvňujú spoločnosť ako celok, tak aj náprava, ktorú vykonajú niektorí, môže spôsobiť to isté.
Odčinenie, ktoré sa koná po celom svete
Po parížskej paródii skupiny katolíkov vykonali verejné akty zadosťučinenia. V nasledujúcom týždni LifeSiteNews informoval:
Od piatka 2. augusta traja kardináli a 24 biskupov z takmer všetkých kontinentov podpísali list, ktorým sa zaviazali k “dňu modlitieb a pôstu ako pokániu za toto rúhanie.”
“So šokom svet sledoval, ako letné olympijské hry v Paríži otvorilo groteskné a rúhavé zobrazenie Poslednej večere,” napísali preláti. “Ťažko pochopiť, ako sa môže viera viac ako 2 miliárd ľudí takýmto nedbanlivým a úmyselným spôsobom rúhať.”
“My, katolícki biskupi z celého sveta, v mene kresťanov na celom svete žiadame, aby Olympijský výbor odmietol tento rúhačský čin a ospravedlnil sa všetkým veriacim ľuďom,” pokračuje list.
Kým väčšina signatárov je z USA, vrátane arcibiskupa Salvatoreho Cordileoneho zo San Francisca, emeritného arcibiskupa Charlesa Chaputa OFM Cap z Philadelphie a arcibiskupa Josepha Naumanna z Kansas City, list podpísali aj biskupi z Nigérie, Libanonu, Anglicka, Francúzska a Argentíny, ako aj biskup Athanasius Schneider z Astany v Kazachstane.
Medzi podpísanými kardinálmi sú aj kardinál Raymond Leo Burke; kardinál Wilfrid Fox Napier, OFM; a kardinál Berhaneyesus Demerew Souraphiel, CM.
V Kanáde plánujú katolíci verejné procesie k francúzskemu veľvyslanectvu ako odškodnenie za túto udalosť. Organizátor John Pacheco pre LifeSitenews povedal:
Reparácia je niečo, na čo sa v Cirkvi a spoločnosti už dávno zabudlo. Rúhanie proti Bohu je veľmi vážny hriech.”
Tradične sa takýto hriech považoval za jeden z najhorších (dokonca horší ako telesné hriechy), pretože išlo o priamy útok na Božie osoby, ale dnes sa v Cirkvi nedoceňuje a v spoločnosti sa z neho’stal tak trochu vtip.
Smutné je, že mnohí veria, že Boh nechá tento výsmech pokračovať bez odozvy. Takýto postoj prezrádza ľahkovážny postoj k Božiemu’majestátu a úplný nedostatok strachu pred Bohom. Je to vážny blud.
V Anglicku sa katolíci zhromaždili na verejnom akte zadosťučinenia pred londýnskym’francúzskym konzulátom. Organizátori prejavu uviedli:
Sme tu preto, že minulý týždeň sme v Paríži na otváracom ceremoniáli olympijských hier videli jeden z najbezostyšnejších príkladov rúhania, aký si pamätáme.
[Bol to] úplný výsmech poslednej večere, pri ktorej náš Pán Ježiš Kristus ustanovil Eucharistiu, sviatosť úplného dôverného spojenia so samotným Pánom – niečo tak sväté a čisté, niečo, čo svojim dôstojným prijímateľom udeľuje toľko milostí, a niečo, čo oni očividne nenávidia!
Obzvlášť tvárou v tvár takémuto mlčaniu našich údajných katolíckych hierarchov je nevyhnutné, aby katolíci urobili nápravu za takéto očividné akty rúhania, za niečo, čo nebolo ničím iným ako okultným luciferiánskym obradom.
Takže dnes obetujeme Rozárium v jednote s nespočetnými ďalšími katolíkmi v celej Európe na zadosťučinenie za nehoráznosti, svätokrádeže a rúhania tohto sveta a na počesť Krista Kráľa, skutočného Kráľa tohto sveta.’
Tých, ktorí sa zúčastnili na týchto udalostiach, by malo povzbudiť vedomie, že pápež Pius XI. o nich pred takmer 100 rokmi napísal nasledovné:
[W]šetci veriaci, ktorí zbožne uvažovali o všetkých týchto veciach, sa musia zapáliť láskou ku Kristovi v jeho agónii a vehementnejšie sa usilovať o odčinenie vlastných chýb a chýb iných, o nápravu Kristovej cti a o podporu večnej spásy duší.
Prehnané zameranie na pohoršenie kresťanov
Väčšia časť komentárov k tejto udalosti sa točí okolo pohoršenia, ktoré takéto rúhanie spôsobilo kresťanom. Mnohých prekvapilo Františkovo’ vyše týždňové mlčanie, ale v niektorých ohľadoch je vyhlásenie horšie ako mlčanie:
Svätá stolica bola zarmútená niektorými scénami na otváracom ceremoniáli olympijských hier v Paríži a môže sa len pripojiť k hlasom, ktoré sa v posledných dňoch ozvali, aby vyjadrili poľutovanie nad urážkou spôsobenou mnohým kresťanom a veriacim iných náboženstiev.
Na prestížnom podujatí, kde sa celý svet združuje okolo spoločných hodnôt, by sa nemali vyskytovať narážky zosmiešňujúce náboženské presvedčenie mnohých ľudí.
Sloboda prejavu, o ktorej sa samozrejme nepochybuje, nachádza svoju hranicu v úcte k druhým.
Akkoľvek sústredenie sa na urážku spôsobenú kresťanom – a “všetkým veriacim ľuďom” a “veriacim iných náboženstiev” – môže byť niečo vhodné, keď ide o tých, ktorí odmietajú Krista, urážka spôsobená samotnému Bohu je oveľa významnejšia.
Nesúlad tohto zamerania je veľmi jasný, keď toto vyhlásenie porovnáme s Miserentissumus Redemptor, encyklikou Pia XI’z roku 1928, na ktorú som sa už niekoľkokrát odvolával.
Táto encyklika nám ukazuje, aké by mali byť verejné pocity pravého pápeža v reakcii na verejné rúhanie sa Božiemu Synovi a Vykupiteľovi ľudského pokolenia.
Na tomto mieste som uviedol niekoľko úryvkov z tejto encykliky. Mohla byť napísaná práve tento týždeň a niečo podobné by bolo napísané už minulý týždeň, keby sme mali pápeža, ktorý by mal aspoň trochu záujem o Božiu’česť.
Všetci by sme si mali všimnúť jeho učenie a aspoň súkromne sa modliť za pokánie.
—
Miserentissimus Redemptor
Encyklika Pia XI’z roku 1928
O zadosťučinení Najsvätejšiemu Srdcu
Absolútna nevyhnutnosť zadosťučinenia v modernej dobe odpadlíctva
Ako veľká je nevyhnutnosť tohto zadosťučinenia či pokánia, zvlášť v tejto našej dobe, sa ukáže každému, kto, ako sme povedali na začiatku, bude skúmať svet, “usadený v neprávosti” (1 Jn v, 19), svojimi očami a svojou mysľou.
Ze všetkých strán totiž k nám dolieha volanie národov, ktoré smútia, a ich kniežatá či vládcovia sa naozaj postavili a zišli sa v jednom šíku proti Pánovi a proti jeho Cirkvi (porov. Ž ii, 2).
V tých krajoch naozaj vidíme, že všetky ľudské i Božie práva sú zmätené. Kostoly sú zhadzované a vyvracané, nábožní muži a posvätné panny sú vytrhávaní zo svojich domovov a sú sužovaní týraním, barbarstvom, hladom a väzením; skupiny chlapcov a dievčat sú vytrhávané z lona ich matky Cirkvi a sú navádzaní, aby sa zriekali Krista, rúhali sa a pokúšali sa o najhoršie zločiny žiadostivosti; celý kresťanský ľud, smutne skľúčený a rozvrátený, je neustále v nebezpečenstve, že odpadne od viery alebo podstúpi najkrutejšiu smrť.
Tieto veci sú v skutočnosti také smutné, že by sa dalo povedať, že takéto udalosti predznamenávajú a predznamenávajú “začiatok bolestí”, teda tých, ktoré prinesie človek hriechu, “ktorý sa vyvyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva” (2 Sol 2, 4).
Odpoveď treba urobiť aj za našich spolukresťanov – a za problémy, ktorým čelia
Ale ešte viac treba ľutovať, ctihodní bratia, že medzi samotnými veriacimi, umytými v Kresťanstva krvou nepoškvrneného Baránka a obohatení milosťou, sa nachádza toľko ľudí každej triedy, ktorí pracujú pod neuveriteľnou neznalosťou Božích vecí a sú nakazení falošnými doktrínami, ďaleko od svojho Otca’žijú životom, ktorý je zapletený do nerestí, životom, ktorý nie je osvietený svetlom pravej viery, ani rozradostnený nádejou na budúcu blaženosť, ani osviežený a opatrovaný ohňom lásky, takže sa zdá, že skutočne sedia v temnotách a v tieni smrti.
Medzi veriacimi sa navyše veľmi zvyšuje nedbanlivosť o cirkevnú disciplínu a o tie starobylé inštitúcie, na ktorých spočíva celý kresťanský život, ktorými sa riadi domáca spoločnosť a chráni sviatosť manželstva; výchova detí sa úplne zanedbáva, alebo sa príliš zhovievavým rozmaznávaním znehodnocuje, a Cirkev sa dokonca zbavuje moci dať mladým kresťanskú výchovu; smutné zabúdanie na kresťanskú skromnosť, najmä v živote a obliekaní žien; bezuzdná zábudlivosť v pominuteľných veciach, nedostatok umiernenosti v občianskych záležitostiach, bezhraničná ctižiadosť po priazni ľudu, znevažovanie legitímnej autority a napokon pohŕdanie Božím slovom, čím sa poškodzuje samotná viera alebo sa dostáva do bezprostredného nebezpečenstva.
Všetky tieto zlá akoby vrcholili v zbabelosti a lenivosti tých, ktorí po vzore spiacich a utekajúcich učeníkov, kolísajúcich vo viere, nešťastne opúšťajú Krista, keď je utláčaný úzkosťou alebo obkľúčený satanovými satelitmi, a v_zradnosti tých ostatných, ktorí podľa príkladu zradcu Judáša buď neuvážene a svätokrádežne prijímajú svätý stôl, alebo prechádzajú do tábora nepriateľa.
A tak sa aj proti našej vôli v mysli vynára myšlienka, že teraz sa blížia tie dni, o ktorých náš Pán prorokoval: “A pretože sa rozmnožila neprávosť, ochladne láska mnohých” (Mt xxiv, 12).
Záväzok každého, kto miluje Krista
Teda, kto z veriacich zbožne uvažoval o všetkých týchto veciach, musí sa zapáliť láskou ku Kristovi v jeho agónii a vehementnejšie sa usilovať o odčinenie vlastných chýb a chýb iných, o napravu Kristovej cti a o podporu večnej spásy duší.
A naozaj ten apoštolský výrok: (Rimanom v, 20) možno v istom zmysle použiť na opis tohto veku; pretože zatiaľ čo sa veľmi zvýšila zloba ľudí, zároveň sa vnuknutím Ducha Svätého obdivuhodne zvýšil počet veriacich oboch pohlaví, ktorí sa s horlivou mysľou usilujú o zadosťučinenie za mnohé ujmy spôsobené Božskému Srdcu, ba čo viac, neváhajú sa obetovať Kristovi ako obete.
Vskutku, ak sa niekto s láskou pozastaví nad tými vecami, o ktorých sme hovorili, a bude ich mať hlboko zafixované vo svojej mysli, nemôže sa stať, že sa bude s hrôzou strániť každého hriechu ako najväčšieho zla, ba čo viac, úplne sa odovzdá do Božej vôle a bude sa usilovať napraviť poškodenú česť Božského Majestátu, a to tak neustálou modlitbou, ako aj dobrovoľným umŕtvovaním, trpezlivým znášaním utrpení, ktoré ho postihnú, a napokon tým, že celý svoj život strávi týmto vykonávaním odčinenia.
