EDUARD CHMELÁR
Nemám nič proti názorom Eduarda Chmelára. Sú úplne legitímne. Je inou vecou, či s nimi súhlasím, ale to je vedľajšie a nepodstatné. V tejto chvíli, keď sa dlhou epištolou vyjadril k uvoľneniu z funkcie poradcu predsedu vlády pre politické otázky, je podstatné, či sám pán Chmelár správne chápe dôvody odvolania.
Už mesiace som si lámal hlavu otázkou: Ako môže byť Eduard Chmelár na jednej strane poradcom premiéra a na druhej strane na Facebooku veselo kritizovať a komentovať konanie koaličných partnerov a členov vlády?
Nie preto, lebo by nemal právo vyjadrovať sa. To nepochybne má. Avšak ak je niekto politickým poradcom predsedu vlády, musí chápať, že jeho verejné vyjadrenia už nie sú celkom súkromné, aj keď si to ich autor myslí. Napríklad ak Eduard Chmelár viackrát atakoval SNS alebo sa navážal do akvizičnej politiky ministra obrany Roberta Kaliňáka, politickí partneri premiéra Roberta Fica si logicky kládli otázky.
Napríklad: To nám nevie premiér Fico povedať medzi štyrmi očami, že má výhrady voči politike SNS; musí na to používať Facebook svojho politického poradcu? hútajú národniari.
Alebo: Tak súhlasí premiér s nákupom zbraňových systémov tak, ako sme sa na tom dohodli na rokovaní vlády, alebo nesúhlasí, a posiela mi odkazy cez písomne produktívneho Eda? láme si hlavu minister Kaliňák.
Či: Načo sa na koaličnej rade usilujeme zosúlaďovať politické pozície tak, aby sme pred verejnosťou vystupovali čo najviac jednotne a nezaťažovali občanov žabomyšími vojnami, keď pán Chmelár do nás pichá ako kutáčom do pahreby? dumajú ostatní koaličníci.
Ak Robertovi Ficovi telefonujú jeho koaliční partneri a stranícki kolegovia s ponosami na to, že jeho poradca pre politické otázky sa správa ako slon v porceláne a nerobí to medzi vládnymi stranami ani vnútri partají dobrú krv – koho si asi tak vyberie predseda vlády? Poradcu? Alebo koaličných a straníckych partnerov?
Napokon, premiér si predsa zobral Eduarda Chmelára za poradcu preto, aby mu pomáhal, nie preto, aby mu komplikoval vzťahy v koalícii a s najbližšími politickými spolupracovníkmi. Ak pán Chmelár nie je ochotný robiť kompromisy (teda zriecť sa vyjadrovania osobných stanovísk spôsobilých politicky poškodzovať politika a ústavného činiteľa, pre ktorého pracuje), pretože nepripúšťa, že pozícia poradcu predsedu vlády nie je zlučiteľná s postavením politického komentátora a spoločenského kritika, v takom prípade existuje len jediné riešenie. A Robert Fico po ňom neomylne siahol.
Eduard Chmelár je odteraz súkromnou osobou. Môže byť naďalej politickým komentátorom a spoločenským kritikom; šíriť svoje názory, čo mu hrdlo ráči. V praktickej politike však nie je možné byť aj poradcom, aj komentátorom. To by bolo, ako hovorí klasik, hlboké nedorozumenie.
