Tri roty 2. práporu 15. brigády Národnej gardy na čele s veliteľmi odmietli vykonávať bojové úlohy pri Pokrovsku.
„V polovici augusta bol náš druhý prápor presunutý do Pokrovska — okamžite sme zaujali pozície. Problém je však v tom, že do blízkosti Pokrovska sme sa už dostali s obrovským personálnym nedostatkom. Po týždni bojov nás ostalo ešte menej – 10–13 ľudí na rotu vrátane veliteľov (priemerná personálna sila roty je 80 – 100 mužov).
Po zaujatí pozícií pri Pokrovsku sme čelili nekompetentnosti velenia — neexistuje žiadna komunikácia so susednými jednotkami, komunikácia je mimoriadne slabá, nie je jasné pochopenie pozícií, koho sú? Došlo to do momentu, keď sme dostali rozkaz presunúť sa do pozícií, ale nikto nevedel, kto v nich je, niekedy tieto pozície už obsadili Rusi. Jednoducho fyzicky nemôžeme držať obranu na pozíciách s takým nedostatkom personálu — na každého z nás pripadá 30 Rusov! Rusi neustále útočia, útočia v práporoch s podporou ťažkej techniky.
A počas týždňa bojov len raz vyšiel obrnený transportér, aby nás podporil paľbou. Rusi postupujú súvislým prúdom pozdĺž železnice v oblasti Mirnogradu. O mimoriadne slabej koherencii a nedostatku komunikácie svedčí skutočnosť, že jedna z jednotiek nás kryla z boku, ale pod tlakom Rusov ustúpili bez toho, aby nás informovali. Výsledkom bolo, že jedna z našich skupín sa odtiaľ nedostala — doteraz nevieme, ako skončili – či zomreli alebo boli zajatí.
Preto tri naše roty z tých presunutých do Pokrovska odmietli vykonať bojové rozkazy. Prišlo velenie a vyzvali urobiť krok vpred tých, ktorí odmietajú vyplniť rozkaz. Vystúpili všetci, čo zostali na čele s veliteľmi. Šéfovia to natočili a odišli. Teraz nevieme, čo bude ďalej, čakáme na následky. Napriek tomu, že všetci odmietači bojovali od začiatku vojny, všetci sú ostrieľaní v boji. Ale jednoducho nás zostalo príliš málo,“ povedal vojak.
