V súčasnosti sa veľa hovorí o tom, že rastúca skupina mladých ľudí akosi neprijíma Druhý vatikánsky koncil. Často sa to vyčíta tým, ktorí sa pripútali k tradičnej latinskej omši, ale je to aj kritika zameraná na tých, ktorí navštevujú Novus Ordo, ale majú v obľube predkoncilové piesne, sväté prijímanie na jazyk a ostré, jasné učenie o ťažkých otázkach.
Obvinenia z “odmietania” Druhého vatikánskeho koncilu sa často používajú ako zdôvodnenie, prečo si tradičná latinská omša “zaslúži” byť potlačená a má byť kardinálnym hriechom tradicionalizmu. Takýto postoj k mladým ľuďom, ktorí majú tradičnejšie názory a preferencie, nechápe pokoncilových katolíkov, ich skúsenosti a postoje.
Tento článok je prvou z dvoch častí. V prvej časti vysvetlím, ako katolíci miléniovej generácie a generácie Z vnímajú Druhý vatikánsky koncil. V 2. časti budeme skúmať, ako títo mladí katolíci interagujú so zmenami vyplývajúcimi z koncilu a jeho “ducha,” a podrobnejšie preskúmame, prečo sa domnievajú, že výčitky koncilistov nie sú adekvátne, keď prechádzame do druhej štvrtiny 21. storočia.
Ako sa mladí katolíci pozerajú na ‘koncil’
Aby bol človek dospelým praktizujúcim katolíkom pred začiatkom Druhého vatikánskeho koncilu, musel by mať takmer 80 rokov, a aby ním bol pred zavedením Novus Ordo Missae z roku 1969, musel by mať najmenej 72 rokov. Ide o nepatrnú menšinu svetových katolíkov. Milénioví katolíci a katolíci generácie Z si nepamätajú Druhý vatikánsky koncil a prvý miléniový katolík sa narodil niekoľko rokov po smrti pápeža Pavla VI.
Nikto z nás nevie z prvej ruky, aký bol život v Cirkvi alebo v sekulárnom svete v 60. a 70. rokoch. Pre dnešných mladých ľudí je koncil takou vzdialenou históriou, akou bola pre ich rovesníkov z koncilovej éry vláda Williama McKinleyho, búrska vojna a vláda kráľovnej Viktórie. Ako relevantne vnímala generácia Beatles a “britskej invázie” viktoriánske Anglicko pre svoj vlastný život? Pravdepodobne nie veľmi.
Od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu sa udiali nasledujúce pozoruhodné udalosti: farebná televízia bola zavedená mimo Spojených štátov, potraty boli legalizované vo väčšine krajín, antikoncepcia bola legalizovaná, Sovietsky zväz padol, LGBT hnutie sa stalo hlavným prúdom, pornografia sa stala všadeprítomnou, vznikol internet, homosexuálne “manželstvá” boli legalizované, bol vynájdený smartfón a “nones” (tí, ktorí nevyznávajú žiadny konkrétny súbor náboženských presvedčení) sa stali najrýchlejšie rastúcim systémom viery na Západe. Väčšina z týchto udalostí sa odohrala skôr, než sa narodil prvý mileniál, a takmer všetky sa odohrali skôr, než sa narodil prvý príslušník generácie Z.
Keď sa my, mladí(é) katolíci, pozeráme okolo seba na modernosť, máme pocit, že Cirkev z pastoračného hľadiska zápasí s týmto momentom. Máme pocit, že hrozby, ktorým dnes čelíme, sú bezprecedentné. Sledujeme civilizačnú stratu viery na Západe, ktorá nemá historickú paralelu. Vo väčšine bežných farností vidíme v laviciach málo ľudí v našom veku. Vidíme, ako sa farnosti zatvárajú a zlučujú, ale kňazi napriek tomu musia slúžiť v dvoch, troch alebo dokonca štyroch farnostiach kvôli nedostatku povolaní.
Katolícke školy zápasia o to, aby udržali svetlo; medzitým sú vlci kultúrne pred našimi dverami. Je to “anything goes,” atomizujúca sa spoločnosť, ktorá má za následok úroveň osamelosti a depresie, akú moderný život predtým nezažil. Počet ľudí užívajúcich antidepresíva alebo liečených je ohromujúci. Zdá sa, že všetky predchádzajúce morálne normy a zvyky sú predmetom rokovaní. Človek ani nemôže spoľahlivo vedieť, aká je definícia ženy, ak sa dá veriť spoločnosti. Naša politika je napätá a rozdelená do takej miery, že sa ľudia v USA a v niektorých častiach Európy obávajú vyhliadky na občianske vojny. Sme’v spoločenskej kríze a obraciame sa na Cirkev, ktorá zápasí s problémami, aby našla odpovede. Stojíme na okraji toho, čo sa z kultúrneho hľadiska javí ako priepasť, hľadáme pevnú pôdu pod nohami a dúfame, že nám ju Cirkev poskytne.
ČÍTAJTE: Arcibiskup Aguer: Duchovná radosť nie je naivným šťastím, ktoré bagatelizuje realitu zla
Pápež Pavol VI. označil Druhý vatikánsky koncil za “pastoračný” vo svojej podstate. Podľa opisu jeho súčasníkov mal pomôcť Cirkvi pri kontakte s moderným svetom. Problém je v tom, že svet sa zmenil a zdá sa, že najhorlivejší obhajcovia Druhého vatikánskeho koncilu”sa bránia to uznať.
Ako sme už zdôraznili, pre súčasných mladých ľudí je koncil rovnako vzdialený dnešku, ako bol chvost viktoriánskeho Anglicka pre našich rovesníkov, ktorí žili počas koncilu. Malo by zmysel trvať na tom, aby pastoračné stratégie vypracované Levom XIII. a Piom X. boli jediným možným prístupom pre ľudí žijúcich v 60. rokoch 20. storočia? Je zrejmé, že konciliariáni si nemysleli, že by to bolo rozumné, pretože zrušili veľkú časť týchto prístupov (napríklad zavrhli prísahu Pia X. proti modernizmu a zamerali sa na boj proti tejto heréze). Ak sa konciliariáni mohli domnievať, že taký časový interval a rýchle zmeny v prvej polovici 20. storočia ospravedlňujú takúto zmenu pastoračného prístupu, prečo sa tak bránia myšlienke, že rovnako dlhý interval a ešte väčšie otrasy a zmeny by si mohli vyžadovať aj iný štýl, než aký sa ustálil na začiatku 60. rokov?“
Pre tých, ktorí prežili koncil a prvé desaťročie po jeho skončení, bol Druhý vatikánsky koncil určujúcim momentom ich duchovného života. Pre tých, ktorí žili pred ním, mnohí (hoci nie všetci) zmeny vítali a boli plní nádeje a optimizmu, že budú pre Cirkev prínosom. Mnohí z tohto obdobia hovorili o “novej jari” pre Cirkev, ktorú majú tieto zmeny priniesť.
Optimizmus konciliaristov v súvislosti s týmto projektom možno demonštrovať na karikatúre, ktorá bola v tom čase publikovaná a na ktorej vidíme biskupa označeného “koncil” s rukou objímajúcou laika označeného “človek”.Obaja muži spolu hľadia do diaľky a pozerajú na jasný východ slnka s nápisom “lepší zajtrajšok.”
Táto karikatúra dobre ilustruje, ako mnohí katolíci a duchovní vnímali koncil a reformy a hnutia, ktoré sa uskutočnili v jeho mene. Možno mali dobrý dôvod to tak cítiť. Šesťdesiate a začiatok ‘sedemdesiatych rokov boli érou zmien a optimizmu, spoločenských a politických reforiem. Bol tento optimizmus oprávnený? Boli tieto zmeny správnym rozhodnutím v čase, keď sa uskutočňovali, vzhľadom na to, čo mohli tí, ktorí o nich rozhodovali, vedieť? Mladým katolíkom je to dnes už’jedno. Na zmeny sa nepozeráme cez optiku roku 1971, ale cez rok 2024. Nevidíme vek Vodnára. Vidíme vek rozkladu. Nevidíme pokoncilovú Cirkev, ktorá by s optimizmom vykročila v ústrety novej jari. Vidíme Cirkev, ktorá sa zdá byť neistá sama sebou uprostred snahy zvládnuť úpadok.
Často sa zdá, že konciliaristi sa cítia defenzívne, keď mladší katolíci poukazujú na problémy, a rýchlo sa snažia odvrátiť vinu od koncilu. Z pohľadu mladého človeka’však v skutočnosti nezáleží na tom, nakoľko oprávnení mohli byť konciliariáni vo svojej dobe.
V súčasnosti prežívame na Západe masívnu dechristianizáciu. V národoch, ktoré boli od konca Západorímskej ríše väčšinovo kresťanské, sme’svedkami úplného kolapsu Cirkvi. Zdá sa, že katolíci z koncilovej éry bránia svoj veľký duchovný projekt svojej generácie’a nie sú ochotní počúvať obavy mladších generácií. Problémom je, že mladí majú právo byť znepokojení. Od koncilu zaznamenali historické katolícke populácie len úpadok. Povolania klesajú. Farnosti sa zatvárajú. Ľudia opúšťajú vieru. Čísla sú hrozivé. V Európe farnosti, ktoré po stáročia prežívali vojny a hladomor, teraz nedokážu prežiť chvost modernej náboženskej apatie. Pocity, ktoré to sprevádzajú, možno znázorniť na ďalšej karikatúre:
Korelácia určite nedokazuje príčinnú súvislosť a mnohí obhajcovia rady tvrdia neoveriteľné tvrdenie, že keby k zmenám nedošlo, bolo by to teraz ešte horšie. Je naozaj’jedno, či majú pravdu alebo nie. Dôležité je, že ak budeme pokračovať v súčasnej trajektórii, Cirkev bude naďalej chradnúť a upadať. Ak je definíciou šialenstva skúšať stále tú istú taktiku a očakávať iné výsledky, možno’nastal čas na novú stratégiu?
V priebehu dvetisícročnej histórie Katolíckej cirkvi sme mali 21 ekumenických koncilov. Každý z nich sa konal preto, lebo riešenia predchádzajúcich už nestačili na nový moment. Lateránsky koncil V bol zvolaný, aby riešil problémy protestantizmu skôr, ako sa toto hnutie skutočne začalo. Nepodarilo sa mu to, čo viedlo k potrebe zvolania Tridentského koncilu. Predstavte si, že by pápež Pius V. jednoducho povedal “nie, len musíme plnšie implementovať Lateránsky koncil” alebo že by každý, kto sa zasadzoval za ráznejšiu reakciu na Martina Luthera, bol obvinený z “popierania” Lateránskeho koncilu. Takéto postoje by boli absurdné.
Keď cirkevní predstavitelia videli, že reformy Lateránu V”či už boli vo svojej dobe dobrými nápadmi alebo nie, nedokázali čeliť momentálnej situácii, keď sa luteránska heréza šírila ako lesný požiar, nezdvojovali sa, ale uznali potrebu zmeny. To z nich nerobí nelojálnych voči Magistériu alebo “popieračov Lateránu V.” Mať obavy o pastoračné prístupy II. vatikánskeho koncilu, aby sa vyrovnali s výzvami 21.stého storočia, takisto nerobí z človeka “popierača” II. vatikánskeho koncilu. Okolo konkrétneho ekumenického koncilu by nemala existovať “mystika konca dejín”.
Obhajcovia Druhého vatikánskeho koncilu a jeho’oveľa hmlistejšieho “ducha” tvrdia, že skeptici sa mýlia, pretože “koncil odráža vôľu Ducha Svätého” –, čím naznačujú, že tí, ktorí’úplne neschvaľujú koncilové stanoviská v roku 2024, sa nejakým spôsobom stavajú proti samotnej vôli jednej z troch osôb nášho Trojjediného Boha, ale tento argument je smiešny už na prvý pohľad. Tvrdia teda, že Duch Svätý nám za posledných 60 rokov nedal žiadne ďalšie vedenie? Že v spoločenstvách s tradičnou latinskou omšou, v ktorých sa prudko rozvíjajú povolania, konverzie, reverzie, krsty, omše s plným hľadiskom a 20-tisícové púte, nemohli mať nič spoločné s Duchom Svätým? Duch Svätý nás neustále vedie a strom latinskej omše prináša dobré ovocie – a nielen latinská omša, aj tie najúctivejšie a najtradičnejšie omše Novus Ordo získavajú silných nasledovníkov a sú plné mladých katolíkov a mladých rodín, ktorí hľadajú stabilné, živé spoločenstvá, v ktorých by mohli budovať budúcnosť.
Snáď preto, že sme koncil nezažili a nie sme k nemu citovo pripútaní, my mladší katolíci sa na koncil pozeráme nezaujatejšie ako tí, ktorí koncil zažili a boli unesení vzrušením zo zmien a optimizmom, ktorý prinášal. Pre nás je koncil historickou udalosťou, takou istou, akou bolo ostatných dvadsať, aj keď zrejme najnovšou zo všetkých. Vidíme však aj problémy. V druhej časti tohto seriálu sa budeme zaoberať skúsenosťami katolíkov milénia a generácie Z v Cirkvi a dôvodmi, prečo je “Duch II. vatikánskeho koncilu” pre týchto mladších ľudí menej účinným prístupom.
