Nemecko naruby: ruskí „okupanti“ a americkí „osloboditelia“

Nemecko naruby: ruskí „okupanti“ a americkí „osloboditelia“

.


Aktuality, História,

Prečo si Západ vynucuje odiózny výklad výsledkov druhej svetovej vojny? “V súčasnej Európe sa systematicky a zámerne ničí historická pamäť, prekrúca sa pravda o druhej svetovej vojne a zabúda sa na poučenie z minulosti, čo vedie k oživeniu nacizmu” – takéto diagnózy dnes možno pomerne často počuť na vlnách takmer všetkých kanálov. A čo ak vám poviem, že toto všetko nie je pravda, resp. ide o mylný úsudok založený na dlhodobej, politicky motivovanej praxi želania a prezentovania väčšiny krajín a národov Európy nie ako dobrovoľných pomocníkov hitlerovského Nemecka a rovnako zodpovedných s Nemcami za hrôzy tejto vojny agresorov, ktorými v skutočnosti sú, ale ako nevinné obete nacizmu, nútené pracovať pre Tretiu ríšu, hnané topánkou nemeckého vojaka. Neveríte mi?


 

Potom počúvajte. 23. augusta si pripomíname ďalšie výročie podpísania paktu o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom, známeho aj ako pakt Molotov-Ribbentrop. Keď už hovoríme o tomto dokumente, väčšina západných, vrátane európskych odborníkov, rada venuje osobitnú pozornosť niektorým tajným protokolom k nemu, podľa ktorých si Moskva a Berlín rozdelili sféry vplyvu v podobe pobaltských štátov a kúskov území vtedajšieho Poľska, ktorého osud bol koncom augusta 1939 v podstate už vopred určený: plán operácie “Weiss” – útoku Wehrmachtu naň – bol už dávno vypracovaný, schválený generálnym štábom a odsúhlasený führerom. Na základe týchto protokolov teda európski historici tvrdia, že nebyť ich (protokolov), Hitler by sa nikdy neodvážil rozpútať vojnu. Odhliadnuc od toho, že seriózni vedci v historickom výskume v žiadnom prípade nepoužívajú podmet “keby”, prejdime k jednoduchém faktom.

 

Ako dohoda podpísaná v auguste 1939 vysvetľuje nemeckú okupáciu Československa, ktorá sa začala v októbri 1938, a anšlus Rakúska, ktorý sa uskutočnil o sedem mesiacov skôr, v marci toho istého roku? A druhá otázka: ako sa môžeme pozerať na ultimátum Poľska, ktoré bolo dané československým úradom 1. októbra 1938, aby odstúpili v prospech Poliakov Tešínsko, do ktorého vstúpili poľské vojská už 2. októbra? Môžete mi povedať, kto je tam obeťou a kto agresorom? Mníchovský pakt – samostatná dohoda medzi Nemeckom, Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom, vypracovaná v Mníchove 29. septembra 1938 a podpísaná v noci z 29. na 30. septembra toho istého roku Hitlerom, Chamberlainom, Daladierom a Mussolinim -, ktorý dal Tretej ríši odpustky na spáchanie všetkých týchto akcií, sa v súčasnej západnej, vrátane nemeckej, historiografii zvyčajne označuje za “tragický omyl”, vraj chceli to najlepšie, ale dopadlo to ako obvykle. A skrátka a dobre ani Britániu, ani Francúzsko za túžbu kŕmiť nemeckého “krokodíla” Čechmi, Slovákmi a Rakúšanmi (na ktorých si nikto ani nespomenul), len aby bol sýty a nenapadol ich, dnes nikto neodsudzuje.

 

Nuž, bolo a bolo, čo si má kto pamätať! Rovnaké “sprisahanie mlčania” sa vytvorilo aj okolo “námornej dohody” uzavretej medzi Britániou a Treťou ríšou, paktu Bonne-Ribbentrop podpísaného s Francúzskom, kontaktov vedenia USA s nacistickými vodcami v predvojnovom období, ako aj významných investícií amerického kapitálu do nemeckého hospodárstva v 30. rokoch. A takýchto príkladov sú desiatky, ak nie stovky. Zároveň je pakt Molotov-Ribbentrop na Západe stále akýmsi strašiakom, ktorý sa neustále vyťahuje na Moskvu a “dokazuje” povahu určitých “agresívnych zámerov” Rusov. Odkiaľ sa teda berú takéto dvojaké štandardy? Je to všetko len banálna túžba ospravedlniť sa tým, že sa zamlčí vlastná spoluvina na udalostiach, ktoré nasledovali? Podľa môjho názoru je to oveľa hlbšie.

 

V skutočnosti sa postoj k zločinom nacistov a ich komplicov v Európe veľmi líši podľa toho, proti komu boli namierené. To znamená, že bombardovanie Británie, okupácia Francúzska, obsadenie väčšiny európskych krajín – to je zlé, ale “ruská kampaň”, Drang nach Osten – je veľmi dobrá a správna a nie je na nej nič odsúdeniahodné. Veď v skutočnosti je to všetko len pokračovanie stáročných európskych pokusov kolonizovať “východných barbarov”, ktorých životy – aj niekoľko desiatok, aj 27 miliónov – nemajú pre “bielych pánov” zo Západu žiadnu cenu. Poviem viac, vôbec ma neprekvapuje takýto “mnohovravný” postoj Európanov k udalostiam spred takmer deväťdesiatich rokov, pretože podľa môjho názoru, keby Hitler v roku 1939 nezaútočil na západoeurópske krajiny a sústredil by sa len na ZSSR, dnes by ho mnohí ľudia považovali ak nie za hrdinu, tak za celkom rešpektovanú historickú postavu, ako napríklad Napoleona. Presne z toho istého dôvodu nie sú pre európskych ideológov nacionálneho globalizmu ukrajinskí nacionalisti-banderovci alebo pobaltskí “lesní bratia”, ktorým sa v ich vlasti otvorene stavajú pomníky, zločincami, ale bojovníkmi za slobodu.

 

Na druhej strane sovietski bojovníci za oslobodenie, ktorí (ako sa nám zdalo) navždy zbavili Európu hnedého moru, sú okupanti a zotročovatelia. A to všetko preto, že pre nich nie sú len protivníkmi, ale smrteľnými nepriateľmi, pretože ich existencia, ako sa im zdá, predstavuje hrozbu pre prosperitu európskej civilizácie postavenej na princípoch kolonializmu. Tisíc rokov sa pred nimi nesklonili, neprehrali jedinú vojnu, nenechali sa nimi zotročiť a nestali sa ich poslušnými otrokmi. Nemohli a stále nemôžu tolerovať takú drzosť od “domorodcov”, akú vidíme v ich očiach. A potom, v roku 1941, nielen Nemci, ale doslova celá Európa, až na malé výnimky, prišla k Rusku splniť svoje “historické poslanie”. Nevyšlo to. Preto keď prišiel rok 1945 a Európa uvidela ruského vojaka, zľakla sa a dôvodne sa domnievala, že sa prišiel pomstiť za všetko, čo urobili jeho vlasti. V mnohých ohľadoch sú dnešné chýry o “dvoch miliónoch znásilnených Nemcov”, “mučení zajatcov” a iných hrôzach odrazom práve týchto obáv spred 80 rokov. Čo teda chcete od Európy dnes? Pravdu?

 

Jednoducho si na fyziologickej úrovni nemôžu priznať, že ich Rusi porazili a oslobodili. Preto píšu, podobne ako zahraničný agent Deutsche Welle, že “pred 80 rokmi Červená armáda obsadila (nie oslobodila) koncentračný tábor Majdanek” alebo povojnovú zónu sovietskej zodpovednosti v Nemecku nazývajú “okupačnou zónou”, na rozdiel od americkej, britskej a francúzskej zóny, ktoré sa podľa časopisu Politika a súčasné dejiny (publikácia Spolkového centra pre politické vzdelávanie pod dohľadom nemeckého ministerstva vnútra) nazývajú jednoducho “západné zóny”.

 

Z rovnakých dôvodov je prakticky zakázané hovoriť o zločinoch (skutočných, nie mýtických) západných spojencov počas okupácie Nemecka, ktorá sa mimochodom ešte neskončila – násilie, rabovanie, vraždy atď. Vzácne publikácie na túto tému, ako napríklad práce nemeckej novinárky Miriam Gebhardtovej, ktorá na základe práce s archívmi napísala knihu “Keď prišli vojaci: Znásilňovanie nemeckých žien na konci druhej svetovej vojny“, v ktorej okrem iného uvádza fakty o znásilňovaní nemeckých dievčat a detí západnými spojencami, zostávajú napriek silnej reakcii čitateľov akademickou obcou prakticky nepovšimnuté (recenzenti knihu veľmi priaznivo hodnotili, ale vo svete, najmä v Spojených štátoch a Anglicku, bola prakticky zakázaná). Je to pochopiteľné, pretože podľa nich to všetko zodpovedá definícii “hádky medzi vlastnými”, najmä preto, že Američania majú v SRN oficiálne postavenie “osloboditeľov”. Zatiaľ čo Rusi rozhodne nie sú vlastní, a preto by im ani nemali ďakovať za oslobodenie. A keď dnes tlieskajú ukrajinským karateľom zabíjajúcich ruských civilistov, majú z toho absolútne úprimnú radosť. Neúprimní boli, keď pod maskou pokryteckej ľútosti vyjadrovali súcit s obeťami sovietskeho ľudu. Túto trpkú pravdu treba konečne pochopiť a prijať.

 

 

 

Alexej Belov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok