) – ktorých snahy zrejme porušili podmienky Universi Dominici Gregis (1996), apoštolskej konštitúcie, ktorá zostáva “osobitným zákonom” (can. 349), ktorým sa riadia pápežské konkláve. Kapitola VI UDG zakazuje kardinálom voličom uzatvárať “akúkoľvek formu paktu, dohody, sľubu alebo iného záväzku akéhokoľvek druhu, ktorý by ich mohol zaväzovať dať alebo odmietnuť svoj hlas osobe alebo osobám. Ak by sa tak skutočne stalo, a to aj pod prísahou, ja (Ján Pavol II.) vyhlasujem, že takýto záväzok je neplatný a nikto nie je povinný ho dodržiavať; a týmto ukladám trest exkomunikácie latae sententiae tým, ktorí tento zákaz porušia” (č. 81).
Poznamenajme však, že UDG tiež uvádza: “Žiadny kardinál volič nemôže byť vylúčený z aktívneho alebo pasívneho hlasu pri voľbe najvyššieho pontifika, a to z akéhokoľvek dôvodu alebo zámienky” (č. 35), čo zrejme zahŕňa aj tých, ktorí sú exkomunikovaní. Takýto výklad je logický vo svetle Romano Pontifici Eligendo (1975), kde sa píše: “Žiadny kardinál volič nemôže byť vylúčený z aktívnej a pasívnej účasti na voľbe najvyššieho pontifika z dôvodu alebo pod zámienkou exkomunikácie, suspenzie, interdiktu alebo inej cirkevnej prekážky. Každá takáto cenzúra sa má považovať za pozastavenú, pokiaľ ide o účinok voľby” (č. 35). A Pavol VI. len zopakoval predchádzajúcu legislatívu Pia XII’(porovnaj Vacantis Apostolicae Sedis, č. 1, s. 1. 34).
Dalšie “nezrovnalosti” môžu zahŕňať tvrdenia, že v druhý deň konkláve, teda v deň zvolenia Františka (13. marca 2013), bolo povolených päť kôl hlasovania namiesto štyroch. Ak je to pravda, aj to by sa zdalo byť porušením UDG, pretože dokument stanovuje, že každý deň nasledujúci po prvom dni konkláve sa uskutočnia len “dve hlasovania ráno a dve popoludní” (č. 63).
Tí, ktorí zastávajú názor, že UDG bola porušená, napokon poukazujú na nasledujúcu výhradu: “Ak by sa voľby uskutočnili iným spôsobom, ako je predpísaný v tejto ústave, alebo ak by sa nedodržali podmienky tu stanovené, voľby sú práve z tohto dôvodu neplatné, bez potreby vyhlásenia v tejto veci; v dôsledku toho nezakladajú žiadne právo tomu, kto bol zvolený” (č. 76).
Ale na to, aby sme s istotou vedeli, že UDG bola porušená, by určite bolo potrebné, aby to verejne dosvedčil aspoň jeden očitý svedok (pravdepodobne kardinál volič). Podľa biblických noriem sú potrební dvaja alebo traja svedkovia (porov. Dt 17, 6; 19, 15; 2 Kor 13, 1). Pri absencii takéhoto očitého svedectva teda nemôžeme predpokladať, že UDG bola porušená takým spôsobom, že by Františkova voľba bola neplatná.
Ohľadne úmyslu potrebného na platné prijatie pápežského úradu sa UDG najbližšie k špecifikácii správneho úmyslu nachádza v prísahe, ktorú musia všetci kardináli voliči zložiť pred hlasovaním:
Tak isto sľubujeme, zaväzujeme sa a prisaháme, že ktokoľvek z nás bude z Božej vôle zvolený za rímskeho pápeža, zaviaže sa verne vykonávať munus Petrinum pastiera univerzálnej Cirkvi a nezanedbá potvrdiť a usilovne brániť duchovné a svetské práva a slobodu Svätej stolice. (UDG, 53, zvýraznenie pridané)
Ak je však na platné prijatie úradu zvoleným človekom potrebný správny úmysel, potom sa zdá, že za neplatných treba vyhlásiť viacerých minulých pápežov, počnúc degenerovaným a prakticky pohanským Jánom XII (r. 955-964), ktorý zjavne nemal záujem “úctivo strážiť(a) a verne vysvetľovať(a) zjavenie alebo vklad viery, ktorý bol odovzdaný prostredníctvom apoštolov” (Vatikán I, Pastor Aeternus, kap. 4; D.H. 3070).
Ak ide o obvinenia, že František bol pred svojím zvolením heretikom, a teda nespôsobilý na pápežský stolec, jednoducho to tak nie je, že by ho Cirkev považovala za pertinentného. Ani Ján Pavol II. ani Benedikt XVI. ho nikdy nevyhlásili za heretika, ani ho nikdy neupozornili, že musí odvolať nejakú konkrétnu herézu – a varovania musia nevyhnutne predchádzať rozsudku o vine, podľa takých významných teológov ako kardinál Tomáš Kajetán (1469-1534), svätý Róbert Bellarmín (1542-1621) a Ján od svätého Tomáša (1589-1644), ktorí všetci citujú to isté biblické učenie. Bellarmín napríklad hovorí, že skutočnosť “že manifestný heretik by bol ipso facto zosadený, je dokázaná z autority a rozumu. Autoritou je svätý Pavol, ktorý prikazuje Títovi, že po dvoch cenzúrach, teda po tom, čo sa ukáže ako zjavne pertinentný, sa má heretik vyhýbať” (zvýraznenie doplnené), pričom sa odvoláva na Títovi 3, 10-11.[2]
Mimochodom, aj keby vtedajší kardinál Bergoglio pred svojím zvolením súkromne zastával heretické názory, samo osebe by to nestačilo na jeho diskvalifikáciu z pápežského úradu. Ešte raz citujme Bellarmina: “tajný heretik, ak by aj bol biskupom, alebo dokonca najvyšším pápežom, nestráca jurisdikciu, ani dôstojnosť, ani meno hlavy Cirkvi, kým sa buď verejne neodlúči od Cirkvi, alebo odsúdený za herézu sa neodlúči proti svojej vôli.” [3]
Benedikt XVI’odstúpil: Bola platná?“
Ohľadne tvrdenia, že rezignácia Benedikta’XVI. bola neplatná, čo by znamenalo, že Rímsky stolec nebol v skutočnosti voľný, keď bol František zvolený, som sa tejto téme podrobne venoval začiatkom tohto roka v prvej časti dvojdielneho seriálu. [4] Ako som tam vysvetlil, väčšina ľudí, ktorí zastávajú tento postoj, zakladá svoje presvedčenie na údajnej konvergencii dôkazov založených na niekoľkých textoch – tých od Benedikta XVI. (vrátane niektorých z desaťročí pred jeho pontifikátom) a iných, čítaných vo svetle dvoch konkrétnych kánonov z platného (1983) Kódexu kánonického práva – všetky tieto texty im dokazujú, že Benediktova’rezignácia bola neplatná, zvyčajne z jedného z dvoch dôvodov: (1) vo svojom Declaratio (oznámení o rezignácii) nepoužil správny latinský termín a/alebo (2) mal nesprávne chápanie pápežstva, a teda bol v “podstatnom omyle” (can. 188), keď sa pokúsil odstúpiť. Pripúšťame, že iní považujú Benediktovu’rezignáciu za neplatnú na základe takzvaného “Ratzingerovho kódexu”, ktorý teoreticky rozpracoval taliansky novinár Andrea Cionci.
V jeho nedávny rozhovor s Dr. Taylorom Marshallom, arcibiskup Viganò sa odvolával na “profesora Enrica Mariu Radaelliho” ako na toho, ktorý “výborne vysvetlil” stanovisko, že Benedikt platne neodstúpil. Hoci nepoznám konkrétne argumenty profesora Radaelliho’ale podporil tézu Dr. Eda Mazzu’a pochválil Mazzu za jeho “intuíciu sústrediť sa na 188. kánon (ktorý je oveľa rozhodujúcejší a germánskejší ako 332 § 2) a bol úplne porušený odriekaním, pretože 1) 188 zasahuje koreň heretického aktu; 2) zasahuje rozhodujúci úder aktu v jeho podstate.” Je teda zrejmé, že Radaelli súhlasí s hlavným argumentom Dr. Mazzu’že Benediktova’rezignácia bola neplatná kvôli “podstatnému omylu” (kán. 188).
Tí, ktorí majú záujem pozrieť si úplnú prezentáciu Dr. Mazzu’, sa môžu spoľahnúť na to, že kán. Mazza’pozície si môžu pozrieť túto online prednášku z decembra minulého roka, ako aj túto priateľskú debatu zo začiatku tohto roka. Pre komplexné a systematické vyvrátenie “benevakantistického” stanoviska vrelo odporúčam prečítať si Valid? Odstúpenie pápeža Benedikta XVI od Stevena O’Reillyho, ktorá obsahuje predslov biskupa Athanasia Schneidera.
Nezávisle od konkrétnych argumentov presvedčeniu, že František nie je pápežom, napokon odporuje jedna jednoduchá skutočnosť: po jeho zvolení a prijatí úradu 13. marca 2013 ho celá Cirkev pokojne a všeobecne prijala za “pravého pápeža” (UDG, 88). Podľa slov kardinála Louisa Billota (1846 – 1931), známeho francúzskeho teológa, ktorý pôsobil vo Svätom ofíciu za pápeža svätého Pia X., “priľnutie univerzálnej Cirkvi bude vždy samo osebe neklamným znakom legitimity určeného pontifika, a teda aj existencie všetkých podmienok potrebných pre samotnú legitimitu.” [5]
Tejto téme sa bude venovať druhá polovica tohto dvojdielneho seriálu.
Prevzaté so súhlasom OnePeterFive.
REFERENCIE
[1] Úplné znenie masonského dokumentu poskytuje Msgr. George Dillon v knihe Grand Orient Freemasonry Unmasked (London: Britons Publishing Company, 1965), s. 95. Základné informácie a komentár k dokumentu pozri v knihe: John Vennari, The Permanent Instruction of the Alta Vendita (Rockford: TAN Books and Publishers, Inc. 1999; opätovné vydanie v roku 2017 vydalo The Fatima Center). Pozri tiež Taylor R. Marshall, Infiltrácia: The Plot to Destroy the Church from Within (Manchester: Crisis Publications, 2019).
[2] Bellarmine (trans. Ryan Grant), De Romano Pontifice, Book II, Ch. 30 (Post Falls: Mediatrix Press, 2016), s. 313. V našich časoch kardinál Raymond Burke tiež pomenul “prax opravy rímskeho pontifika,” ktorú opisuje ako “formálny akt opravy závažného omylu.” Tieto poznámky vyslovil v súvislosti s dubom, ktorý spolu s ďalšími tromi kardinálmi predložil pápežovi Františkovi v roku 2016 po vydaní Amoris Laetitia. Žiaľ, on a jeho spolukardináli nikdy nevydali oficiálnu opravu, ktorú Burke povedal, že pravdepodobne urobia začiatkom roka 2017.
[3] Bellarmine (prekl. Ryan Grant), De Ecclesia, kniha III, kap. 10 (Post Falls: Mediatrix Press, 2017), s. 293.
[4] Pozri Matt Gaspers, “Je František pravý pápež? Revisiting the Debate — Part I,” Catholic Family News, februárové číslo 2024 (s. 1, 18-20).
[5] Billot, Tractatus de Ecclesia Christi (tretie vydanie, 1909), Tomus I, otázka XIV, téza XXIX § 3 (str. 620-621). Cituje Arnaldo Xavier da Silveira v Môže byť pápež… heretik? Teologická hypotéza kacírskeho pápeža (Caminhos Romanos, 2018), s. 143.
