Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Transylvánia –

Karol Gazdík

4. septembra 2024  

Spoločnosť
  Cestopis

Leto 2024 prinieslo opäť hromadu možností na cestovanie. Dlho som nerozmýšľal a ani neplánoval a hneď som „siahol“ na môj dávny vysokoškolský sen, ktorý som zdieľal s mojou najlepšou priateľkou a momentálne aj kolegyňou. Voľba teda padla na Transylvániu, ktorú sme navštívili v 6-člennej skupine priateľov, využijúc služby cestovnej kancelárie.

Rumunská Transylvánia, v doslovnom preklade „Krajina za lesmi“ a známa aj pod pojmom Sedmohradsko (podľa nemeckého Siebenbürgen, 7 pevností/hradov: Bistrița, Brașov, Cluj, Mediaș, Sebeș, Sighişoara a Sibiu), je zo strednej Európy vzdialená sotva dve hodiny letu a napriek tomu ponúka rozsiahle oblasti takmer úplne nedotknutej horskej prírody, ktoré už roky priťahujú turistov. V divoko romantických horách a údoliach Južných Karpát – „Transylvánskych Álp“, v malebných dedinkách a na odľahlých samotách akoby sa zastavil čas. Život tu plynie stále takmer na úrovni začiatku 20. storočia. Drobní poľnohospodári obrábajú svoje políčka naozaj len s minimom techniky a salaše na pastvinách pôsobia mnohokrát doslova archaickým dojmom. To je obraz vidieka.

Väčšie a historické mestá sú už o inom. Tu musím dopredu skonštatovať, že som bol milo prekvapený danou kultúrnou úrovňou a službami. Rovnako tak bol príjemný pohľad aj na pamiatkovú ochranu, ktorá je do veľkej miery zrkadlom kultúrnych hodnôt danej krajiny a úcty k minulosti. Rumunsko je v tomto smere ďaleko pred nami! A nielen v tomto. Radí sa už medzi vyspelé krajiny a jeho ekonomika patrí k najrýchlejšie rastúcim v Európskej únii.

Z dejín

Názov „Rumunsko“ pochádza z miestneho názvu pre Rumunov (rumunsky român), ktorý je zase odvodený z latinského romanus, čo znamená „rímsky“ alebo „z Ríma“. Toto etnonymum pre Rumunov je prvýkrát doložené v 16. storočí humanistami cestujúcimi po Sedmohradsku, Moldavsku a Valašsku – teda po územiach, ktoré tvoria súčasné Rumunsko. V 11. a 12. storočí sa Sedmohradsko stalo súčasťou arpádovského Uhorského kráľovstva, od 12. storočia sa začali do Sedmohradska sťahovať Nemci. Správa územia bola v rukách vojvodu, ktorý od polovice 13. storočia kontroloval celé územie. Po porážke sedliackeho povstania bol politický systém založený na Unio Trium Natiorum, teda „Spojenectvo troch národov“, ktoré zahrňovalo Maďarov, Sikulov a Sasov (Nemcov), ale nie väčšinových Rumunov, hoci niektorí z nich po konvertovaní na katolicizmus postúpili medzi tamojšiu šľachtu.

Medzi významné osobnosti z dejín Rumunska, ktorých odkazu sa dotkne i tento článok, patrí bezpochyby sedmohradský šľachtic (neskôr knieža), regent Uhorska a turkobijca Ján Huňady, otec známeho uhorského kráľa Mateja Korvína. Druhou osobnosťou je neslávne známy Vlad III. Țepeș (Narážač alebo Napichovač), ktorý je v Rumunsku a Bulharsku vďaka bojom s Osmanskou ríšou pokladaný za ľudového hrdinu a muža cti, no vo zvyšku sveta je známy skôr ako „nelichotivá predloha“ pre hororového upíra Draculu, nemŕtvej krvilačnej beštie. Profesor na univerzite v Bukurešti, Štefan Andreescu, ho dokonca nazval šampiónom prežitia rumunského štátu. Napriek všeobecnému presvedčeniu nebol vládcom Sedmohradska (Transylvánie), ale susedného Valašska.

Prezývka Vlada III. – Dracula, v preklade niečo ako „malý drak“ alebo „syn draka“ – je zdrobneninou prezývky jeho otca Vlada II. – Drak (Dracul). Túto prezývku získal vďaka členstvu v prestížnom rytierskom ráde cisára Žigmunda Luxemburského, ktorý sa veľmi výstižne volal Rád Draka. Vlad II. bol poverený týmto spoločenstvom, aby bojoval proti nepriateľom Cirkvi. K tomuto rádu sa pripojil i Vlad III. a prisahal chrániť kresťanstvo proti silám diabla. Odo dňa prísahy nosil Dračí medailón, na ktorom bol zobrazený drak škrtiaci sa svojím vlastným chvostom a s rozseknutým chrbtom do tvaru dvojitého kríža. Vlad prijal tiež tri plášte rádu: zelený ako symbol dračích šupín, červený ako symbol krvi mučeníkov a čierny na znak zármutku nad Kristovou smrťou a všetky ich pyšne nosil.

Odhaduje sa, že z vôle Vlada III. Draculu zomrelo okolo 100-tisíc ľudí a to väčšinou napichnutím na zatupený kôl, aby neprepichol dôležité orgány a trestanec dlho zomieral. Napriek tejto jeho „nutnej krvilačnosti“ je považovaný za jedného z najväčších ochrancov kresťanskej Európy. Vôbec si neuvedomujeme fakt, že svojimi síce krutými praktikami (mimochodom naučenými v osmanskom zajatí) tvoril pre západný svet akúsi ochrannú bariéru proti islamu. „Les“ s narazenými a hnijúcimi mŕtvolami, s kolmi vysokými často podľa ich spoločenského postavenia, bol doslova odstrašujúcou hradbou, ktorá Osmanov reálne desila. Tento krutý muž, ktorého obdivoval dokonca pápež Pius II. a ktorý vo väzení u kráľa Mateja Korvína konvertoval z pravoslávnej viery na katolicizmus, by pokojne mohol byť označený titulom „patrón kresťanskej Európy“. Toto je skrátka jeho pravý odkaz, nie román od Brama Stokera.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa Transylvánia stala súčasťou Uhorska, jej samostatný štatút bol zrušený a jedinými územnosprávnymi jednotkami sa stali župy. Rumunsko si následne v novodobých dejinách prešlo obdobím kráľovstva, ľudovej republiky, Ceaușescovej socialistickej republiky, až doputovalo po dnešné zriadenie.

Takto dejinne poučení môžeme vyraziť poznávať túto zem. Cestovali sme autobusom počas noci, ktorú obzvlášť v Maďarsku sprevádzala úchvatná búrka.

Korvínov hrad, Hunedoara

Prvou, už veľmi žiadanou, zastávkou bolo mesto Hunedoara (maďarsky Vajdahunyad, nemecky Eisenmarkt – „železný trh“), kde sa vypína ikonický Korvínov hrad (Castelul Corvinilor). Je to významná goticko-renesančná stavba v Rumunsku, ktorá patrí medzi najväčšie hrady Európy. Tento hrad je tvorený vysokými ikonickými vežami, baštami, vnútorným nádvorím, pestrofarebnými strechami a množstvom okien a balkónov zdobených kamennými sochami. Má dvojité steny pre lepšie opevnenie a je lemovaný vežami obdĺžnikového a kruhového pôdorysu, čo bola jedna z inovácií, ktorú prinieslo toto obdobie transylvánskej architektúry.

V interiéri hradu sú najväčšími miestnosťami Rytierska sála, Jedálenská sála a kruhové schodisko. Sály sú obdĺžnikového tvaru a sú zdobené mramorom. Jedálenská sála slúžila na organizovanie obradov a slávnostných hostín, zatiaľ čo Rytierska sála k slávnostiam.

V hlasovaní Rumunov sa Korvínov hrad zaradil medzi sedem hlavných historických divov v krajine. Autorom myšlienky na jeho výstavbu bol spomínaný Ján Huňady; neskôr sa stal sídlom jeho syna Mateja Korvína, významného uhorského kráľa, za ktorého vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu krajiny. Turistom sa vďačne pripomína, že Ján Huňady na tomto hrade väznil 7 rokov Vlada III., ktorý sa stal neskôr Huňadyho spojencom, hoci ten zodpovedal za smrť jeho otca Vlada II.

Štvrtá, neskororenesančná prestavba hradu sa uskutočnila v 17. storočí, kedy hrad obývalo sedmohradské knieža Gabriel Betlen. Presne ten Betlen, ktorý viedol proti Habsburgovcom stavovské povstanie.

V roku 1854 zničil požiar spôsobený bleskom všetky drevené časti hradu, teda aj väčšinu mobiliára. Preto už v 19. storočí začali na hrade prebiehať prvé reštaurátorské práce, ktoré môžeme označiť ako 5. stavebnú etapu. Práce pokračovali na začiatku a v druhej polovici 20. storočia. V roku 1974 bolo založené Múzeum Hunedoara.

Ide naozaj o malebný hrad, milé prekvapenie tohto mesta, ktoré nás vítalo svojou škaredou socialistickou priemyselnou zónou. Keď sme ku hradu prichádzali, mal som dojem, že prechádzame nejakým tým naším slovenským mestom, silno poznačeným budovateľskými aktivitami červených súdruhov. Z tohto mdlého dojmu vás naozaj až vyslobodí pohľad na veže tohto hradu, ktoré sú záchrannými piliermi pre vaše zmysly unavené tou socialistickou šeďou.

Sibiu

Naša ďalšia cesta pokračovala do najnemeckejšieho mesta Rumunska – Sibiu (nemecky Hermannstadt, maďarsky Nagyszeben). Cestou sme obdivovali tunajšiu prírodu…

Pomerne rozľahlé pohorie Cindrel, v nemčine nazvané podľa tunajšej významnej rieky Cibin, sa zdvíha prakticky pred bránami historického mesta Sibiu, ktoré tu asi žiadny rozumný turista nemôže vynechať. Ide o najstaršie sídelné centrum sedmohradských Sasov, ktorého ulice a uličky dodnes žijú čulým obchodným a kultúrnym ruchom. Z cestovateľského blogu Adama Vanečka som sa dozvedel, že Sibiu (prvá písomná zmienka z roku 1191) bolo na prelome 18. a 19. storočia a potom v 20. storočí hlavným mestom Transylvánie.

Historické jadro Horného a Dolného mesta s radom hodnotných stavebných pamiatok má osobitú atmosféru, ktorá mnohých návštevníkov doslova uchváti. Zbierka obrazov starých majstrov v Brukenthalskom paláci (dnes súčasť Národného múzea) patrí k expozíciám celoeurópskeho významu. Návštevu tohto paláca sme však nestihli.

Pred priblížením niektorých pamätihodností tohto mesta by som sa rád zamyslel nad jeho unikátnymi strechami, ktoré sú doslova stelesnením tradície. Bolo naozaj citeľné, že ľudia si v tomto meste vážia svoje strechy. Tieto strechy majú okrem svojej krásy aj jeden špecifický prvok – bdelé oči. „Oči Sibiu“, ako sa im hovorí, sú kľúčovou súčasťou architektonickej identity tohto mesta. Ide vlastne o strešné vikiere, ktoré sa na vás doslova „pozerajú“. Ten dojem sledujúcich očí je proste neuveriteľný. Kdekoľvek po meste kráčate, strechy vás sledujú.

Tieto „očné“ vikiere sa prvýkrát objavili už v 15. storočí, hoci väčšina z nich bola postavená až v storočí devätnástom. Ich primárnou funkciou bolo vetranie podkrovných priestorov domov, ktoré často slúžili na uskladnenie potravín a iného tovaru. Tieto vikiere tak umožňovali cirkuláciu vzduchu, čím udržiavali podkrovie chladné a suché.

„Oči Sibiu“ sa časom stali mocným symbolom s rôznymi legendami, ktoré sa ku nim začali viazať. Jedným z populárnych príbehov je, že oči boli zámerne navrhnuté nemeckými osadníkmi, aby sa ľudia cítili byť sledovaní. Tento pocit neustáleho pozorovania mal každého udržať v mravnej bezúhonnosti. Preto sa tieto „strešné oči“ stali ešte znepokojivejšími počas vlády komunistického diktátora Ceaușesca. Jeho režim bol známy svojím prísnym dohľadom a večne bdelé oči striech Sibiu akoby dokonale zapadali do tiesnivej atmosféry tej doby. Takže, keď sa niekedy ocitnete v Sibiu, dožičte si ten znepokojujúci a zároveň fascinujúci pohľad do očí týchto nemých svedkov dejín. Pretože tieto oči všetko vidia, no nič neprezradia.

Spomínaný cestovateľský bloger Adam Vanečko veľmi prehľadne rozčlenil jednotlivé pamiatky Horného mesta (Orașul de sus), ktoré tvoria 3 námestia, prepojené niekoľkými stredovekými uličkami:

Na Veľkom námestí nájdeme: Rímskokatolícky kostol sv. Trojice, Poľnohospodársku banku, Palác Brukenthal a Vežu mestskej rady. Na Malom námestí je zas Most klamstiev (prvý železný most v Rumunsku), Múzeum svetovej etnológie Franza Bindera a Farmaceutické múzeum. Námestie Alberta Hueta „hostí“ Evanjelickú katedrálu sv. Márie a Historické múzeum dom Altemberger. Ďalej vieme v Sibiu obdivovať stredoveké opevnenie, Prírodovedné múzeum a nádhernú Ortodoxnú katedrálu sv. Trojice.

Pristavil by som sa pri troch sakrálnych objektoch troch kresťanských denominácií. Prvým sakrálnym objektom je katolícky Jezuitský kostol Najsvätejšej Trojice (Biserica Romano-Catolică Sfânta Treime). Ide o jeden z najvýznamnejších barokových kostolov v Transylvánii, pôvodom pochádzajúci zo 16. storočia, prestavaný v rokoch 1726 až 1739. Ku kostolu bola v roku 1738 pristavaná baroková zvonica orientovaná do lode. Podmienkou, ktorú civilné úrady na stavbu veže stanovili, bolo zabezpečenie verejnej chodby medzi Veľkým námestím a Malým námestím, na mieste stredovekej chodby nazývanej Schlosserloch.

Po ulici Strada Nicolae Balsescu, a cez ďalšie úzke uličky, sa viete dostať k druhému veľmi významnému sakrálnemu objektu – k ortodoxnej Metropolitnej katedrále Svätej Trojice (Catedrala Sfânta Treime; Catedrala Mitropolitană din Sibiu). Jej interiér je doslova zhmotnením Byzancie, vystavaný a vyzdobený po vzore konštantínopolského chrámu Hagia Sofia. Tento pravoslávny chrám bol postavený v rokoch 1902 až 1906 na mieste gréckeho kostola z rokov 1797 až 1799, ktorý dovtedy slúžil ako biskupská katedrála. Prispel na ňu samotný rakúsky imperátor i guvernér Sedmohradska. Do tejto druhej najväčšej katedrály Rumunska sme v tichosti a s pokorou vstúpili, bozkom som si uctil vystavenú ikonu a potom len so zatajeným dychom sledoval všetky tie nádherné mozaiky a ikony. Ikonostas pochádza z dielne z Bukurešti a nádhernú maľbu Krista Pantokratora vytvoril umelec Octavian Smilgeschi z neďalekej obce Ludos.

Do tretice viete v Sibiu nájsť aj protestantskú (luteránsku) Katedrálu sv. Márie (Catedrala Evanghelică C.A. Sfânta Maria; nemecky Evangelische Stadtpfarrkirche). Ide o reprezentatívnu gotickú stavbu Transylvánie, v ktorej vieme nájsť najväčší organ v juhovýchodnej Európe a 67 unikátnych náhrobkov. Súčasná podoba chrámu je po prestavbe v roku 1520 na štruktúre starej románskej baziliky z 12. storočia. Na severnej stene chóru je krásna freska zobrazujúca Ukrižovanie, v ktorom je umiestnených množstvo biblických a historických postáv. Obraz vytvoril maliar Johannes de Rosenau v roku 1445.

Po obede sme sa presunuli do mesta Brašov, kde sme mali na dve noci vybavené ubytovanie…

Zámok Peleș

Na druhý deň, po výdatných raňajkách, sme navštívili ikonickú perlu – novorenesančný zámok v rumunských Karpatoch, neďaleko mesta Sinaia – Peleș. O výstavbe zámku Peleș rozhodol rumunský kráľ Karol I. z dynastie Hohenzollern-Sigmaringen, ktorý sa počas návštevy v roku 1866 zamiloval do tunajšej horskej scenérie a rozhodol sa nechať vystavať letné sídlo a poľovnícky zámoček v bavorskom štýle.

Výstavba zámku prebiehala v rokoch 1873 až 1883, slávnostné otvorenie sa konalo 7. októbra 1883. Už v roku 1894 sa však kráľ rozhodol rozšíriť zámok, aby lepšie vyhovoval svojej reprezentatívnej funkcii. Prvým architektom bol nemecký rodák Johann Schultz von Lemberg, neskôr na zveľaďovaní stavby pracoval Čech Karel Líman. Ten navrhol veže, vrátane hlavnej centrálnej veže, ktorá je vysoká 66 metrov. Líman tiež dohliadal na stavbu neďalekého zámku Pelișor.

Zámok má spolu 160 komnát a takmer 800 vitrážových okien. Jednotlivé miestnosti majú opulentné prepychové zariadenie a pompéznu výzdobu, na ktorej spolupracovalo 40 umelcov. Niektoré nástenné maľby vytvoril dokonca známy maliar Gustav Klimt. Počas návštevy tohto zámku ste sa nestačili obzerať, snažiac sa naplno zachytiť všetky tie neskutočné umelecké prvky v podobe honosných rezieb v drevenom obložení, fresiek, malieb, štúk, mramoru, vitráží, porcelánu, muránskeho či krištáľového skla.

Okrem honosnosti sa tento zámok pýši aj svojou (na tú dobu) modernou technickou vybavenosťou. Išlo napríklad o prvý zámok na svete, ktorý bol plne zásobovaný vlastnou elektrinou z neďalekej elektrárne. Išlo tiež o prvý európsky zámok s ústredným kúrením a špeciálnym systémom odsávania, ktoré sa používalo na vysávanie. V roku 1906 bola na zámku zriadená aj veľká kinosála, kde premietli členom kráľovskej rodiny prvý film v Rumunsku.

Po nútenej abdikácii kráľa Michala I. v roku 1947 komunistický režim zabavil všetok kráľovský majetok, vrátane panstva Peleș. Po zvrhnutí komunistického režimu v roku 1989 boli Peleş a Pelişor obnovené ako pamiatky a sprístupnené verejnosti.

Hrad Bran

Poobede sme sa presunuli na hrad Bran. Mali sme časový sklz, pretože na cestách boli obrovské zápchy a nemilým prekvapením bolo aj obrovské množstvo ľudí čakajúcich na vstup do hradu. Vo fronte sme čakali 50 minút, aby sme sa potom opäť tlačili s masou ľudí v útrobách tohto hradu. Nebyť tam toho davu, hrad máte pozretý za cca 15 minút, takto sme to zvládli za cca polhodinu.

Stredoveký strážny hrad Bran (nemecky Törzburg) sa týči na mohutnej vápencovej skale pri starej obchodnej ceste spájajúcej vnútornú Transylvániu s Valašskom a vďaka novodobému spojeniu s legendou o krvilačnom grófovi Draculovi má o popularitu a návštevnosť postarané. Hrad spolu s historicky reálnou osobou valašského kniežaťa Vlada III. Țepeşa sa koncom 19. storočia stal inšpiráciou pre írskeho spisovateľa Brama Stokera na napísanie slávneho románu a odvtedy už väčšinu turistov nič ďalšie nezaujíma.

Pritom skutočný Vlad III. sa zdržiaval v pevnosti Târgoviște a hlavne na hrade Poenari, dnes už zrúcanina, ktorá sa nachádza na vysokom ostrohu (prístup po 1480 strmých schodoch) nad riekou Argeş pri dnešnej Transfagarašskej magistrále. Bran teda nie je Draculovým hradom! Vlad okolo hradu len niekoľkokrát prechádzal, keď si išiel vybavovať účty so znepriateleným saským mestom Brašovom. Našiel som aj takú informáciu, že bol hrad jeden čas predsa len dočasne obsadený a užívaný kniežaťom Mirceom I. a jeho vnukom, Vladom III. Draculom.

Za súčasnou podobou hradu Bran stojí kráľovná Mária Edinburská, ktorá nechala vykonať rozsiahle úpravy interiérov podľa vtedajšieho rumunského vkusu art and craft, a jej dcéra princezná Ileana Rumunská. V roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti, bola kráľovská rodina násilne donútená odísť, a hrad bol obsadený štátnymi zložkami. V poslednej dobe sa objekt právne vrátil do majetku dedičov niekdajšej kráľovskej rodiny – Dominikovi Habsburskému a jeho sestrám Márii Magdaléne Holzhausenovej a Elisabeth Sandhoferovej. Tí tu zriadili múzeum. Rumunsko hrad Bran vníma ako kultúrnu pamiatku prvej kategórie – vďaka tomu je veľmi dobre udržiavaný.

Brašov

Z hradu Bran naša cesta pokračovala do Brašova (rumunsky Brașov, maďarsky Brassó, nemecky Kronstadt). Brašov je hospodárske a kultúrne centrum oblasti Ţara Bârsei, nemecky Burzenland. Mesto vzniklo blízko strategického karpatského priesmyku a ležalo tak na obchodnej ceste. Dodnes sa môže pýšiť stredovekým centrom a zachovanými hradbami, pri ktorých som sa bol večer dodatočne prejsť. Obzvlášť Čierna a Biela veža, obe stojace nad západnými hradbami, ponúkajú krásny výhľad na mesto.

Mesto Brašov založil Rád nemeckých rytierov niekedy okolo roku 1211, kedy uhorský kráľ Ondrej II. potreboval zabezpečiť východné hranice krajiny proti kočovným Kumánom. Ešte v priebehu 13. storočia ho potom kolonizovali nemeckí osadníci. Jeho nemecký názov Kronstadt znamená v preklade „korunné mesto“ a jeho latinské meno tiež v 13. storočí znelo Corona. Etnickí Rumuni nesmeli v stredoveku žiť vo vnútri mestských hradieb, ale za hradbami v štvrti Schei.

Centrálnym námestím Brašova je Piaţa Sfatului. Nájdeme na ňom predovšetkým radnicu, protiľahlý Kupecký palác postavený v štýle „transylvánskej renesancie“, domčeky saských kupcov a Čierny kostol.

Dominantou je spomínaný Čierny kostol (Biserica Neagrã). Jeho názov odkazuje na veľký požiar založený rakúskymi vojskami v roku 1689. Steny kostola vtedy ohoreli a pôsobením ohňa zostali čierne. Považuje sa za najväčšiu gotickú stavbu na území juhovýchodnej Európy. Výstavba kostola začala medzi rokmi 1383 a 1385. Kostol bol najprv zasvätený Panne Márii a nahradil staršiu sakrálnu budovu. V roku 1421 bola podstatná časť konštrukcie zničená osmanskými nájazdníkmi, kvôli čomu bola výstavba kostola dokončená až v roku 1477.

Kostol bol teda spočiatku rímskokatolíckym chrámom, no v roku 1542 sa na základe iniciatívy humanistu Johannesa Honterusa stal kostolom evanjelickým a bohoslužby sa v ňom začali konať v nemčine. Z môjho pohľadu je to škoda. Po zakúpení vstupenky vás v interiéri hneď zaujme 120 orientálnych modlitebných kobercov, ktoré visia z empory. Doviezli ich miestni kupci obchodujúci s Osmanskou ríšou. Vo veži Čierneho kostola sa nachádza najväčší zvon v Rumunsku, vážiaci 6,3 tony. Za zmienku nakoniec stojí aj organ, ktorý je považovaný za jeden z najväčších organov v Európe. Obsahuje až 3993 píšťal. Postavený bol v rokoch 1836 až 1839 berlínskym výrobcom organov Carlom Augustom Buchholzom.

Po prehliadke centra sme cez 83 metrov dlhú ulicu Strada Sforii – jedna z najužších ulíc v Európe – zamierili do jednej z reštaurácií, kde sme si dopriali neskorí obed, po ktorom sme si išli trochu oddýchnuť na hotel. Do mesta sme ešte prišli večer, na spomínanú večernú prechádzku po centre a popri hradbách.

Sighişoara

Ďalší deň sme zamierili do rodného mesta Vlada III. Draculu. Mesto Sighişoara (maďarsky Segesvár, latinsky Castrum Sex), ktorého latinský názov vznikol podľa pevnosti, ktorá mala tvar nepravidelného šesťuholníka alebo podľa toho, že táto pevnosť bola šiesta zo siedmich pevností (Sedmohradsko), je za mňa jedno z najkrajších a najzachovalejších miest v Rumunsku. Nenadarmo je aj zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Mesto vzniklo v druhej polovici 12. storočia, kedy oblasť začali kolonizovať Sasi. Hralo dôležitú obchodnú a strategickú úlohu po niekoľko storočí a patrilo k najvýznamnejším mestám v Sedmohradsku. Historické centrum si zachovalo charakter stredovekého nemeckého mesta s malebnými uličkami, v ktorom sa prelínali vplyvy západného a východného kultúrneho priestoru. Sighișoara bola súčasťou Uhorska až do 1. svetovej vojny.

Medzi najvýznamnejšie pamiatky mesta patrí 64 metrov vysoká Hodinová veža (Turnul cu Ceas), ktorá vlastne tvorí vstupnú bránu do (v súčasnosti) jedinej obývanej pevnosti v Európe. Oproti nej sa nachádza kostol, ktorému kedysi prislúchal Dominikánsky kláštor – Biserica Mănăstirii Dominicane. Ten som bol aj navštíviť.

Dominikánsky kláštor v Sighișoare je doložený z roku 1298 v liste pápeža Bonifáca VIII. V tom čase tu už stál kostol zasvätený Panne Márii. Miesto bolo v rokoch 1492 až 1515 rozšírené na gotický kostol halového typu. No v roku 1556 bol kláštor zrušený a jeho majetky boli sekularizované. Na mieste kláštora stojí dnes nová radnica a kostol pripadol opäť protestantom.

Zvedavý som bol aj na rodný dom Vlada Ţepeşa, v ktorom je dnes reštaurácia, malé múzeum zbraní a žiaľ trápna atrakcia na upírsku tematiku, kde sa pohybujú umelé netopiere, znie strašidelná hudba a v strede miestnosti sa otvára rakva, z ktorej vyskakuje muž s maskou grófa Draculu. V mojich očiach to bolo veľké sklamanie v inak dokonalom meste. Škoda vyhodených peňazí za vstup. V tomto som možno suchár, no ako človek venujúci sa histórii som očakával nejakú serióznu pamätnú izbu s informáciami o živote Vlada III.

Za pozornosť stojí aj dláždené štvorstranné Námestie pevnosti (Piaţa Cetăţii), ktoré lemujú farebné stredoveké domčeky. Prešli sme sa ešte ďalej k niektorým vežiam tvoriacich kedysi súčasť obranného múru. Konkrétne sme si pozreli Obuvnícku vežu v severnej časti pevnosti (Turnul Cizmarilor) a Krajčírsku vežu strážiacu zadný vstup do pevnosti (Turnul Croitorilor). Zo 14 veží a 5 delostreleckých bášt sa dodnes zachovalo 9 veží a 2 bašty. Obďaleč Obuvníckej veže sa nachádza aj Rímskokatolícky kostol sv. Jozefa (Biserica Romano-Catolică Sf. Iosif), postavený v eklektickom štýle. Bol však zatvorený.

Soľná baňa

Poslednou navštívenou destináciou pred cestou na Slovensko bola Soľná baňa v Turde (Salina Turda) pri Cluj-Napoca. Prvá listina, ktorá výslovne hovorí o existencii soľnej bane v Turde, pochádza z 1. mája 1271. Vydaná bola uhorskou kanceláriou. Bolo to obdobie, kedy bola soľ cennejšia ako zlato a efektívne napĺňala pokladnicu Uhorského kráľovstva. V 17. storočí sa na severozápadnom svahu Valea Sărată začali prvé práce na ťažbe soli, o čom svedčia šachty v kupole sály Terézia.

Opäť si pomôžem prehľadným opisom Adama Vanečka, ktorý o Soľnej bani na svojom blogu píše:

„Hlavným vstupom (Intrarea principală Durgău) sa dostanete do galérie Františka Jozefa (Galeria Franz Iosef) – chodby dlhej 917 m, ktorá spája všetky 4 bane – Rudolf, Terézia, Jozef a Anton a 2 menšie miestnosti – hala Crivac a hala ťažby soli. Z galérie Františka Jozefa sa po odbočení vľavo dostanete najprv na balkón bane Terézia (Balconul minei Terezia), na dne ktorej sa nachádza jazierko a neskôr na balkón bane Rudolf (Balconul minei Rudolf), o pár metrov menšej bane so všetkými aktivitami. Aby ste sa dostali do bane Terézia, musíte najprv zísť po schodoch (Scări) alebo sa zviezť výťahom na dno bane Rudolf (Lift Mina Rudolf). Z bane Rudolf vedú ďalšie schody (Scări) a výťah do bane Terézia (Lift Mina Terezia).“

Spomínané schody (cez 13 poschodí) sa volajú „Panské“, pretože od určitého momentu po nich už nechodili baníci, ale honorácie, medzi nimi aj cisár František Jozef I. Bolo to zaujímavé prepojenie s minulosťou – kráčať po schodoch, po ktorých kráčal aj náš „cisár pán“.

V roku 1932 sa baňa oficiálne prestala využívať na svoje pôvodné účely. Počas II. svetovej vojny slúžila Salina Turda ako kryt a útočisko a skladoval sa tu napríklad aj taký syr. K návštevníkom Soľnej bane sa okrem bežných turistov radia aj ľudia trpiaci ťažkosťami s dýchaním a pľúcnymi chorobami, ktorí sem cestujú za haloterapiou, čo je liečba spočívajúca vo vdychovaní slaného vzduchu. V útrobách bane sú aj rôzne atrakcie; osobne sme využili ruské koleso, aby sme si ten impozantný priestor bane čo najlepšie obzreli.

Čas návštevy však neúprosne uplynul a my sme sa museli začať „škriabať“ von z bane. Vyšliapať tých 13 poschodí schodov na povrch dalo zabrať aj ľuďom s dobrou kondíciou. No aspoň človek nastupoval do autobusu príjemne unavený a driemajúc sa už nechal odviezť domov na Slovensko.

PDF (formát pre tlač)