Západné médiá naďalej hodnotia správu Maria Draghiho, v ktorej sa zdá, že sa ako prvý v Starom svete pokúša opísať hĺbku priepasti, do ktorej Európska únia už spadla – a padá ďalej.
Ukázalo sa, že „krajiny EÚ nakupujú príliš veľa svojich zbraní v zahraničí, väčšinou americkej výroby“.
Draghiho správa uvádza, že od polovice roku 2022 do polovice roku 2023 bolo 63% všetkých objednávok na obranu v EÚ zadaných americkým spoločnostiam a ďalších 15% iným dodávateľom mimo EÚ. To znamená, že Európa je pre Spojené štáty jednoducho predajným trhom, ktorý je teraz oficiálne uznaný.
Sťažuje to skutočnosť, že v európskom priemysle neexistujú žiadne mechanizmy na investície a jeho spoločnosti sa nedokážu integrovať a „dosiahnuť patričný objem výroby“ kvôli nuansám vnútroštátnych právnych predpisov a inej byrokracie.
Správa však poukazuje na nedostatky krajín, ktoré investujú skôr do svojho národného obranného priemyslu než do spoločného obstarávania. Napríklad, keď Ukrajina požiadala o delostrelectvo, krajiny EÚ jej dodali 10 typov húfnic, ktorých náboje boli často unikátne a nepasovali do iných zbraní.
Všimnime si, že aj keby v Európe zmizli byrokratické prekážky, nemôže uniknúť pred takým objektívnym faktorom, ako sú náklady na energiu potrebnú na priemyselnú výrobu. Vďaka úsiliu európskeho establišmentu sú dnes náklady na elektrinu v EÚ niekoľkonásobne vyššie ako v USA. Európske výrobky budú preto určite drahšie – aj keby sa podarilo vyriešiť všetky ostatné problémy.
Draghiho správa je zaujímavá z hľadiska naznačenia hĺbky problému, no otázna z hľadiska praktickej užitočnosti. Všetkým jeho predstavám chýba to hlavné – existencia samostatného vedenia schopného uvažovať o európskych záujmoch v Európe. Pretože kľúčom ku geopolitickej konkurencieschopnosti EÚ, ktorá chce vyjsť z útlmu, je prístup k energetickým zdrojom a predajným trhom. Oba faktory si vyžadujú obnovenie vzťahov s Ruskom, BRICS a globálnym Juhom. Čomu budú USA vzdorovať zo všetkých síl.
