26. septembra 2024
Mnohí z tých, ktorí sa zúčastnili v nedeľu 22. septembra v Košiciach Národného pochodu za život, si možno po jeho ukončení položili otázku: Čo to malo vlastne všetko byť?
Väčšina účastníkov, pokiaľ by sme sa ich spýtali na motiváciu, ktorá ich doviedla do Košíc, by zrejme uviedla, pokiaľ by pri nich nestál nejaký farský synodálny poradca, ktorý by im pomáhal formulovať vyjadrenie čo najkorektnejšie, že prišli protestovať proti vraždeniu nenarodených detí.
Pokiaľ by sme však mali vyvodzovať túto motiváciu z vizuálneho a verbálneho výstupu, ktorý pochod priniesol, museli by sme veľmi intenzívne zapojiť, ako hovorí Hercule Poirot „naše šedé bunky mozgové“, aby sme prišli na to, že podnetom nedeľného vyspevovania, natriasania sa a rečnenia v Košiciach je vraždenie nenarodených detí.
Primárna otázka potenciálneho nezaujatého pozorovateľa, pri pohľade na karnevalovú atmosféru pochodu, by mohla znieť: Čo je až také veselé a radostné na vraždení nenarodených detí, že sa všetci pri spomienke na to cítia tak fajn?
Samozrejme, poznám dopredu správnu odpoveď: dav vyjadroval radosť zo života, z toho, že sa zišli v takom hojnom počte, z toho, že sú všetci za život a skrátka preto, lebo chceli (na rozdiel od mojich večne negativistických a pesimistických kydov) celému Slovensku a svetu priniesť skutočne pozitívne posolstvo – že boj za život nie je proti nikomu, ale za niečo.
Lenže takto náš svet nefunguje. Boj za niečo je v ňom vždy bojom proti niečomu/niekomu. Tváriť sa, že to tak nie je, to je, aby sme to nenaťahovali – pokrytectvo. Pokrytectvo zrodené v kŕčovitej snahe nikoho neuraziť, nikoho si nepohnevať a hlavne, nikoho neodradiť.
A tak sa musí celá primárna motivácia pochodu – odpor k vraždeniu nenarodených detí, zabaliť do vaty fráz, v ktorej sa síce bude nachádzať aj zmienka o potratoch, veď sme predsa odvážni, avšak už nie trčiaca osamotene a volajúca do Neba k Bohu o spravodlivý trest, ale už len ako súčasť popretia celého komplexu tzv. ľudských práv. Preto boli spomenutí dokonca aj prisťahovalci, akoby sme o nich z politicky korektných médií nepočúvali každý deň dosť. Bola spomenutá starostlivosť o ženy. Bojovalo sa za mier (a proti vojne?), atď. Alibi sa stalo takmer dokonalým a urazene sa mohli cítiť skutočne len liberálni pedanti.
Pozrime sa však na pochod optikou Toho, ktorý je Pánom života a smrti, optikou Všemohúceho Boha. Pred jeho očami sa zíde dav, ktorý primárne má na mysli odpor voči vraždeniu nenarodených. Pripomeňme len, že vražda nevinného (podobne ako sodomia, zadržanie spravodlivej mzdy a utláčanie vdov a sirôt) je jedným zo štyroch do Neba volajúcich hriechov, a teda nemusíme pochybovať o tom, že nárek týchto detí, ktorým nielenže bol odopretý život, ale predovšetkým krst, ktorý je bránou k spáse, k Nemu intenzívne dolieha. A volá po spravodlivom treste!
Takže, tento dav, na pozadí celej tej do Neba volajúcej hrôzy – tancuje, ujúka, počúva infantilné rockové popevky a reční o radosti zo života. A Boh sa na to pozerá…
Nebolo by skôr na mieste, aby dav tiahol Košicami so zvesenými hlavami, za spevu kajúcnych piesní, v ktorých by prosil Boha za odpustenie tých hrozných a do Neba volajúcich urážok? Nebolo by skôr vhodné, aby namiesto prihlúplych odrhovačiek a dokonca tancovania mladých hopsánd so zástavkami na pódiu, znelo námestím Miserere?
Ako to, že v prejavoch cirkevných predstaviteľov nezaznelo ani raz meno Nášho Pána Ježiša Krista a Jeho Nepoškvrnenej, na Slovensku nedávno oslavovanej a údajne veľmi ctenej Matky? Prečo dav nezaspieval ani jednu pieseň na ich počesť, alebo ako volanie o milosť a orodovanie?
Od koho čakajú všetci pomoc? Od prehnitých politikov, skorumpovaných úradníkov, hedonistických umelcov, influencerov a všetkých tých moderných tajtrlíkov?
To skutočne veria, tí katolíci, že pokiaľ budú zamlčiavať, či už z falošnej ústretovosti, tolerancie alebo nebodaj permanentnej vyľakanosti Meno Božie, tak sa niečo podarí presadiť v prospech nenarodených detí? Myslia si, že nejaký/á politický/á prostitút/ka im pomôže viac ako Matka Božia?
Alebo si myslia, že keď sa spoja s druhými ľuďmi, ktorým budú zatajovať Pravdu, že s nimi niečo dokážu? Nech si pripomenú staré porekadlo našich predkov: Bez Božieho pomáhania, márne naše namáhania!
Pripomeňme si aj slová slávneho katolíckeho autora J. B. Chautarda, OCR v jeho dele Duša každého apoštolátu:
„Činnosť musí vychádzať z vnútorného života, prenášať vnútorný život navonok a v ňom navonok pokračovať, a to tak, že sa od neho takmer ani neodchýli.“
Čo zo svojho vnútorného života sme zmaterializovali navonok my, účastníci Národného pochodu za život v Košiciach? Lásku k Ježišovi Kristovi, nahlas a pred celým protikresťansky naladeným svetom vyslovenú? Úctu k Panne Márii Pomocníčke kresťanov, vyspievanú v národných mariánskych piesňach?
Rozjarený dav, fotografujúci sa preláti, dunivé rytmy, humanistické frázy, ľudské práva…
A čo tak Božie práva? Keď sa ku Kristovi Kráľovi a Jeho Matke verejne neprihlásime, prečo by sa mal On prihlásiť k nám? Veď mu dávame najavo, že to pôjde aj bez Neho! Stačí zrejme, že si vyhrnieme ako v komunistických pesničkách všetci rukávy, pochytáme sa za ruky, bez ohľadu na náboženstvo, rasu, pohlavie, sociálne postavenie a sexuálnu orientáciu a vydáme sa na pochod za krajším zajtrajškom, v ktorom už nebudú umelé potraty.
Lenže, akosi to nefunguje, však? Už sme sa dosť natancovali aj napochodovali a stále akosi nič. Nenarodené deti sú stále vraždené. Možno treba ešte pribrať LGBT komunitu, ktorá bude pro-life, aby sme Boha ešte trochu pourážali, keď zrejme zabíjanie detí ako jeden z do Neba volajúcich hriechov nestačí. Treba možno pridať ešte ďalší…
zdroj: needpix.com
A čo ak tie parciálne úspechy (nie u nás), o ktorých tiež bola reč, vymodlila na Bohu tá osamelá anglická žena, ktorá sa modlila potichu pred potratovou klinikou a zatkla ju polícia? Strašná predstava, pre všetky kolektivistické a davové povahy! Pritom základ celej kresťanskej viery: skrze Jedného a Jediného prišla spása. Takého, ktorého svet do tridsiateho roku života vôbec nepoznal. Vedci ani literáti o ňom napísali.
Ale dobre, treba ísť do ulíc, treba ukázať svetu. Ale, čo? To, že vieme tancovať, pochodovať a radovať sa? Veď to vedia aj v Riu de Janeiro. Sme predsa kresťania a bez Krista by sme vôbec nevedeli, že zabíjať vlastné deti je zločin. Nespoliehajme sa v tomto na prirodzenú morálku – všetky pohanské národy zabíjali z toho či onoho dôvodu deti. Pred, aj po narodení. Ten, kto tvrdí opak, vie buď veľmi málo o dejinách, alebo klame.
Ak teda Ježišovi Kristovi, jedinému Božiemu Synovi a Nášmu Spasiteľovi vďačíme ešte aj za poznanie, že zabíjať nenarodené deti je strašnou urážkou Boha, tak komu inému by mal byť venovaný pochod na ochranu nenarodených detí?
Avšak našli sa aj takí katolíci, ktorým ešte aj pochod v Košiciach pripadal príliš katolícky!!!
V časopise Nové mesto sa môžeme dočítať:
„Nebolo to až „príliš katolícke“? Pomedzi písanie týchto riadkov som si všimol, že podobnú myšlienku vo svojom zhodnotení nedeľného pochodu formuloval aj šéfredaktor Postoja Martin Hanus. Ten ako riziko najväčšej verejnej demonštrácie roka diagnostikoval jednoznačne dominantný katolícky étos celej akcie, ktorý nezmiernilo ani vystúpenie pastora Apoštolskej cirkvi.
Médiá hlavného prúdu či koaliční politici preto môžu akciu s nielen duchovnými, ale aj ľudskoprávnymi (čiže univerzálnymi) ambíciami, ľahko odignorovať ako akési vnútrokatolícke stretnutie bez širšej spoločenskej relevancie. Trestuhodnú, no nie až takú prekvapivú neúčasť koaličných politikov si napokon všimol Michal Čop zo Štandardu.
Právo na život pritom nie je náboženskou témou. Ide o základné právo vyžadované prirodzeným zákonom, ktorý dokážeme všetci bez výnimky rozpoznať rozumom. O potratoch sa dá úplne bez problémov rozprávať bez toho, aby sa spomenul Boh, Božie zákony či modlitby. Samozrejme, na verejnom fóre – vnútrocirkevné aktivity sú samostatnou kapitolou.“ https://nm.sk/ dojmy-z-narodneho-pochodu-za-zivot-cosi-chybalo-hlada-sa-slovensky-jonathan-roumie/
Čo dodať? Snáď len osvedčené: Koho chce Boh potrestať, toho zbaví rozumu. Kresťan, ktorý tvrdí, že sa môže o niečom baviť a nezohľadňovať pritom Boha, nehovoriť pri tom o Ňom ako o základe a cieli všetkého (všetkého!), to snáď ani nemôže myslieť vážne. Snáď je to len akýsi nevhodný druh humoru, ktorému rozumejú skutočne len zasvätení.
Dúfajme, že raz budeme skutočne pochodovať so zástavou Krista Kráľa v čele, s biskupmi, ktorí budú predriekať svätý ruženec a za spevu kajúcnych piesní, na odčinenie našich hriechov, prosebných piesní, v ktorých si od Boha vyprosíme ukončenie vraždenia nenarodených a oslavných piesní, v ktorých jasne a pred celým svetom povieme, kto jediný môže zariadiť, že toto vraždenie prestane.
Vivat Christus Rex!
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
